Farizej a publikán I
Pýcha a pokánie
Po Kajúcej nedeli (X. po sv. Trojici) sa témou o pýche a pokání vraciame ešte aj k nedávnej XI. nedeli po sv. Trojici. Dve nedele po sebe máme v mnohom veľmi podobné témy. Pýcha Božieho ľudu, bez jeho pokánia viedla k zničeniu mesta Jeruzalema. A staro-cirkevné evanjelium ostatnej nedele má totožnú tému. Pýcha a pokánie. Na veľmi malej ploche podobenstva je vyslovené a povedané tak mnoho. Pán Ježiš sa nám v ňom predstavuje ako Majster podobenstiev v tej Božej múdrosti Božieho Syna. Vraví sa, že protiklady sa priťahujú, ale v našom prípade to rozhodne neplatí. V podobenstve o farizejovi a publikánovi sa skôr odpudzujú (Lk 18,9-14) a v mnohom si protirečia. Svojím myšlienkovým svetom idú veľmi proti sebe. Odkrývajú ho a tým sa od seba veľmi vzďaľujú. Ich myšlienkové pochody sú úplne a diametrálne opačné, priam protichodné. Keď dvaja robia to isté, nie je to vždy to isté. Toto podobenstvo nie je o dvoch mužoch, ale o dvojakých mužoch. Opisuje celkom odlišné a protichodné svety. Svety „skutkárčenia“ a zásluhovosti a svet, kde platí len a len milosť Božia. Nič iné – len Božia milosť. A tá sa prisluhuje len a len tam, kde je úprimné a hlboké pokánie. Naše dnešné podobenstvo opisuje realitu vtedajšej doby – ľudí, ktorí sa mali čím pochváliť (pred Bohom, aj ľuďmi) – a ľudí, ktorí mali totálne celkom prázdne ruky. Vyjadrené slovami známej piesne Skala vekov: „Prázdne ruky vystieram, oči na kríž upieram..“ (ES 474,3) Tí prví boli farizeji (zo slova peruším – oddelení), ktorí sa striktne oddeľovali od toho, čo odporovalo zákonu – a to bol hriech. Dbali na jeho dôsledné dodržiavanie. Podľa ich názoru Mesiáš príde vtedy, keď sa dokonale zasvätí čo len aj jedna sobota. To bol ich cieľ a tým pádom nenávideli tých, ktorí tieto prikázania porušovali – boli to hriešnici, publikáni, colníci a neviestky. A Pán Ježiš Kristus bol a aj je priateľom hriešnikov – On o nich prejavil najväčší záujem, boli to „outsideri“ spoločnosti, medzi ktorými často prebýval, že ho nazvali žráčom a pijanom vína (Mt 11,19).
To, s čím sa Pán Ježiš konfrontoval tak často v kruhu hriešnikov, medzi ktorými sa často nachádzal, keď bol pozorovaný „sliedičmi“ – sa pretavilo aj do jeho bravúrneho príbehu podobenstva. Obraz je vzatý zo skutočného reálneho života. Pán iba odtiaľ čerpal – obrazy bežné, až sme niekedy prekvapení, aké jednoduché a priam až triviálne. Tí hriešnici, medzi ktorými bol, boli tí, o ktorých sme už tu čítali a počuli to farizeji: „colníci a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva.“ (Mt 21,31) Tí mali najväčšiu radosť z nasledovania. Mali hlad a smäd po Bohu – to farizeji nemali. Mali skutky, z ktorých si robili zásluhy a často sa až príliš nafukovali. Zaspali na svojich vavrínoch, no hriešnici s takou vervou prejavili túžbu po odpustení a po nebi, že mnohých zbožných „predbehli.“ Pán Ježiš to vystihol pri cudzoložnej žene: „..komu sa málo odpúšťa, málo miluje..“ (Lk 7,36-50) Hriešnikom nebolo potrebné nič špeciálne prikazovať a nariaďovať – mnohé konali úplne prirodzene a spontánne. Po prijatí Ježišom hneď prišli aj skutky, na ktoré nebolo potrebné dlho čakať. Podobenstvo o dvoch synoch hovorí za všetko (Mt 21,28-32). V jeho rámci povedal tie slová o predbiehaní hriešnikov do Božieho kráľovstva. Taká bola realita, realita tých dní, duchovná realita vtedajšieho žitia. Tí hriešnici prichádzali s prázdnymi rukami, ale s otvoreným srdcom. Bol pri nich Niekto, kto o nich prejavil záujem, venoval im čas. Z periférie života – ich posúval ďalej a dával ich dokonca aj za vzor! To bolo neslýchané a nevídané. Tak nejako môžeme rozumieť aj podobenstvu o farizejovi a publikánovi. Aj tu sa stalo to, že hriešnik do Božieho kráľovstva predbehol zbožného farizeja.
Toto podobenstvo sa nachádza iba u Lukáša. Tento evanjelista má veľmi rád protiklady. Na tých sa dá mnoho ukázať a poukázať – sú veľmi výchovné. Lukáš sa týchto protikladov veľmi chytil a zúročil ich vo svojom evanjeliu – tak napr. Mária a Marta, alebo podobenstvo o lakomom boháčovi a ďalšie. Protiklady má aj náš príbeh, nad ktorým spoločne uvažujeme. Jeden sa povyšoval, druhý sa vedome ponížil. Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva svoju milosť. Dnes som pokorný, ale to neznamená, že budem aj zajtra. Nemám to vyhrané automaticky. Pyšní sme napr. na naše deti, kde to dotiahli. Pyšní sme na svoj pôvod, na svojich predkov. Na to, čo sme vybudovali a čo po sebe zanecháme. Pýcha sa nás neraz zmocňuje a chce poraziť našu pokoru. A kto bol najpokornejší zo všetkých ľudí? No predsa Mojžiš! (4 M 12,3).
Farizeji boli oddelení od hriešnikov, nedá sa však im uprieť, o čo všetko usilovali – ale nakoniec iba samých seba postavili do prostriedku. Boli „sebastrední“, radi strhávali pozornosť na seba samých. Farizej prichádza do zhromaždenia a modlí sa – je vďačný, – ale ako je vďačný!? Ukazuje prstom na publikána, ktorý ani oči nechcel pozdvihnúť k nebu. Tie tri prsty idú k nemu (na to by nemal zabudnúť – pre úsmev). Spravodlivý Žid mal povolené ponížiť blížneho, ktorého považoval za nespravodlivého. Vieme už aj to, že Žid sa modlil ešte aj takto: „Bože, ďakujem ti, že som sa nenarodil ako žena!“ Farizej toho človeka ponížil, ale prekvapujúco a v protiklade – Boh ho povýšil. Je to moment prekvapenia! V tomto podobenstve je ešte aj iné prekvapenie – publikán prišiel tiež do spoločenstva. Bol nenávidený, bol vo verejnej službe, spolupracoval s okupantmi, teda s rímskou mocou. Takí boli aj colníci. Vyberali viac, než mali. A veľa si toho nechávali pre seba. Dnes by sme mohli povedať, že v kostole si pri vás sadne muž, ktorý vás obral v nebankovke BMG Invest o tisíce eur – a on si sadne priamo k vám. Ako by ste reagovali dnes? Pomysleli by ste si: „Čo tento tu robí!?“ Alebo príslušník okupantskej moci – Rus, ktorý by si prisadol k vám v roku 1968, alebo 2022.. Príkladov je v tejto obalsti neúrekom.. (pokračovanie)