Tajomstvo úspechu
K 150.výročiu otvorenia prvej liečebne dr. Szontagha
K 100.výročiu úmrtia Antónia Gaudího
Pre niekoľkými dňami uzrel svetlo sveta dokument, venovaný MUDr. Mikulášovi Szontaghovi staršiemu (1843-1899), aj jeho synovi MUDr Mikulášovi mladšiemu (1882-1963). Poďakovanie patrí Vladovi Košťalovi z Tatranskej Lomnice, ktorý sa do toho vložil celou svojou osobnosťou. Veľmi sa z toho teším, pretože film v trvaní 30 minút prináša posolstvo úspechu dvoch ľudí – oddaných svojej vízii a projektu pod Slavkovským štítom. Ich príbeh – je príbehom skutočného a priam nevídaného úspechu, ktorý zažili pod našimi majestátnymi Vysokými Tatrami. Stačí len chcieť, nevzdať sa, byť presvedčený o svojej veci, mať víziu a nevzdať sa jej, aj keď prídu ťažkosti a problémy. To je v mnohom príbeh motivačný a tak sa ho snažím aj popularizovať a ponúkať kúpeľným hosťom v liečebnom dome Palace, oproti nám v Novom Smokovci. Dvakrát do mesiaca robím prednášky a popularizujem našu lokálnu tatranskú históriu. Učiteľom mi bol slovenský historik Pavel Dvořák, ktorého som veľmi rád sledoval a pozeral jeho „Stopy dávnej minulosti.“ Príbeh úspechu – príbeh Szontaghovcov ma vždy nanovo nabíja priam nevídanou energiou a nadšením – pre ľudí, ktorý boli tak oddaní svojmu presvedčeniu a veci. Sám sa tomu čudujem, ako je to možné. Odkiaľ aj mne prichádza pomoc? No predsa vždy zhora, podľa Žalmu 121: „Pozdvihujem si oči k vrchom, odkiaľ mi príde pomoc? Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebesá i zem.“ Poznám to z vlastnej skúsenosti – stačí sa rozbehnúť – a už to ide a frčí. To je ako s túrou a jej začiatkom – najprv sa vám kráča ťažšie, no keď sa rozbehnete, tak už sa vám ide ľahšie a lepšie. Rôzni motivační rečníci a pracovníci vám vždy povedia, že problémy nie sú na to, aby sme nad nimi lamentovali, ale aby sme ich riešili. A to je presne to, čo robili obidvaja Szontaghovci. A aj o tom je tento ich príbeh – o „zdolávaní“ samých seba, aj o prekonávaní samých seba. Ak sa do niečoho vložíte, takmer nič vám nebude nemožné.
Samotný dokument začína tak, že dr. Szontagh uvažuje, že po príhode do Schmeksu – oboznámiac sa so situáciou kúpeľov, nevie vôbec, či má vôbec kufre vybaliť. Píše tak na pohľadnicu svojim rodičom do Dolného Kubína. Stal sa však div, či zázrak, pretože nakoniec zasiahla „vyššia moc“, rozmyslel si to a kufre vybalil. Do Starého Smokovca (Schmeks) prišiel v roku 1873 vo veku 30 rokov, keď našiel inzerát v novinách a možnosti zamestnať sa v kúpeľoch, keďže hľadali lekára. Okolnosti v živote niekedy bývajú nepriaznivé, ale je dobré sa premôcť a zaprieť sám seba. Nie všetko je vždy podľa našich predstáv, ale nehodno „flintu hádzať do žita, ako to počujeme v jednom úsloví. A to je začiatok úspechu – zabojovať – a to sa oplatí a časom to prinesie aj ovocie.
Na dosiahnutie úspech (a aj ľudského šťastia) existujú rôzne návody, manuály – sú dostupné, čítate o nich v knihách, príručkách, na internete. Ten je nimi priam preplnený. Ponúkam aj ja jeden – do mozaiky tých mnohých – s tým, že je to návod duchovný, o ktorom sa nie vždy dočítate – v spomínaných manuáloch. Väčšinou sú to svetské, neraz aj prázdne, keď neponúknu duchovný pohľad a rozmer a možnosť sa v tom všetkom zorientovať aj duchovne. Každý chce byť úspešný v tom svojom, tešíme sa, keď sú takými aj naše deti, či naše vnúčatá. Tajomstvo úspechu Szontaghovcov však spočíva v ich silnom duchovnom naviazaní sa na Pána Boha. Ktosi múdry povedal: „Najlepší spôsob, ako nájsť silu do všetkého, je vyhradiť si čas pre Pána Boha.“ A ja si to tak často opakujem. To je pre mňa priam kresťanská „mantra“. To slovo do nášho slovníka nepatrí. Tým chcem podčiarknuť, ako si to musíme sami pre seba často pripomínať. Bez toho to nejde. Pán Boh nám toho mnoho ponúka – ale je to v nejakej našej vzájomnej a spoločnej „spolupráci“.. A to je tajomstvo úspechu – bez Pána Boha nedosiahneme úspech. Nedopracujeme sa k nemu – aj keď mnohí často povedia – že to, čo dosiahli je výsledkom ich ľudského snaženia za cenu mnohých obetí. Teda môžeme, nie je to vylúčené, ale my tomu tak rozumieme, ako sme to videli na nástenkách kedysi v domoch našich rodičov a starých rodičov: „Bez Božieho požehnania – márne ľudské namáhania.“ Mnohí úspešní ľudia v rôznych oblastiach boli hlboko veriacimi ľuďmi.
Obidvaja Szontaghovci teda zabojovali, bojovali aj ďalej, dalo by sa povedať v každom novom dni – aj v zmysle slov z listu Židom: „Buďme vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou. Hľaďme na Ježiša, pôvodcu a Dokonávateľa viery, ktorý napriek radosti, ktorá ho čakala, pretrpel kríž, pohrdol potupou a posadil sa na pravici Božieho trónu. Myslite na Toho, ktorý zniesol taký odpor hriešnikov proti sebe, aby ste neustávali a neklesali na mysli.“ (Žid 12, 2-3) Z mojich poznatkov a vedomostí o týchto ľuďoch viem, že sa stretávali veľmi často s neporozumením, s odmietaním, s mnohým odporom – no neustávali a vždy nanovo bojovali. Ak prinášate niečo celkom nové – stretnete sa s odporom, ak meníte zaužívané spôsoby, narazíte na neporozumenie a nepochopenie. Ježiš prinášal niečo celkom radikálne nové a tak farizeji a zákonníci tomu neporozumeli. Ježiš narazil na ich odpor. Nič nerobil tradične, všetko bolo radikálne nové. A On sám zniesol taký odpor hriešnikov, ktorý bol v mnohom náročný. Veď vieme, že to boli konflikty, hádky, nedorozumenia. Poznal to aj dr. Szontagh, zakladateľ, ktorý ponúkol svojim kolegom niečo celkom radikálne nové – liečbu slnkom a vzduchom, ktorá už v Davose bežala desať rokov. Tí sa tohto jeho projektu a jeho osobnej vízie až natoľko zľakli, že to radikálne odmietli. Mohol zbaliť kufre a odisť – rozhodol sa zostať a zabojovať a kúpele postavil na zelenej lúke – vedľa Smokovca a z tohto dôvodu vznikol Nový Smokovec. Jeho projektu a vízii uverili majitelia pozemkov pod Slavkovským štítom – osobne poznali Szontagha, ktorý po príchode do Tatier sa začlenil a robil kurátora vo Veľkom Slavkove. Prenajali mu svoje pozemky na dobu 31 rokov – v celkovej rozlohe 11,5 hektára. A stalo sa to v sobotu – 1. júla 1876 – a za pár dní tomu bude už 150.rokov. Mnohé kúpele na Slovensku zanikli – napr. Korytnica (kde dr. Szontagh tiež krátko pracoval), kúpele na Štrbskom plese, Baldovské kúpele, kúpele v Ľubici, Čiernohorské kúpele (kde bol aj D.Bonhoeffer) a mnohé ďalšie.
Tie tatranské klimatické kúpele sa rodili veľmi ťažko, ja ich nazývam „tatranská perla“ , pretože okolnosti boli veľmi nepriaznivé – ale Szontagh bojoval, aj vtedy, keď ho jeho bývalí kolegovia označili za konšpirátora, že lieči nevedeckým spôsobom. Takže ak niečo robíte „po novom“ nutne sa stretnete s neporozumením – nikto z nás nemá rád, keď sa mení všetko – a od úplného základu. Zaužívané metódy boli v tom čase už aj zastarané, liečilo sa takým starosvetským spôsobom. Na tatranskú scénu však prišiel človek, vizionár, ktorý v mnohom predbehol svoju dobu. To, čo vybudoval – to tu zostalo a ovplyvnilo naše prostredie na minimálne jedno storočie dopredu. Pre porovnanie – takým vizionárom bol vo svojom čase aj Antonio Gaudí, ktorý zomrel pred 100 rokmi – 10. júna 1926. Je pochovaný v chráme, ktorý sa stavia už 140 rokov a stále nie je dokončený (mal by byť už o desať rokov) – v stredu, v deň stého výročia jeho úmrtia sa konala slávnostná posviacka veže Ježiša Krista. Chrám je najvyšším na svete. Vyšší je len neďaleký kopec, ktorý ho prevyšuje. Podľa jeho názoru: „Ľudské dielo nemôže nikdy prevýšiť Božie dielo.“ Nemá – a ani nemôže. Gaudí bol hlboko veriacim kresťanom a ľudí chcel priviesť k Bohu, cez krásu. To je ojedinelý projekt – Biblia vytesaná do kameňa, osemnásť veží a vnútro ako les. Pri svojej promócii 1878 riaditeľ barcelonskej školy architektúry pri Gaudího promóciách povedal: „Dali sme titul bláznovi alebo géniovi. Čas ukáže.“ A my vieme, že čas to ukázal. Muž hlbokej viery, ktorý však mnohých prekvapoval svojím čudáctvom. A za takého čudáka považovali aj Szontagha zakladateľa, ktorý sa vôbec ako prvý rozhodol prezimovať vo Vysokých tatrách . A zistil po jednej zime, že zima ponúka najčistejší vzduch, ktorý dobre robil jeho diagnóze – TBC pľúc.
Ježiš chcel priviesť ľudí k Bohu novým prístupom – to bola a je jeho láska. To bol celoživotný jeho príbeh, ako Gaudího stavba katedrály Sagrada Familia. Ježiš chcel priviesť ľudí k Bohu cez prírodu a pohľad na ňu: „Pozrite na poľné ľalie, pozrite na vtákov nebeských, ani nesejú, ani nežnú..“ Jeho projekt bol vo všetkom úspešný – aj to hovorí pisateľ listu Židom: „Boh si ho posadil na pravici v nebesiach.“ To malé semienko vložené do zeme prinieslo hojnú úrodu. Hľaďme teda na Ježiša, ako hľadeli na neho aj Gaudí, aj Szontaghovci, ako tí mnohí a všetci, o ktorých čítame v liste židom v 11. kapitole. Vedeli si vyhradiť čas pre Boha. A pomoc od Hospodina prišla. V tom je tajomstvo úspechu ich života. Tak to je aj s tou myšlienkou: „Čas, ktorý máš – to je Boží dar pre teba, čo ty s tým časom urobíš, to je tvoj dar pre Pána Boha.“ Tvoj celoživotný projekt, ku ktorému si tiež prišiel z milosti Božej, je projekt lásky k Bohu, k blížnemu, k prostrediu, v ktorom žiješ, k prírode, ktorá ťa obklopuje. Za tak podľa výzvy listu Židom: „Zložme všetko to, čo je na ťarchu, hriech, ktorý nás tak ľahko obkľučuje.. Hľaďme na Ježiša, aby sme neustávali a neklesali na mysli.“ (Žid 12,1-3)