Najsvätejší…
To je aktuálny predspev (introit), ktorý nás sprevádza počas bezslávnostnej polovice cirkevného roka. No stihli sme ho spievať už aj na Letnice a potom aj vo sviatok sv. Trojice. No spievame ho ešte aj v čase, keď končí vianočný kruh – a začína veľkonočný. Sú tri nedele, ktoré tvoria akési medziobdobie medzi týmito dvoma okruhmi – to sú – Deviatnik, po Deviatniku, Predpôstna. V spojitosti s týmto predspevom, introitom mám milú skúsenosť v čase výročia Spišsko-podhradskej synody (1614). V čase jubilea jej 400. výročia – v roku 2014 sa konali slávnostné služby Božie v chráme Božom v Spišskom Podhradí. Bol mrazivý január, kostol sa zaplnil mnohými hosťami, medzi ktorých patrili aj katolícki hodnostári so Spišskej Kapituly. Po skončení služieb Božích – vonku pred chrámom, kde som stál s bratom Pavlom Povecom z Gerlachova – prišiel k nám nejaký katolícky hodnostár a prihovoril sa nám a skonštatoval, aký máme jedinečný úvod v našom predspeve do služieb Božích. Pozorne si to všímal, čo spievame, bol totiž vytlačený program. A veľmi spontánne zareagoval a povedal nám: „Vy evanjelici začínate tak skvele a hneď v úvode bohoslužieb prosíte a dar Ducha Svätého.“ Bola to jeho veľmi úprimná reakcia – bolo to veľmi milé – a ani sme niečo také vôbec nečakali. No kto by to aj čakal zo strany väčšinovej cirkvi! Bol to zároveň aj moment nečakaného prekvapenia, aby nám to takto priamo niekto povedal z rímsko-katolíckej cirkvi. Moment prekvapenia dobre poznáte aj vy z vlastnej skúsenosti – vždy nás vťahuje do spoločnosti toho najlepšieho, čo nám život môže ponúknuť. Takých momentov je mnoho, mnohé nám zostali nielen v pamäti, ale aj v srdci. Niekto by si to mohol aj pomyslieť, ale nemusel by to takto aj priamo vysloviť – dôvod môže byť jasný: aby sme príliš nespyšneli. Aj to sa často stáva – mnohí si to nechajú len pre seba. Mnohí s nami veľmi sympatizujú, vždy povedia, aké to máme oveľa „lepšie“ v tej našej cirkvi. Niektorí sú odvážnejší – priamo to pomenujú, niektorí si to iba pomyslia v skrytosti svojho srdca. Rád a vďačne na to spomínam. A stále uvažujem, akú mal motiváciu, aby to aj slovne vyjadril. Možno to bol jeho osobný moment prekvapenia, že aj my evanjelici (poznáme) a vzývame Ducha Svätého. Moment prekvapenia je vždy ozaj niekedy aj nepríjemný – v tomto prípade to bolo naozaj veľmi milé. A tak sme stále napájaní aj takouto Božou inšpiráciou a aj ponukou z úplne nečakaného zdroja, ktorá nás motivuje naďalej kráčať tým správnym smerom. A vždy nanovo precítiť to spievané, aby to, čo prechádza ústami, prechádzalo v prvom rade naším srdcom. Málokedy na to aj tak intenzívne myslíme – o čo všetko prosíme, keď vzývame Ducha Svätého. Pre zaujímavosť – v Gerlachove keď niekto v minulosti nestihol predspev – pesničku tzv. stojatu“ (pri ktorej sa stojí) už do chrámu nešiel, pretože už „nestihol“ prosiť o dar Ducha Svätého.
Naše evanjelické služby Božie ponúkajú toho naozaj mnoho – mnohí sú z toho prekvapení, čo všetko prinášajú – liturgiu, spev – a zahraniční hostia u nás v Tatrách – sú vďační za spoločenstvo aj počas dovolenky, aj za ich posolstvo, aj keď mu vo všetkom nerozumejú. My domáci sme si už takmer na všetko zvykli – nás už takmer nič neprekvapí, ale hostia sú neraz – v dobrom prekvapení ich podobou, spevavosťou, ich „liturgickosťou“. V našom partnerskom zbore v Cossebaude (časť Drážďan, o týždeň budeme spolu na službách Božích u nich), keď sme mali spoločné služby Božie – tak si vždy u mňa „objednali“ spievaný žalm a aj Áronovské požehnanie. Vždy mali z toho veľmi silný duchovný zážitok. Nerozumeli síce tomu všetkému, ale spev a liturgia ich vždy oslovovali. Dnes sa to už nestáva tak často, ale v minulosti zahraniční hostia a účastníci našich služieb Božích hodinu „vydržali“ – vnímali priestor, samotnú atmosféru, spevy a silové pole toho duchovna a ak aj nerozumeli, tak mi povedali: „Das macht nichts – trotzdem sind wir in Gottes Haus gewessen.“ (v preklade: to nevadí, boli sme predsa v Božom dome). Po dlhšom čase sa to stalo pred týždňom v nedeľu 14. júna – dvaja hostia z Fínska – otec a syn boli „zúčastnení“ pri tom všetkom na našich službách Božích, netipoval som ich ani ako zahraničných. Otec dokonca ukazoval v našom Spevníku slová piesne, ktorú sme momentálne spievali. Až po službách Božích, pri východe a podávaní rúk sa mi prihovorili v anglickom jazyku.
My „domáci“ máme tú jedinečnú výhodu, že my tomu aj rozumieme, čo spievame, pretože tak robíme v našej rodnej reči. Ide o to, aby sme skutočne tomu aj duchovne rozumeli, čo sa deje počas trvania našich služieb Božích. A zároveň si často uvedomujeme, že mi to už ani takto nejako výnimočne nevnímame a neprežívame – spievame, ale niekedy sa nad tým ani vôbec nezamýšľame, čo spievame – až nás musí na to upozorniť niekto, kto je celkom „mimo..“ Rutina sa dokonca dostala aj do nášho skvelého predspevu. A pritom je tak jedinečný a duchovne priam exkluzívny. To je vždy dôležité podčiarknúť – prosíme o dar Ducha Svätého. Vzývame ho a prosíme o naplnenie Ním nášho vnútra, nášho srdca. Skúste sa otestovať – či to takto bytostne a vnútorne prežívame po príchode do toho nášho chrámu – hneď v úvode našich služieb Božích? Toho Ducha predsa potrebujeme najviac. Pán Ježiš povedal: “Bezo mňa nič nemôžete činiť.“ (J 15,5) Na Neho, ako na Toho vôbec prvého sa hneď obraciame v úvode. Ním vlastne začíname naše bohoslužby – On je ten Najsvätejší. On je trikrát svätý Boh (Iz 6,3) – ako to zažil prorok Izaiáš, keď mal to videnie – videl obsadený Boží trón a anjeli privolávali jeden druhému: “Svätý, Svätý, Svätý..“ To trikrát Svätý – spievame aj pri Večeri Pánovej, keď spievame: „Svätý, Svätý, Svätý si náš Bože, Hospodine mocností. Plné sú nebesá i zem Jeho slávy Tvojej. Hosana na výsostiach.“
Dlho som nad tým vlastne aj nepriamo uvažoval – a má to logiku: trikrát svätý Boh je Ten, ktorý je Najsvätejší. A to je náš jedinečný predspev! Pozoruhodne duchovne krásny verš nachádzame v knihe Prísloví: „Počiatok múdrosti je bázeň pred Hospodinom a poznať Najsvätejšieho je rozumnosť.“ (Pr 9,10) Veľmi ma to potešilo – Ten Najsvätejší – to nie je ľudský výmysel – ani výmysel nejakej liturgickej komisie, ktorá to dala na úvod našich bohoslužieb, ale je to mocná zvesť Písma. Je to mocné Božie slovo, ktoré je živé a mocné a ostrejšie, než ktorýkoľvek dvojsečný meč (Žid 4,12). To je silové pole, do ktorého vstupujeme. Silové pole Trojice, do ktorej hneď vstupujeme v úvode našich služieb Božích. To sú Božie frekvencie – aj tak by sme to mohli nazvať. A tu sa nám ponúka takýto citát: „Všetko más svoje frekvencie. Ako sa naladíme, to priťahuje a tým sme.“ (D.Sarkány) Buď priťahujeme, alebo aj odpudzujeme. Silové pole mám ja, ako kresťan, to silové pole má predovšetkým Božie slovo. Silové pole je vlastne aj tento svet, v ktorom žijeme, voláme ho magnetické. Nie tak dávno sa mi stalo, že istý pacient z môjho rodného zboru telefonoval k nám na farský úrad a opýtal sa, či počas trojtýždňového liečenia budeme mať Večeru Pánovu, pretože v jeho zbore vždy prvá nedeľa je vždy s touto sviatosťou. Odpovedal som mu, že nie, tak sa poďakoval a – na služby Božie ani raz neprišiel. Nevstúpil do silového poľa toho Najsvätejšieho v tak jedinečnom našom tatranskom prostredí. Nepríde vám to také zvláštne? Uvažujem nad tým: a čo spoločenstvo – a duchovná rodina, s ktorou trávime čas – a spoločne uctievame nášho Pána. A to mocné Božie slovo! A vždy sme vo výhode, že tomu všetkému môžeme porozumieť, pretože je to v našej rodnej reči.. Je pravdou, že Pánu nie vo všetkom rozumieme, čo prežívame. To však nie je dôvod, aby sme prestali milovať. Veď aj rodičia nás prísne vychovávali, môj otec bol prísny na mňa, ako dieťa, to však nebol dôvod, aby som ho prestal mať rád. To vieme oceniť až neskôr.. Je pravdou, že som o jeho láske neraz aj zapochyboval, ale teraz viem, že to myslel so mnou vždy najlepšie. Dnes, na Deň otcov – im venujeme vďačnú spomienku tým, ktorí sú už vo večnosti. A tým, ktorú sú ešte tu – osobný prejav poďakovania aj za tú „prísnosť.“ Bola len a len k nášmu dobru a úžitku..
Najsvätejší – to je ten mocný predspev, introit, ktorý vťahuje nás do silového poľa svätej Trojice. Máme mnohé nádherné piesne, v hĺbke ich bohatstva. Takou z nich je aj 281: „Bože, Ty si mocným Slovom stvoril zem i nebesá..“ Je v nej oslava mocného Božieho slova. A v poslednom verši spievame: „Bože Otče, Tvorca svetla, Tebe patrí sláva česť. Kriste Svetlo so zo Svetla, nech Ťa slávi šíry svet! Duchu Svätý. Darca Svetla, Ty si hoden slávy, cti. Spievaj, nebo aj zem celá, chválu svätej Trojici.“ A tak to konáme na slávu svätej Trojice – od začiatku služieb Božích, až po ich koniec – až po Áronovské požehnanie, ktoré sa tiež nesie v trojičnom duchu.
V tej prvej polovici cirkevného roka sme spievali: „Ó Ježiši – tvoje vtelenie, narodenie, umučenie, vzkriesenie, vstúpenie..“ Je to vlastne život v kocke nášho Pána, jeho dráma života, ale aj jeho mocné víťazstvo nielen počas Veľkej noci, ale aj počas Jeho slávneho Vstúpenia. A tá celá dráma zmestí do tej slávnostnej polovice cirkevného roka. No a až do adventu budeme spievať ten, ktorému je venovaná táto úvaha: precíťme Duchom, čo máme v našej drahej cirkvi – pri našich spoločných stretnutiach. Vždy nanovo prežívajme to, čo spievame hneď v úvode. A skúsme to vzývanie Ducha Svätého nikdy nezmeškať, pretože je tak veľmi dôležité..