Turecko V – po stopách ap. Pavla
Pamukkale – Hierapolis
Po veľkolepej prehliadke Efeze, ktorá trvala celú Predpôstnu nedeľu, sme sa takto pred viac, ako týždňom vydali ďalej a hneď skoro ráno sme navštívili nie až tak vzdialené Pamukkale. Všetko je ešte čerstvé, všetko v žije v pamäti a je uložené v srdci. Brieždilo sa a my sme už boli tam, takmer prví. To miesto poznajú mnohí, ktorí v Turecku boli a toto miesto aj navštívili – sú to impozantné vápencové útesy, jazerá a jazierka s liečivou vodou. Ide o veľký svah pokrytý snehovo bielym travertínom, vzhľadom pripomína kopec, alebo aj hrad bavlny (pamukkale v preklade znamená bavlnený hrad). Je to jedna z najväčších atrakcií Turecka. Paradoxne – problémom tohto prostredia je aj zároveň nedostatok vody a niektoré jazierka začínajú šednúť a obrastať riasami. Aj napriek tomu je to všetko veľmi pôsobivé s efektné. Je to oblasť tektonického zlomu, kde na povrch vytekajú minerálne pramene veľmi bohaté na vápnik. Z minerálnej vody strkajúcej po svahu vznikajú usadeniny – travertín. Tak vznikali v priebehu mnohých tisícov rokov pôsobivé terasy, kaskády a jazierka. O tieto pramene sa zaujímali ľudia už aj v antických dobách a zhruba 250 rokov pr. Kristom tam bolo založené kúpeľné mesto Hierapolis. Prv, než sa vydáme kúsok vyššie, do spomínaného mesta, dovoľte milú a vďačnú spomienku – neodolal som (tradične) ponúkanej možnosti – topánky a ponožky dole – a 15 minútová kúra pre bosé nohy mi padla veľmi dobre v tejto termálnej vode. Bola to totiž prechádzka na boso po spomínaných plytkých jazierkach. Boli aj hlbšie – a množstvo turistov zrána – v pondelok 16. februára si to tam užívali. Vždy však bolo potrebné udržať rovnováhu, pretože hrozilo nebezpečenstvo šmyku. A ísť mokrý do autobusu by nebolo nič vhodné, aj keď práve v ten deň tam bolo príjemne teplo. A niektorým sa to naozaj aj stalo, pretože na blízkych lavičkách sa viacerí turisti aj prezliekali. Tak som neodolal ani v Tarze, napiť sa zo studne ap. Pavla – a tak som sa občerstvil aspoň dvoma dúškami. Pozostatky mesta sa nachádzajú len o kúsok vyššie – priam nad travertínovými kaskádami a jazierkami. Mohol by to byť aj novodobý div sveta. Naša sprievodkyňa nás zobrala na rannú prechádzku. Stúpali sme vyššie a vyššie a netušiac, čo nás tam všetko čaká. Videli sme jednu masívnu stavu z profilu, no netušili sme, že je to divadlo. Úplne nás ohromilo, keď sme sa ocitli priamo hore a pod nami veľkolepé antické divadlo, teda amfiteáter vo veľmi dobrom stave, ešte z čias cisára Hadriána. Tam sme pobudli istú chvíľu, pretože sme mali veľmi dobrý výhľad na celú krajinu. Pamukkale a Hierapolis sú zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Niečo podobné by sme našli aj v Maďarsku alebo v Yellovstonskom národnom parku.
A nás bude predovšetkým veľmi zaujímať práve onen Hierapolis, ktorý sa spomína aj v Biblii, teda v Novej zmluve (Kol 4,13). Ten je úzko spojený s apoštolom Filipom, ale aj blízka Loadikea a Kolosy. Pavlov spolupracovník Epafras tam usilovne pracoval (Kol 4,12) a apoštol mu vydáva veľmi dobré „vysvedčenie“ a duchovné svedectvo, že usilovne bojuje na modlitbách za kolosenských kresťanov. V závere tohto listu čítame zaujímavú prosbu ap. Pavla, aby list prečítali aj v Laodikei (nakoľko je to veľmi blízko) a ten laodikejský v Kolosách. Vieme však, že ten Pavlov list do Laodikei je „stratený“ a poznáme zo Zjavenia list do Laodikei iba od Pána Ježiša Krista z ostrova Patmos, ktorý tu budem ešte spomínať. Pavel pravdepodobne Hierapolis nenavštívil, nikde o tom nečítame. Tu však opäť spomeniem ďalšieho z Dvanástich – Filipa, podľa starokresťanskej tradície pôsobil v oblasti Frýgie a práve v Hierapolise zakončil svoj život mučeníckou smrťou. Videli sme jeho hrobku, pri ktorej sme mali naša evanjelická skupinka pobožnosť. Čítali sme si z knihy Skutkov apoštolov celú 8. kapitolu, ktorá tohto učeníka spomína – a aj jeho účinkovanie v Samárii. Eusebios a ďalšie pramene hovoria, že práve v tejto oblasti Filip hlásal evanjelium, viedol ľudí ku Kristovi, konfrontoval pohanské kulty a jeho svedectvo bolo nakoľko silné, že vyvolalo odpor. Filip bol popravený, podľa tradície ukrižovaný okolo roku 80 po Kristu (jeho hrobka – ilustračný záber). Hierapolis patrí do trojuholníka miest Kolosy – Laodikea. Hoci ap. Pavel Hierapolis pravdepodobne teda osobne nenavštívil, my sme toto mesto a miesto neobišli, evanjelium sa tu dostalo skrze jeho spolupracovníkov – spomínaného Epafrasa. Iste, Pavel nemohol ísť a byť všade – bol v mnohom limitovaný, ale ďalej to slovo niesli jeho verní spolupracovníci v službe evanjelia. Len 10 km od Hierapolisu sa nachádza Laodikea, ktorá je známa svojou vlažnosťou. Videl som – pri našej ceste autobusom šípky – tabule a smerovníky – Laodikea, Smyrna. Všetko bolo blízko Pamukkale, no nedostali sme sa tam. Musím sa priznať, veľmi ma to trhalo – no nedalo sa. Možno, ak to Pán dá a bude to Jeho svätá vôľa, že to bude v tématickom zájazde – cesta po siedmich zboroch v Malej Ázii. Viacerí z nášho okruhu túto cestu už absolvovali a veľmi nám ju odporúčali. Predmetom a témou nášho zájazdu bolo pôsobenie ap. Pavla. V Efeze k tomu pribudol aj Ján a v tomto meste aj Filip. A nedá sa všetko vidieť! Ale všetko je v blízkosti – oných 7 zborov, ktorým Pán Ježiš Kristus napísal sedem listov z Patmosu. Prvý je do Efezu a posledný – práve do blízkej Laodikei. V každom liste je niečo tak špecifické, čomu mohli obyvatelia tých miest – členovia miestnej cirkvi veľmi dobre porozumieť. Neboli to žiadne náročné obrazy, ale reálie tých miest, v ktorých daní kresťania žili. Tie horúce pramene, ktoré som už tu spomínal v spojitosti s Pamukkale tiekli a boli privádzané aj do okolia – a pokiaľ dorazili do Laodikei – boli už vlažné. Tá termálna liečivá voda cestou vychladla. A to je veľmi výstižný obraz pre našu duchovnú vlažnosť – ani nie horúci, ani nie studený. A Pán Ježiš v liste do Laodikei píše: „..kiež by si bol studený, alebo horúci, ale že si vlažný, vypľujem ťa z úst.“ (Zj 3,14-22) V origináli priamo čítame: „vyvrátim“, či dokonca „vygrcnem“. Tá vlažná voda bola na priame použitie – na pitie tak odporná, že po napití sa človeku dvíhal žalúdok a nútila na dávenie. A obraz takého kresťanstva je veľmi smutný a tragický. A také je často aj naše kresťanstvo. Stačí isť do moslimskej krajiny, ako je Turecko a vidieť podobu islamu – aj navonok – a počuť päťkrát do dňa muezína, ako zvoláva na modlitby. No a pre porovnanie – pohľad na našu krajinu nezachráni ani to, keď vidíme iste – iba kresťanské chrámy. Neraz aj prázdne, aj opustené. Sme v celkom inej kultúre a prostredí – a ochladli sme vo vzťahu k nášmu Bohu. Ako sme to počuli len nedávno – čo Pán napísal zboru v Efeze: „..opustil si svoju prvú lásku.“ V Laodikei bola aj chýrna lekárska škola, ktorá bola preslávená výrobou liekov a masti na ušné a očné choroby. Lekári z tejto školy boli tak známi, že boli vyobrazení na minciach. Preto aj v tomto liste do Laodikei čítame: „kúp si kolýriovej masti pomazať oči, aby si videl..“ Všetkému, čo bolo v tých listoch, bolo možné porozumieť. Tie reálie daných miest Pán pretavil do duchovnej podoby – a použil ako duchovné podobenstvo – v siedmich listoch cirkevným zborom v Malej Ázii (Zj 2-3 kapitola). To je ešte moja cestovateľská, aj duchovná túžba.
Rekapitulujeme teda to, čo sme videli v Hierapolise – veľkolepé staroveké divadlo, ktoré nechýbalo v žiadnom antickom svete s výbornom akustikou. Každý, kto tam prišiel a chcel tú akustiku vyskúšať, tak začal spievať sólo, alebo niečo zakričal. Aj to bolo pôsobivé a neraz aj úsmevné. Ja som sa v tomto prípade zdržal (s úsmevom). Nechýbala ani agora, nekropola, rímske kúpele, hlavná ulica, mestská brána. Mesto bolo zničené počas silného zemetrasenia v roku 1334. Je to obrovský areál, v ktorom by ste mohli stráviť aj celý deň. Je tam možná aj minituristika na poznávanie tohto antického mesta – so spomienkou predovšetkým na Epafrasa a na Filipa. Jeho svedectvo bolo v tomto prostredí veľmi mocné, neuhne pod tlakom. Je to učeník, ktorý ide za Kristom až za hranicu svojho vlastného života.
Priblížme si záverom Filipa aspoň trochu. Čo o ňom vieme, čo nevieme? Pochádzal z Betsaidy (J 1,44) a predpokladá sa, že bol predtým učeníkom Jána Krstiteľa. Filip priviedol Natanaela (Bartolomeja) k Ježišovi (J 1,43-51) a neskôr aj Grékov (J 12,21). Po smrti Štefana sa mnohí rozpŕchli do okolia a Filip išiel do Samárie (Sk 8). Tam je príbeh, ako pokrstil správcu pokladu kráľovnej kandáky. Privádza ho ku Kristovi. A on potom rozradostený šiel svojou cestou. S pokladom už predovšetkým duchovným, s Ježišom Kristom. A tak s radostným srdcom spievame v piesni: „Ježiši , drahý poklad môj.. (ES 453) Ten príbeh mám veľmi rád. Filip je ten, ktorý privádza ku Kristovi. U nás sa často sa používa slovné spojenie: „Mať Filipa!“ – mať dôvtip, nápad, dobrú či aj pohotovú myšlienku. Mať svojho duchovného Filipa, ktorý nás privádza ku Kristovi. Aj ja som takého mal. Máte ho aj vy. Poďakujme nanovo Pánovi za tú milosť a dar – mať Filipa a byť aj niekomu Filipom. Obzvlášť dnes, keď svet sa stal ešte viac komplikovanejším a zložitejším.