Farizej a publikán II

Pýcha a pokánie

    Farizeja je mi vlastne tak   trochu aj  ľúto. Pán Ježiš ho vôbec nepochválil!  Prečo? Veď predsa  konal úžasné a jedinečné veci.  Nemohol ho predsa nejako aspoň trocha „pozdvihnúť?“   V príbehu o Márii a Marte Pán povedal: „Marta, Marta, starostlivá si.., ale Mária si vyvolila dobrý podiel..“ (Lk 10,38-42) Nedalo sa to aspoň takto?  Nie! Farizej sa totiž sám „pozdvihol“, lebo vedel, že koná excelentné skutky. Sám sa povýšil.. A v závere podobenstva prišlo prudké poníženie  –  a pád takmer do priepasti. Jeho skutky boli naozaj skvelé, no až príliš si na nich „zakladal.“  Uvažujeme nad tým aj takto – keby  tieto veci dnes naplno konali všetci ľudia na celej našej panéte, tak svet by bol minimálne o 50 percent lepší, krajší –  desiatky, pôst, a nevydierať, a necudzoložiť atď atď..  Ten farizej dokonca konal v mnohom aj „nadprácu“. Až takto nemusel!  Židia mali predpísaný pôst iba raz v roku, na Deň zmierenia, Yom Kippur no on ho realizoval dokonca dvakrát do týždňa. Úžasné, čo konal, čo robil o čo zápasil, o čo sa usiloval  –  ako žil atď atď. Lenže  problém bol v tom, že si z toho urobil len a len svoju zásluhu. Pripísal to na svoj vlastný účet. Prišiel síce do chrámu ďakovať, ale neprišiel vôbec  o nič prosiť. Svojím zmýšľam nám dokazuje, že: sám sa zachránim, sám sa spasím. A to je cesta priam do pekla.

     Farizeji a zákonníci si razili  vlastnú cestu k Bohu. Míňali energiu na niečo, čo bolo úplne zbytočné. Takým vlastne  bol aj ap. Pavel, aj on bol presvedčený a 100 percentný farizej. Prenasledoval kresťanov  –  mysliac si,  v tej vtedy jeho prijímanej zbožnosti, že  na základe skutkov získa spásu a spravodlivosť zo zákona. Píše o tom v liste Filipským kresťanom: „To, čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu..  Aby som sám bol taký, ktorý nemám vlastnej spravodlivosti zo  zákona, ale z viery v Krista, teda spravodlivosť z Boha..“ (3,7-11) A Títovi ten istý apoštol Pavel píše: „Ale keď sa zjavila dobrota a láskavosť nášho Spasiteľa Boha k ľuďom, spasil nás nie pre skutky spravodlivosti, ktoré sme konali, ale podľa svojho milosrdenstva, a to kúpeľom znovuzrodenia a obnovením skrze Ducha Svätého..“ (Tit 3,4-5) Spomínam si, ako sme dokončievali  Zborový dom Eben Ézer   v roku 2007 – mali sme brigádu pri fare, pri upratovaní jej okolia. Mali sme sestru (už je vo večnosti), ktorá povedala, keď sme  všetky práce dokončili: „Pán farár, urobili sme si ďalší schodík do neba.“ Zamrazilo ma. A poriadne! Schodíky do neba?  My si ich robíme? Potrebujeme ich?  Radosť zo seba samého  – ako onen farizej v chráme? Ten sa vytešoval len a len sám zo seba a zo svojej domnelej dokonalosti.  A čo tak  napr. radosť  z toho, čo sa nám podarilo spolu vykonať a urobiť? Veď paltí to známe biblické, že sme  „neužitoční služobníci“, čo sme boli povinní vykonať, to sme vykonali.“ (Lk 17,10) Radosť vo všeobecnosti, radosť  – o ktorej uvažujeme a o jej potrebe do života.  Tej, ktorej je tak  veľmi málo. Je v tom radosť zo života, keď je  iba samá povinnosť?   Iba samá otročina, bez akejkoľvek radosti?  Veď dobre poznáme to slovo: „Dobré skutky nekonám preto, ABY  som bol spasený, dobré skutky konám preto, že som UŽ spasený.“ Veď apoštol Jakub píše: „Viera bez skutkov je mŕtva.“  (Jk 2,18) Je pravdou, že náš reformátor tento list nemal v obľube. Dokonca ho chcel vylúčiť z kánonu, pretože kladie prílišný dôraz na skutky. A stredovek bol toho plný!  Oni sú ale predsa veľmi dôležité! Nie, aby sme cez ne boli spasení,  ale sú už dôsledkom nášho spasenia – ako náš prejav. A takto ich farizej vôbec  nekonal..

    Stredovek  –  to bola  iba samá povinnosť a samá otročina.  V stredovekom kláštore medzi mníchmi bolo bežné, ako sa predbiehali alebo súperili, kto napr.  vydrží viac  bičovať sa, alebo kto najdlhšie  vydrží v studenej miestnosti.  Skutky a výkony a predbiehanie sa v nich.  Luthera to vôbec nenapĺňalo a kládol si tú známu otázku:  „Ako nájdem milostivého Boha?“  Takúto otázku si ozaj náš  farizej z podobenstva vôbec nikdy pravdepodobne nepoložil. Nepotreboval si ju položiť,  akoby Boha ani nepotreboval  – svoje skutky dával na obdiv všetkým vo svojom okolí.  Kritiku takého zmýšľania nájdeme a  čítame v knihe Zj 3. kapitole, v.17: „..som bohatý, zbohatol som, ničoho nepotrebujem a nevieš, že si biedny, aj úbohý, aj chudobný, aj slepý, aj nahý..“

       Je to neraz veľké pokušenie  povýšiť sa  v tej sebastrednosti. A ten publikán –  nemal s čím k Bohu  prísť  –  on mal iba plný batoh svojich hriechov. Iba tie celkom prázdne ruky, ale pokorné srdce.  Nemal sa vôbec  čím pochváliť. Sklopil zrak a pokorne prosil: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ To bolo v danej chvíli to najdôležitejšie.  Tak mal prosiť aj farizej z nášho podobenstva  –  či nie?  Aj on potreboval Božiu milosť. Aj on sa mal na ňu zacieliť  –  na jej získanie a prijatie. A práve z  tohto dôvodu a zacielenia svojho života  si ju prišiel do chrámu náš publikán priamo vyprosiť – ako notoricky známy a vykričaný hriešnik.  Určite sa vrátil domov s radostným a planúcim srdcom, pretože v závere čítame, že odišiel do svojho domu ospravedlnený práve on. A keď sa to udialo, určite prišli aj jeho skutky  –  ako prejav jeho vďačnosti  z jeho aj nečakaného  ospravedlnenia.  Tak to vidíme u všetkých hriešnikov – u Zachea, ženy hriešnice, u druhého syna z podobenstva o dvoch synoch  a mnohých ďalších.  Ďakujeme a tešíme sa z toho, že náš reformátor neodstránil z Biblie list Jakuba. Mohlo sa to veľmi ľahko stať. Je tam však stále a veríme, že bude aj naďalej. Má tam svoje pevné miesto. My už vieme, prečo. Naše každodenné, aj tie dnešné  skutky  –  sú  prejavom  vďačnosti za darom dané vykúpenie v našom drahom Pánovi  Ježišovi Kristovi. Aj počas tohto vrcholiaceho leta..