Turecko  II – po stopách ap. Pavla

Tarzus

     Na toto miesto a mesto v programe našej cesty po Turecku –  po stopách ap. Pavla som sa mimoriadne a obzvlášť  tešil. Môžem to považovať aj za vrchol nášho študijného a poznávacieho pobytu. Aj keď tých vrcholov je iste ešte aj viac  –  pobyt v Antiochii, v blízkosti Sýrie, kde je do skaly vytesaný chrám apoštola Petra, kde si dali  Ježišovi prívrženci po prvýkrát meno kresťania ( Sk 11,26). To je jediná pamiatka po kresťanstve v tejto základni kresťanskej misie na území dnešného Turecka. Pôsobil tam aj Barnabáš, ktorý išiel do Tarzu, aby vyhľadal Pavla (Sk 11,24).  Bol to práve on, ktorý bol v tom veľmi aktívny a išiel do Tarzu. Dôvod spomeniem trochu neskôr.  Tak sme do Tarzu išli aj my, v našej skupine. Našu cestu lemovalo vysoké a masívne pohorie Taurus, pokryté ešte belobou snehu.  Tarzus leží na pobreží Stredozemného mora  –  jedinečné prostredie, kde človek môže vyrásť a aj dospieť. Pre Saula to bolo toto mesto, pre nás celkom iné prostredie. Poznáte myšlienku: „Kde ťa Pán Boh zasadil, tak tam máš kvitnúť.“  No a nás  zasadil tu, pod naše majestátne, tiež ešte stále pokryté snehom Vysoké Tatry.  A Saula „zasadil“ do   Tarzu. Bolo to helénske mesto, centrum vzdelania, filozofie a kultúry. Miešali sa tam aj rôzne kultúry. Saul  vyrastal ako Žid, bol vychovaný v gréckom prostredí a rímsky občan.  Po svojom obrátení sa vracia do Tarzu (Sk 9,30), kde duchovne dozrieva, učí sa tichu čakania, kým ho Pán nepovolá do služby a misie. A ten čas čoskoro aj príde.

    Tarzuz bolo v danom čase ozaj vychýrené mesto  –  z týchto ako aj ešte mnohých iných dôvodov.  Poďme teda do Tarzu Saulových – Pavlových čias. Našli sme v ňom kresťanský kostolík ap. Pavla (ilustračný záber) a nie ďaleko  aj jeho rodný pod, prikrytý sklenenou stenou, pretože je nižšie pod úrovňou  mesta. A hneď vedľa je aj Pavlova studňa. Voda z nej je vraj liečivá. Pri príchode nám istý muž veľmi ochotne nabral vody zo studne a ponúkol aj na naše  osvieženie. A ja som si dal aj dva dúšky. Kto by sa nenapil z Pavlovej studne. A tak Pavel „pil“ z Pavla (pre úsmev). Už je to len to jediné, čo v tomto veľkomeste po Pavlovi zostalo. Je to slušne udržiavané, žiadne ruiny. Z Tarzu ideme aj do Damasku.  Keď prišiel tri roky po svojom obrátení do Jeruzalema, pokúšal sa pripojiť k učeníkom. Cirkev mala však veľmi veľké obavy pustiť ho medzi seba  –  vedeli totiž, s  akou horlivosťou prenasledoval cirkev. Bol to práve Barnabáš, ktorý vstúpil do tohto strachu  a preberá na seba úplnú zodpovednosť za dôveryhodnosť Pavla, ako učeníka Pána Ježiša. Prvýkrát sa spomína už v 4. kapitole knihy skutkov apoštolov  – vo verši 36 a 37. V Jeruzaleme v zbore zastával popredné miesto. Predal pole a peniaze priniesol apoštolom k nohám.  Barnabáš   v Jeruzaleme  podal svedectvo o  Saulovom obrátení. Barnabášovo svedectvo malo takú veľmi silu a váhu v jeruzalemskej cirkvi, že Pavel bol prijatý a stáva sa jej už pevnou súčasťou.  Prenasledovanie kresťanov ešte z čias Štefana spôsobilo, že kresťania odchádzajú do Fenície, na Cyprus a tiež do Antiochie.  Tam prichádza Barnabáš a priamo vidí tam prítomnú Božiu milosť (Sk 11,23).  Vidieť Božiu milosť priamo na živo  –  sa len tak často „nevidí“. Takých viet v Biblii nie je veľa.  Milosť Božia  –  to je Pán Ježiš Kristus, je jej priamym stelesnením.  Tak o  tom píše Pavel v 1. liste do Korintu: „Neprestajne ďakujem Bohu za vás, za Božiu milosť, ktorej sa vám dostalo v Ježiši Kristu.“ (1 K 1,4) Tam je milosť Božia priam hmatateľná.   Tam, kde je Kristus  –  tam je milosť Božia prítomná,  tam sa priam rozlieva. A to bola Antiochia. Pôsobením Barnabáša sa v Antiochii pridáva  do cirkvi veľké množstvo ľudí. Je tam mnoho žatvy, ale pracovníkov málo  –  podľa slov Pánových (Mt 9,35-38). A Barnabáš vie, že potrebuje spolupracovníkov a  na tú prácu s pohanmi, by sa hodil práve Saul  –  Pavel. Poznajú sa  a pre Barnabáša nie je zaťažko merať ďalekú cestu do Tarzu, aby do Antiochie pozval Pavla. A pozvanie je vážna vec!

     Poďme bližšie  k nášmu hlavnému duchovnému hrdinovi – k Pavlovi.  Narodil sa približne na začiatku nášho letopočtu v našom  meste Tarzus, na úpätí pohoria Taurus. V čase narodenia Pavla bolo hlavným mestom rímskej provincie Cilícia a bolo blízko Stredozemného mora a mesto ležalo na obchodnej ceste zo Sýrie cez horské priesmyky do centrálnej časti malej Ázie  –  južnej Galácie. Názov pochádza od cilícia  –  látky z kozej alebo ťavej srsti.  Bola to vlastne vrecovina, či celtovina, z ktorej Saul šil ajstany pre Rimanov a za „zásluhy“ mu a jeho rodne, teda ešte rodičom, či  starým rodičom bolo  udelený štatút rímskeho občianstva, ktorý bol aj predmetom dedenia. Z tejto látky sa vyrábali aj odevy.  V tom čase to bolo prekvitajúce mesto s veľmi rozvinutou gréckou kultúrou. Vzdelanie získal v Jeruzaleme, v chýrnej Gamalielovej škole (Sk 22,3). Jeho rodičia boli pravdepodobne dosť solventní, aby svojmu synovi umožnili také štúdium, aj s  pobytom (internátom) v Jeruzaleme. Pavlova rodina patrila k významným obyvateľom Tarzu, pretože ako príslušníci židovskej menšiny mali rímske občianstvo (Sk 16,37 a 22,28). Mal ho od narodenia  –  teda nenarodil sa do nejakého geta, ale do rodiny s úplne rovnakými aj občianskymi, aj sociálnymi právami. K tomu pôvodu sa vždy veľmi hrdo hlásil a aj odvolával (R 11,1 a 2 K 11,22.  Svojím pôvodom a vzdelaním sa  stáva jedným z najvzdelanejších ortodoxných farizejov. To sa však všetko mení okolo roku 33, keď prežije svoj Damask (Sk 9,1-9).  Z pohľadu evanjelia bol to ťažký neverec , teda ateista. Všetko tomu nasvedčuje, že pred týmto stretnutím s Kristom a Jeho evanjeliom  neveril Bohu Písma, ale bohu, ktorého si sám vykonštruoval. Aby mohol niesť evanjelium ďalej, podľa Božieho plánu s ním, potrebuje ho sám prežiť vo svojom živote. Farizeji, ako skupina

  boli v permanentnom spore s Pánom Ježišom z dôvodu –  čo je to vlastne evanjelium. A tu  by sa dalo skonštatovať, že farizejstvo každého z nás sa dá zmeniť iba mocou evanjelia, ako sa to stalo pri Pavlovi. Pred Damaskom  dochádza  priamo k jeho  fyzickému zastaveniu. Išiel do Damasku  –  bola to tiež istým spôsobom misijná cesta, ale bez evanjelia. Cieľom tejto cesty bolo odvracať židov a pohanov od viery v Mesiáša. A keď sa to nepodarí „po dobrom“, tak to bude aj oveľa tvrdšie. Pred Damaskom zažíva priamo fyzickú „stop“ svetlom, hlasom, či priam fyzickým postrčením, ktorý končí jeho pádom na zem. Každý, kto padá, môže však aj nanovo povstať. A pri mnohých sa to stalo, mnohí o tom vydávajú svedectvo, ako priamo v živote padli  –  a následne povstali. No mnohí  naozaj aj  povstali  – pripomeňme si v tomto pôstnom čase učeníka  Petra, ktorý padol a aj povstal. No pri Judášovi  –  to  sa už neuskutočnilo. Aj on „padol“, všetky tie následky však zobral do svojich vlastných rúk.

    Príbeh Pavla z Tarzu je v mnohom oslovujúci, pozýva nás prežiť evanjelium – jeho silu a moc. Bez toho sa v našom živote nepohneme ďalej.  Ak sa v ňom nenájdeme  – bude to pre nás stále neosobné učenie. Prežitie evanjelia začína tým, že stretávame celkom iného Pána Boha, ako sme si Ho predstavovali, alebo aj vykonštruovali vo svojej mysli a fantázii. A tie naše predstavy sú neraz na míle vzdialené skutočnému obrazu Boha. Evanjelium začína tak, že stretávame Boha, ktorý sa stáva naším osobným Bohom. Ten Boh, ktorý hovorí aj také veci, ktoré neraz nechceme počuť  – a keď je to potrebné  –  a inak to nejde  –  zráža nás aj na kolená, a my padáme na zem.  Boh našich predstáv nemá moc ani silu nás meniť. Tú moc má iba Boh, Otec Pána Ježiša Krista. Boh, ktorý  má moc ťa  zastaviť aj v tvojej (domnele) najhorlivejšej službe na ceste do Damasku…

   Aj na to všetko sa dalo myslieť v Tarze  –  pri našom pobyte. Na to, aj na mnohé iné. Myslieť aj na Damask, ktorý nebol až tak veľmi vzdialený od Tarzu. Prežiť evanjelium na vlastnom tele  –  prežiť evanjelium vo svojom srdci. Tieto biblické zájazdy môžu byť veľmi nápomocné!  Iste, nie sú všeliekom, ani záchranou, ale vidieť tie reálie, aj po 2.000 rokoch  –  je to veľmi užitočné. Mne osobne sa to veľmi osvedčilo.  V Tarze je malá kresťanská oáza  –  chrám apoštola Pavla a jeho rodný dom so studňou. Maličký kresťanský ostrovček v mori moslimského sveta. Zatiaľ je to tam  –  aj po 2. tisícročiach. Nemôžete tam verejne konať pobožnosť, ale len v tichosti. A v tichosti som pozoroval dve hrdličky, ktoré hniezdili v tomto chráme a prilietali cez otvorené okno. Bol to ozaj milý pohľad.  Pár hrdličiek, ktoré sú si verné na celý život. Ten pohľad mi utkvel. Na ten pohľad nezabudnem. Byť verný Pánovi vo všetkom  –  ako Pavel, až do konca,  nech by prišlo čokoľvek alebo nastala akákoľvek situácia, či prišla možno aj neprajná doba pre kresťanov.  To s tými hrdličkami  – to je také odľahčenie možno do istej miery aj ťažkej témy. Je na škodu, že sa mi nedá uverejniť viacero fotografií z Tarzu.  Ale predstavte si pár verných hrdličiek vedľa seba  –  v jednom hniezde.  Tak aj Boh je   verný, aj keď sme my často neverní,  lebo samého seba nemôže zaprieť (2 Tim 2,13). Ježiš bol verný svojmu Otcovi až do smrti, a to až do smrti na kríži (F 2,5-11). Pavel bol verný svojmu Pánovi    až do konca, keď  bol popravený v Ríme, keďže sa odvolal k cisárovi. Nech táto štafeta ide ďalej  – od Tarzu, cez Damask  – a až do posledných končín zeme (Sk 1,8) –  aj do našich podtatranských končín. V mojej a Tvojej rodine  –  na chválu a slávu Božiu.  Do Tarzu sa pravdepodobne už nikdy nedostanem. Vždy som tam túžil ísť  –  a ani by som nepomyslel, že sa mi to raz aj  podarí. Ďakujem za túto skúsenosť. Je to pre mňa skoro ako zázrak! Ďakujem za Pavla. Moji rodičia mi nie náhodou pred 62-rokmi dali práve toto meno. Je to pre mňa veľmi osobné! Boh už vtedy vedel  – čo bude (Jer 1,5). Boh vidí dopredu, Boh vidí aj za rok. Ďakujem za Pavla, že mi je tak veľmi blízky už od mojich študentských čias. A raz sa s ním stretnem vo večnosti. A budem mu hovoriť, ako sme s manželkou putovali po jeho misijných cestách v Grécku, aj v Turecku. Je to jedno veľké dobrodružstvo.  Vďaka za jeho Pavla, za Boží plán s ním.  Jeho obrátenie si pripomíname 25. januára  –  no neubránil som sa tejto téme  opäť  –  najmä po návšteve Tarzu. Videl som tie reálie, jeho dom, ktorý tam stále je. Vďaka za tú studňu  pri jeho rodnej dome. Napime sa z tejto studne Božieho slova aj dnes. Tá nikdy nevyschne. Napime sa z biblických právd, ktoré máme o tohto veľkého apoštola Pavla. S vďakou, že tak originálny  plán má Boh s každým z nás. Tak to vyslovil aj D. Bonhoeffer: „Život je plán, ktorý má Boh s nami.  Zmysel života sa naplní tam, kde je láska.“  Haleluja