Bolo to nevyhnutné !

     Po Predpôstnej nedeli  –  nasleduje dnešná 1.pôstna nedeľa,  ktorej predchádzala tzv. Popolcová streda  – 18. februára. Trávili sme ju v  Turecku, na mojej a našej študijnej, biblickej poznávacej ceste.  A práve v danú stredu bolo najhoršie, aj najchladnejšie počasie, veľmi intenzívne pršalo a my sme v ten deň navštívili Kappadókiu, ktorá sa spomína aj v Novej zmluve pri zoslaní Ducha Svätého.  Medzi prítomnými a zhromaždenými v Jeruzaleme boli ľudia aj z Kapadókkie (Sk 2,9). Boli tam mnohí iní, ako to čítame v tejto kapitole  –  no práve títo obyvatelia Malej Ázie, či  Anatólie  nechýbali. A oni, čo všetko zažili na prvé Letnice preniesli a priniesli aj do prostredia, ktoré sme navštívili. Navštívili sme  miestne skalné kostoly, ale aj príbytky ľudí  z 11. a 12. storočia – údolie Goreme a Zelve, ktoré si môžete dohľadať aj na internete.  A ak spomínam tejto kraj, tak ešte pripomeniem, že   1.list Petra, ako obežník sa mal čítať aj v Kapadókii (1 Pt 1,1). Veľmi zaujímavé prostredie v oblasti Turecka, ktoré kedysi bolo pokryté morom. Erózia spôsobila, že sa v danom pieskovci dali hĺbiť priestory, ktoré slúžili už aj prvým kresťanom. To bola naša Popolcová streda na tak netradičnom mieste, tak aj preto nám  bude veľmi pamätná. Veľmi pamätná nám je aj s manželkou aj Kvetná nedeľa 2025, ktorú sme trávili v Tesalonikách. 

     Vráťme sa však k pôstnu, ktorý začal v stredu. Ešte v nedeľu predtým, v spomínanú nedeľu  Predpôstnu ako starozmluvné evanjelium bola prvá predpoveď  Pána Ježiša Krista  o Jeho utrpení. Evanjelista Matúš to zapísal veľmi pozoruhodne: „Odvtedy začal Ježiš Kristus svojím učeníkom poukazovať, že musí ísť do Jeruzalema, a že musí mnoho trpieť od starších a veľkňazov a zákonníkov a že musí byť  zabitý  –  a v tretí deň vstať z mŕtvych.“  (Mt 16,21) Stalo sa tak bezprostredne po Petrovom vyznaní pri Cezarei Fiipovej.  V jednom verši je naším Pánom trikrát po sebe použité slovo „musí“ –  práve týmto evanjelistom. Musí a musí a ešte do tretice  – musí!  A my často povieme: „My nič nemusíme, iba zomrieť raz musíme!“  Tento verš je pozoruhodný a musíme si ho všimnúť  –  teda chceli by sme. My nič naozaj nemusíme..  Je to veľmi pozoruhodné slovo, v gréckom origináli znie –  dei.  Toto slovo sa prekladá  –  je nevyhnutné, alebo  je veľmi potrebné. Takže začíname tomu  oveľa viac rozumieť  –  je nevyhnutné, aby Ježiš trpel. Je to potrebné. Je to priam akútne, aby sme došli spásy a záchrany.  Je to Boží plán. Boh sa práve tak  –  a nie inak –   rozhodol vykúpiť stratený svet  –  cez utrpenie svojho Syna. On to „musí“ vykonať..  Aj On musí zomrieť  –  zomrieť musí predovšetkým On za nás všetkých na dreve Golgoty. Pripomeňme si Zachea, ktorého sme „preberali“ celú minulú jeseň. Pán Ježiš  mu povedal: „V Tvojom dome musím dnes zostať!“ (Lk 19,5)  To nebola len Ježišova osobná túžba  –   On nám všetkým ukazuje, že je to Boží plán spásy. Boh to tak chce  –  je to veľmi nevyhnutné a potrebné. Na to smieme myslieť pri slovíčku: musí.  Duchovne zanedbaný Zachues sa dostáva do popredia Božieho záujmu. Ježiš veľmi dobre  vie, ku komu má prísť. Kristus si nevybral človeka, ktorý bol na vysokej duchovnej úrovni. V Jerichu, kde býval, nenavštívil žiadneho miestneho kňaza, či inú poprednú duchovnú autoritu. Práve preto reptali, že k hriešnemu človeku vošiel si odpočinúť. Prišiel ku hriešnikovi, ktorým všetci opovrhovali a pohŕdali. Možno nás by tiež obišiel a veľmi by sa nám to nepáčilo. Možno by sme aj pošomrali! K takému „niktošovi“  –  a nie k nám!  A my toľko pre Neho robíme  –  a nás taj jednoducho obíde! V mnohom by sme sa podobali tým prizerajúcim. Kristus vstupuje do jeho domu nie pre svoje osobné dobro, ale preto, že je to nevyhnutné a veľmi potrebné práve pre Zachea. Tak to len na  pripomenutie  –  „musím“..  To Kristovo musím je pre jeho duchovné dobro  –  pre  jeho duchovnú záchranu a spásu. A to, že Kristus vstúpil do Jeruzalema a zomrel na dreve Golgoty je k dobru všetkých nás!

       Na našom pobyte, ktorý len včera skončil naším šťastným návratom pod naše milované Vysoké Tatry   –  sme navštívili mesto Side, mnohí ho asi aj veľmi dobre poznáte.  Je  veľmi blízko pri známom tureckom letovisku Antalya. Veľmi usilovne sa tam pracovalo  aj v piatok –  reštaurujú celé  mesto. Boli sme aj na agore (ilustračný záver k tejto úvahe) –  to je centrum mesta  –  centrálne trhovisko, centrum spoločenského, aj politického  života starovekých gréckych miest. Bolo to miesto stretnutí ľudí daného mesta, ale aj mnohých prichádzajúcich.  Každé mesto malo svoju vlastnú agoru, to sme zažili aj v Efeze a aj inde. Tak, ako každé mesto má svoje centrum, tak antické mesto malo miesto stretávania  na agore.     Tam bežal aj čulý trh aj s otrokmi. Vieme, že bolo  možné si v tom čase  kúpiť si otroka.  Ak by ste ste boli zámožnejší a solventnejší, mohli ste si otroka kúpi, aj ho „vykúpiť“  z otroctva. Bolo to možné  – a veľmi ľahko.  Stačilo zaplatiť  –  nič zložité! Stačilo zájsť na agoru, kde taký trh s ľuďmi bol, otrokmi sa to tam iba hemžilo.  A do gréčtiny prešiel pojem agorazo  (čo je veľmi blízke agore)  – a to   znamenalo ísť na trh, kúpiť alebo nakupovať. No a v Novej zmluve sa toto slovo doslovne používa pre „nákup tovaru“ a obrazne  –  pre duchovné vykúpenie  –  či „kúpu“ veriacich Kristom za cenu Jeho vlastnej krvi. Tak napr. čítame v 1. Korintským:  „Veľmi draho ste boli kúpení.“  (1 K 6,20)  Alebo ešte aspoň jedno miesto: „Hoden si vziať knihu a otvoriť jej pečate, lebo si bol zabitý a svojou krvou vykúpil si Bohu svojich z každého kmeňa i jazyka, ľudu a národa.. (Zj 5,9) Naše vykúpenie  – to je agorazo..  Obchod s otrokmi v starovekom svete nám pomáha pochopiť obraz nášho vykúpenia. Iste, nepochopíme to  – to sa dá prijať iba vierou do svojich sŕdc. Ježiš teda išiel na „agoru“  tohto sveta –  do centra všetkého diania  –  a to je nám všetkým veľmi dobre známa Golgota. Tam za nás položil svoj život, lebo to bolo nevyhnutné a veľmi potrebné. Dal svoj život, keď  prelial svoju vlastnú a nevinnú krv, zaplatili za naše spasenie  –  aby sme už neboli viac otrokmi hriechu, ale úplne slobodnými ľuďmi.  Zaplatil za nás svojím vlastným životom. Veľmi draho za nás zaplatil.  Golgota  –  to je agora tohto sveta  –  epicentrum všetkého diania –   vykúpil nás nie zlatom a striebrom, ako to napísal, či povedal náš reformátor Martin Luther , ale svojím svätým a nevinným učením, svojou krvou a smrťou.  Naše vykúpenie  –  to je skrze dielo nášho Vykupiteľa.   

    Prví kresťania tomu oveľa viac rozumeli, keď poznali agoru a čo všetko je s tým spojené. Nám už je to dosť vzdialené, ale študujeme Božie slovo, podnikáme cesty, aby sme tomu všetkému ešte oveľa viac porozumeli a chápali. Iste, nedá sa tomu všetkému porozumieť ani pochopiť, je to možné prijať iba s vierou.  Keď budeme v tomto čase pomerne často počuť slovo: vykúpenie  –  to je agorazo.  To je onen antický dávny svet, ktorého kresťanstvo a grécky slovník  isté pojmy prebral aj do oblasti duchovného života Z tohto sveta zostali iba mnohé zrúcaniny a vykopávky. No vykúpenie je tak aktuálne dnes. Možno viac, ako aj inokedy.  Nie je to nič archaické a zastarané.   A to si budeme opäť veľmi  intenzívne pripomínať v pôste. Ap. Pavel, po ktorých stopách sme kráčali aj vo februári v tomto roku, aj v apríli roku 2025 v Grécku napísal do Korintu:  „Ajhľa, teraz je príhodný čas, ajhľa teraz je deň spasenia.“ (2 K 6,2)  Práve teraz, keď je pôst. Bude trvať 40 dní, to je počet všetkých dní. Nedeľa sa do toho nepočíta  –  nedeľa  – je dňom mnohej radosti a vďačnosti. A som veľmi vďačný, že sme to mohli priblížiť aj členom našej skupiny, aj evanjelikom. Nie každý to vie, nie každý sa s tým stretol. Niektorí počítali dni a nijako to nevychádzalo tých 40 dní. Nedeľa sa do pôstu neráta! Aj keď má v názve pôstna  –  je to deň, vďačnosti a oslavy nášho Pána.    Aj z tohto dôvodu to všetko malo zmysel.  Ďakujeme za naše duchovné sústredenie práve v ránach pôstu. Boli to naše duchovné cvičenia, ktoré sme mali v tejto moslimskej krajine. Čo všetko máme doma. Na čo všetko sme zabudli, čo máme!  Boli sme draho vykúpení. Bolo to nevyhnutné a potrebné  –  pre našu slobodu a vykúpenie z otroctva hriechu. Ďakujeme, že oveľa viac rozumieme slovu  –  musím. Dnes sme spievali pieseň: „Baránok je Syn Boží, prečo trpel  na kríži? Prečo tiekla krv Jeho?“ (ES 96,2) A my vieme, že to práve takto bolo veľmi nevyhnutné, aby nám bolo odpustené a boli sme slobodnými ľuďmi, bez pút hriechu. Aj keď aj do neho aj nanovo upadneme, vieme, ako nájsť cestu z hriechu von a preč.

     Minulú nedeľu sme celú prežívali v Efeze. Je tam mnoho ruín. Zostalo z toho niečo  –  iba spomienka. Apoštol Pavel napísal list Efezským, kde bol na svojej tretej misijnej ceste. Išli sme v jeho stopách.  Pán Ježiš tomuto zboru napísal svoji prvý, zo siedmich listov cirkevným zborom v malej Ázii  –  v Efeze. A v tom liste napísal: „Mám proti tebe, že si opustil prvú lásku.“ (Zj 2,1-7) Aj na tieto slová som si spomenul.  My sme tu lásku naším pobytom prehĺbili. Mal sme na to úplne všetky predpoklady. Ďakujeme! Pán Ježiš vstúpil do domu Zacheovho pre jeho osobné dobro. Musel tak urobiť podľa Božej vôle! Ježiš zomrel na agore tohto sveta  – na Golgote  nielen pre dobro, ale pre večnú záchranu všetkých nás.  Naplnil  tak Božiu vôľu  –  podľa nej to bolo práve takto nevyhnutné. Haleluja!