Veselý  Ježiš

Škola uctievania

     Bol Ježiš  vždy veselý? Mal vždy dobrú náladu? Vedel sa  niekedy aj nahnevať?   V tejto oblasti je veľmi zaujímavá odborná štúdia Alberta Schweitzera: Psychiatrická štúdia Ježiša z roku 1911?  Na tohto výnimočného človeka sme spomínali  4. septembra pri príležitosti 60. výročia jeho odchodu do večnosti. Bol to náš protestantský teológ, ktorý sa venoval malomocným v Lambaréne, no bol aj teológom. Toto dielo som nečítal, ale môže byť veľmi zaujímavé  –  akým bol Kristus ako človek.  Akú povahu mal Kristus?  Melancholik? Flegmatik? Sangvinik? Či nebodaj cholerik? Zaujímala by nás v tejto chvíli čisto Jeho ľudská prirodzenosť.  Iste, vedel sa aj nahnevať, keď vyháňal predavačov z chrámu, z  tzv. nádvoria pohanov.  Ježiš  –  ako človek.  Ježiš a jeho ľudská prirodzenosť.  Aj to je veľmi zaujímavá téma, ktorá nás môže občas napadnúť.   V našom dnešnom texte čítame, že Ježiš sa rozveselil v Duchu Svätom (Lk 10,21- 24).  Bol predtým smutný? Či ako? Stalo sa tak potom, ako sa k Nemu vrátili 70 učeníci, teda ten širší okruh učeníkov. Zároveň Mu referovali, čo zažili počas svojej činnosti.  A potom, po  návrate, keď Mu všetko zreferovali, im  povedal: „Nie z toho sa radujte, že sa vám duchovia poddávajú, radujte sa radšej z toho, že vaše mená zapísané sú v knihe života.“   A potom sa náš Pán rozvesil v Duchu Svätom a povedal tieto slová: „Chválim Ťa Otče, Pane neba a zeme…“   Pán Ježiš  nás učí uctievať svojho Otca. Jeho škola, do ktorej nás volá, je predovšetkým  školou radosti a školou aj  uctievania. Je to škola chvály, je to škola každodennej radosti. Radosti vnútornej, ale prejavenej aj navonok. Je to možné len a len skrze Ducha Svätého. Náš Pán sa rozveselil  v Duchu svätom. Pravá radosť je vždy len taká, v Duchu.  V duchu a v pravde. Keď ap. Pavel písal o radosti, vieme, že písal z väzenia a pozýval k radosti: „Radujte sa v Pánu vždycky, opakujem:  Radujte sa.“ (F 4,4) Radosť v Pánovi.   Mimo Neho niet. Radosť  – to je silové pole Ducha Svätého. Do tohto silového poľa sme pozvaní.  Ovocie Ducha Svätého je radosť hneď na druhom mieste, je to neprehliadnuteľná skutočnosť (G 5,22).

    Pred pár dňami  sme vstúpili do septembra a všetko to sa točí okolo školy. To je  septembrová téma.  Minulú nedeľu sme ďakovali za požehnanie leta  –  v prvú septembrovú nedeľu toto požehnanie vyprosujeme pre nás, rodičov, pre našich učiteľov, aj pedagógov, ale aj pre našich žiakov a študentov. Všetci sme na jednej lodi. Naše deti opäť zasadli do školských lavíc. My sme ich už dávnejšie opustili. Ale zostali nám „ešte“ tie chrámové, tie kostolné. V tejto škole sa učíme uctievať nášho Pána. Jeho škola je školou uctievania. Ježiš nás tomu učí. A On nám na inom mieste tlmočí: „Učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci a nájdete si odpočinutie duši.“  Toto miesto je tiež pomerne dôležité, lebo je to ekvivalentý text k tomu nášmu, ale u Matúša 11,25-30.  Učíme sa uctievať nášho nebeského Otca, ktorému vravíme: „Otče náš, ktorý si v nebesiach.“  Máme isté aj medzery, máme aj mnohé  nedostatky. Neraz človeka staviame do stredu, neraz aj  samých seba  –  o takých ľuďoch konštatujeme, že sú sebastrední, že seba dávajú do stredu. To stredu patrí Boh a Ježiš nás tomu vyučuje. V takejto škole uctievania nie sú žiadne prázdniny. Učíme sa do konca života – ako patrične a náležitým spôsobom osláviť svojím životom nášho nebeského Otca. A v tom je nové pracovné obdobie veľmi vhodnou príležitosťou  – pokračovať v škole uctievania. Záleží len a len na každom z nás. Na Tvojej túžbe  –  a na tvojom srdci, s akou veľkou nádobou prichádzaš do spoločenstva. Sme teda pozvaní učiť sa v tejto škole uctievania.

       Pán Boh  isté veci skryl pred múdrymi toho sveta  –  to sú tí mudrlanti dnešných čias.  Pán Boh  mnohé veci zjavil iba svojim deťom, svojim nemluvňatám.   Tie svoje poklady zveril nám, svojej kresťanskej cirkvi. My sme tie nemluvňatá, Jeho deti. Nám Pán Boh dal darom  svojej mnohej múdrosti k životu. Múdrosť, ktorú svet nepochopí! Múdrosť, ktorá je tomuto svetu cudzia. No nie nám, Jeho deťom!   Ap. Pavel napísal: “Keďže svet vlastnou múdrosťou nepoznal Boha v jeho múdrosti, zaľúbilo sa Bohu spasiť svet bláznovstvom kázania o Kristu, lebo aj židia znamenia žiadajú,  aj Gréci múdrosť hľadajú, my však kážeme ukrižovaného Krista, židom pohoršenie síce, pohanom bláznovstvo, ale povolaným aj Židom, aj Grékom, Božiu moc a Božiu múdrosť.“ (1 K 1, 21-24)  A v dnešnej epištole sme čítali, že sme služobníkmi Novej zmluvy, nie litery, ale Ducha (2 K 3,4-11). A naša schopnosť je z Boha. Naše uctievanie nie je z nás, naše uctievanie je z Boha.

       V našom odseku cítime a prežívame, akú veľkú radosť mal Pán Ježie v srdci.   Rozveselil sa v Duchu Svätom. Radosť z toho, že  Otec Mu všetko odovzdal. Úplne všetko. Nik nevie, kto je Syn, len Otec  a komu by Syn chcel zjaviť. A my vieme, že to sme my, Jeho nemluvňatá.  Nám to chce zjaviť – v tej našej škole, ktorá je vlastne až do konca nášho života. Nám zveril tie tajomstvá, ako to ap. Pavel píše na inom mieste: „Tak zmýšľaj o nás každý ako o šafároch tajomstiev Božích.“ (1 K 4,1)  A od šafárov sa vyžaduje, aby každý bol verný. Prichádzame do kontaktu s tajomstvami, ktoré ľudia tohto sveta nepoznajú. Mudrujú a špekulujú  –  a  stále sa rieši kovid –  na odvádzanie pravdepodobne aj pozornosti. A podceňujú sa vedci, ktorí sú vzdelaní a majú odborné vzdelanie v tejto oblasti.  A radosť nám uniká, radosť z bytia, radosť zo života. Kde túto radosť vziať, kde ju načerpať? Dostanem ju na klinike Veselý?  Budem veselý po návšteve kliniky Veselý? (s úsmevom) Je taká reklama v televízii:   „Takto vyzerá tvoj mobil, keď  mu chýba radosť!“  Aj telefón je  bez radosti? Ešte aj mobil má byť radostný? Vždy v rukách, aby mu nebolo smutno? Iste, viem, že je to reklama na program Radosť.  A čo kresťan?  Tá radosť je tak dôležitá, lebo len radosťou sa otvára ľudské srdce. Nijako inak sa neotvorí!  To je tá vnútorná radosť, tichá radosť, ktorá je v hĺbke nášho bytia, ale aj nášho srdca. Smie sa stať viditeľnou, ako svedectvo nášho života  –  nech by prišlo čokoľvek.

    Pán Ježiš  sa v závere  nášho odseku špeciálne  obrátil na svojich učeníkov: „Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vy vidíte. Lebo hovorím vám: mnohí proroci a králi chceli vidieť to, čo vy vidíte, ale nevideli a počuť, čo vy počujete, ale nepočuli.“ To je veľmi dôležité posolstvo. Mnohí proroci to ohlasovali, no nedožili sa toho. Oznamovali príchod a narodenie Mesiáša, tak po tom túžili v Izraelskom národe. Nedočkali sa. A tí 12-sti dostali to privilégium  –  vidieť to na vlastné oči Ježiša Krista. Byť v Jeho blízkosti.  Zažiť Ho na vlastnej koži. Dotknúť sa  Ho. Počuť Ho. Vidieť Ho!  Ocitnúť sa priamo uprostred tohto diania, ku ktorému viedli proroci  –  keď  všetko oznamovali, keď to všetko predpovedali. Oni, Ježišovi učeníci,  to videli v priamom prenose. Vidieť Ježiša pred sebou, zažiť Jeho bezprostrednú  blízkosť, byť v Jeho spoločnosti, dokonca byť Jeho učeníkmi.  A odvtedy prešlo už ďalších 2.000 rokov. My žijeme po tom všetkom  –  dvetisíc rokov po Kristu. On rozdelil letopočet  –  nikomu inému sa to nepodarilo.  A my smieme byť dnes Jeho učeníkmi. Učiť sa v Jeho škole uctievania  –  ako a čo najlepšie osláviť Pána svojím životom  –  tými pár rokmi, ktoré tu prežijeme v tejto časnosti. Je to pre nás privilégium počúvať slová evanjelia, ktoré  sú zapísané v Biblii. Tí, v Ježišovej dobre mali iba Starý zákon, my máme plus už aj Nový  –  komplet Biblia – Božie slovo – okolo ktorého sa schádzame a stretávame. Biblia patrí do stredu  – nášho spoločenstva a nášho života. Biblia patrí k človeku. A sami dobre vieme, že stred Biblie je slovo zo žalmu: „Je lepšie utiekať sa k Hospodinu, ako dúfať v človeka.“  (Ž 118,8) Hľadáme cesty k ľuďom –  dnes tak často k lekárom. Mnohí konštatujú: „Ak nemáte kontakt, skoro zomriete.“ Žiaľ, že je to naša realita. Iste  v rámci kresťanskej lásky pomôžeme, ak takýto kontakt máme. Je vždy však lepšie utiekať sa k Hospodinu, ako dúfať v človeka. To je škola nášho uctievania.  A nielen nedeľného!

    Pozývam Vás k radosti z Hospodina, pretože radosť z neho je naša sila –  tak to čítame v knihe Nehemiášovej (8,10). A určite niečo na tom bude. Radosť –  je vstupná brána pre nové veci, ktoré má Pán Boh pre nás pripravené. Radosť otvára naše srdcia . V každej chvíli a v každom okamihu! Ďakujeme za dnešné pozvanie do Božej školy, v ktorej nie je žiadna nuda, ani dlhá chvíľa. Škola, v ktorej nemusíme pozerať na hodinky. Ďakujeme aj za dnešnú „vyučovaciu hodinku“. Je to niečo dlhšia, ako tá v škole. Nemá 45 minút, ale celú hodinku. V tej škole som sa už mnohému naučil! Aj to, že moja radosť nezávisí od tých vonkajších okolností v mojom živote, či v mojom , ale je to stav môjho srdca a bytia.  A teším sa na to všetko, čo na naučím v tej Božej škole  – aj v tom novom pracovnom období a v novom školskom roku 2025/2026.