Spln ako evanjeliová zvesť

Spln a zatmenie  –  2 v 1

    Opakuje sa každý mesiac, niekedy dokonca dvakrát za mesiac  –  na jeho začiatku, a potom aj na konci.  Aj to sa už stalo a udialo.  Veľmi rád ho pozorujem spln. Nikdy si ho nenechám ujsť  –  v mojom osobnom pozorovaní  z obývačky – a mojom nasmerovaní sa „nahor.“ Od priateľov z Kvetoslavova som pred časom  dostal ďalekohľad  –  a mal som obdobie, keď som tak robil pravidelne priamo z obývačky.  Nie, neuctievam ho (s úsmevom), to nie, len veľmi rád pozorujem, ako sa potom po  splne Mesiac  postupne zmenšuje, ako potom ako rastie a dorastá   do oválneho a  plného tvaru. Ten tvar je prírode veľmi blízky.  Také tvary majú vlastne všetky nebeské telesá  –  nevynímajúc ani našu Modrú planétu.  Dnes „beží“  názor, že zem je plochá..  To už nie je pre úsmev, ale  niečo skľučujúce. Ten kruh, či ovál  –  to je tvar vesmírnych planét.  Tieto „obliny“ sú veľmi pozoruhodné –  v prírode, ani vo vesmíre nenájdeme pravé uhly. Tak aj Mesiac, ktorému sa venujem  –  má taký tvar, ktorý v priebehu času jedného mesiaca postupne mení.  Nemá lúče, ako slnko, má však  hlboké krátery, ktoré je možné pozorovať práve tým ďalekohľadom. A vlastne vždy vidíme iba jednu časť Mesiaca, tá odvrátená zostáva vždy v hlbokej tme.  Napriek tomu všetkému, stále platí: „Mesiac je verný priateľ. Nikdy neodíde. Je vždy tam, sleduje nás, verný, pozná nás vo svetle, aj v tme.“ (T.Mafi)

     Vlastne Mesiac na oblohe je práve to nebeské teleso, ktoré vidíme v rozličných tvaroch   a podobách. Tak tomu nie je so žiadnym nebeským telesom.  Len Mesiac vidíme v rôznych tvaroch  –  v tých štyroch jeho pravidelných  fázach. V tomto úkaze na nebeskej oblohe, v mojom slovníku, je to ako nebeské divadlo, ja však vidím však ešte niečo aj viac, než len spln. Niečo mi to hovorí, na niečo poukazuje. Vidím v tom isté posolstvo a chcel by som sa pokúsiť a par riadkov  –  aj na túto tému.

    Mesiac je jedným z „veľkých svetiel“, ktoré Hospodin stvoril na 4. deň (1 M 1,14-18).  Dôležitou duchovnou pravdou , ktorú sa môžeme od neho naučiť, aj od splnu je to, že akýkoľvek je krásny a jasný, nemá však svoj vlastný lesk.  Jeho svetlo závisí výlučne od Slnka. A tu je prvá zvesť – aj my sme závislí na tom inom  svetle. Nie sme zdrojom svetla, ale máme ho v našom Pánovi, ktorý o sebe povedal, že je Svetlo sveta, kto Jeho bude nasledovať, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života (J 8,12) Je tam ešte aj viac prepojení, budem sa tomu venovať ešte aj neskôr.

    Už v marci 2025 som napísal úvahu Láska v splne (je na našom webe).  Vyšla básnická  zbierka pod týmto názvom a autor tiež rád pozoruje spln.  Každý mesiac, keď je spln, tak napíšem pár slov a myšlienok a pošlem v okruhu mojich priateľov a známych, s ktorými som aj v tomto na rovnakej „vlnovej dĺžke.“   Hlavným aktérom tohto pravidelného úkazu je Mesiac – ktorý je vždy krásne guľatý, okrúhly a v splne, vždy dokonalý. No vieme, že má rôzne tvary a fázy, ako aj my v živote máme rôzne stavy. No ideálne je, keď sme ako mesiac v splne, celiství, úplní a nie rozdelení. Celiství  –  v láske k Bohu, aj k ľuďom. V tom známom slove: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca.. a blížneho, ako seba samého.“  (Mt 22,37-40) A toto slovo beriem vážne- v živote. Byť takto celistvý v láske k ľuďom v mojom okolí. Rýchlo to všetko beží, ako tie moje splašené kone, ktorý obraz často používam.  No sú tu ešte aj iné prirovnania: „Život je ako rosa na tráve,  tak rýchlo uplynie.“  (J. Zeyer) Brať vážne slovo: o akútnej potrebe našej  celistvosti  –  našej celistvej osobnosti, nie rozpoltenosti, ale celistvosti. Nie, dokonalí nebudeme nikdy v ničom. Aj keď Pán vraví: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý náš otec, ktorý je v nebesiach.“  Myslí na dokonalosť v láske.  V slove  dokonalosť je aj tá naša plná celistvosť, aspoň ja tomu tak rozumiem.  Tieto „obliny“ celistvosti  – sú oveľa lepšie ako tie „pravé uhly“, ktoré sa v prírode vôbec nevyskytujú.  Môžeme ich aj my kľudne vynechať z nášho bytia a žitia. Teraz myslím tú „ostrosť“, ktorú predstavujú spomínané uhly.    A môj obľúbený autor píše: „Každý človek má takú hodnotu, akú majú veci, ktoré berie vážne.“  Tak to poďme brať už vážne!  Opäť bravúrny citát tohto najobľúbenejšieho   rímskeho cisára Marca Aurélia, filozofa na tróne.   Mesiac žiari, aj keď nie je úplný. Môžeme žiariť, aj keď nie sme úplní.  Mesiac vždy  žiari, aj keď nie je v splne.  Od nemenovaného autora pochádza myšlienka:  „Nepotrebujeme byť úplní, aby sme svietili. Mesiac to zvláda každý mesiac.“

      Mesiac v splne je tak úžasne  tichý, veľmi bledý vo svojej tvári, priam sa rozlieva  – aj keď nie je svetlo, pripomína, že aj tma más svoj dôvod. Ukrýva veľmi staré a dávne príbehy, je priam zrkadlom večnosti.  Pod jeho pohľadom sa aj ticho stáva hudbou. Skláňa sa nad každou nocou, bez vlastného lúča, predsa žiari, je obrátený ku zdroju. Človek nemá vo svojej prirodzenosti svetlo, ale keď je obrátený k Bohu, žije v Jeho blízkosti, v blízkosti Jeho Syna, môže odrážať jeho lásku, múdrosť a silu (Mt 5,14-16).  A možno aj preto, že je  spln vie byť tak tajomný, ma veľmi intenzívne priťahuje. Tajomný, zároveň viditeľný  – malý, či veľký?  “Aj keď sa Mesiac javí  malý, je väčší, než čokoľvek, čo si dokážeme podržať v ruke.“ (H.Murakami)

         Poďme ešte k nejakým analógiám, premosteniam a parabolám aj s naším životom. Tak napr.: „Mesiac je potrebný v noci, rozum vo dne.“ (uzbecké príslovie)  Mesiac veľmi akútne potrebuje Slnko, aby nám zažiaril.  Bez lásky je človek ničím, ako Mesiac bez Slnka. Mesiac bez slnka je len kusom tmavej skaly.  My nemáme vlastné svetlo, my sme boli stvorení na Boží obraz, aby sme odrážali Jeho lesk a slávu (1 M 1,27). Keď sa obrátime tvárou k Božiemu majestátu, keď sa Mu odovzdáme a hľadáme Ho celým srdcom, odrážame jeho slávu (Mt 5,14) ako Mesiac Slnko. V tom nás vesmír učí a zároveň aj napomína. Boli sme stvorení, aby sme boli dorazom Jeho svetla v tomto svete (J 8,12).

        V septembri 2025 po 6-stich rokoch nastáva zatmenie Mesiaca – spolu so splnom. Bude sa na čo pozerať. A verím, že nám to oblaky neprekryjú.  Spln bude umocnený ešte aj zatmením. Úplne zatmenie potrvá hodinu a 22 minút. Pôjde o jedno z najdlhších zatmení v tomto desaťročí. Keď sa bude dať pozorovať, pôjde o jedinečné spojenie nebeskej krásy a estetického zážitku.  Poďme sa teda trochu venovať ešte samotnému nastávajúcemu zatmeniu.  Na ľudí vždy pôsobilo zvláštnym dojmom  –  od pradávnych čias, až dodnes. Samotný fakt, že sa na oblohe sa na chvíľu zmení „tvár“ mesiaca vyvolával  úžas, obavy, ale aj nádej. Od pradávna sa zatmenia spájali s mýtmi, s predzvesťou zmien. Dnes však majú veľmi racionálne vysvetlenie, no stále v sebe nesú symboliku, ktorá nás veľmi oslovuje. Pozrime sa na tento nebeský jav  –  aj ako na metaforu  nášho života  –  môžeme v ňom vidieť obraz našej ľudskej cesty. Mesiac zostáva tým istým nebeským telesom, no na krátky čas sa ponorí do tieňa Zeme. Podobne aj my ľudia, prechádzame obdobiami svetla a aj temnoty. Sú chvíle, keď sme jasní, ako v splne  –  otvorení a spokojní, no prídu aj okamihy, keď nás zahalí tieň problémov, pochybností, či smútku. Čo je však potešiteľné  –  zatmenie a tieň sa pominie a Mesiac opäť zažiari na nočnej oblohe v plnej krásne a paráde. Aj v našom  ľudskom živote je dôležité si uvedomiť,  že ťažké obdobia sú vždy iba prechodné, netrvajú večne, prinášajú novú skúsenosť, ktorá nás môže veľmi posilniť – a naučiť si vážiť „chvíle svetla“  ešte viac. K tejto aktuálnej téme ponúkam zopár poučných citátov od nemenovaných autorov. Tieto citáty mi poslala sestra Zorka:

„Tak, ako sa Mesiac vždy vynorí z tieňa, aj človek vždy nájde cestu späť k svetlu.“

„Každé zatmenie je len pripomienkou, že svetlo nikdy nezmizne navždy.“

„Želám si, aby sme v časoch tmy nestrácali nádej a verili, že svetlo sa opäť vráti.“

„Zatmenie ukazuje, že aj v tieni je krása  –  len ju musíme vidieť.“

   Tak, ako pri zatmení, aj tu platí: svetlo nikdy nezmizlo, iba sme dočasne a prechodne  v tieni.  Antický klasik Aristoteles nám tlmočí: „Vo všetkých veciach prírody existuje niečo nádherné.“ A ešte jeden citát od tohto filozofa z Atén: „Pravá múdrosť je v šťastní okrasou, v nešťastí oporou.“ Nenahneval by sa autor, keby som jeho citát trochu pozmenil a upravil: „Božia múdrosť je v šťastí okrasou, v nešťastí oporou.“   To slovo:  pravá  –  je vlastne Božia múdrosť. A tá múdrosť je ohromná, to ako je naprogramovaný celý vesmír –  tá jeho presnosť, aj pravidelnosť.  A k tomu ešte aj samotné zatmenie po siedmich rokoch..  A to už čoskoro nastáva..