Čas a láska – radosť z písania

500-stý článok a zamyslenie

   A je to tu! Prišiel ten čas. Píšem jubilejný 500-stý článok na našu webovú stránku.  Robím tak s radosťou a vďačnosťou. Všetko má svoj čas (Kaz 3,1). To je moje obľúbené slovné spojenie, moje duchovné krédo. Netlačím na pílu, čakám na tú správnu chvíľu. Tak som sa už naučil za moje doterajšie roky života.  V živote sa mi to už mnohokrát osvedčilo – vyčkať na ten „správy“ Boží čas.  Píšem v širších súvislostiach o čase, ako takom. Vzťahujem ho na to moje písanie – aj toho jubilejného článku. Začal som v čase korony – v marci 2020. Ten deň bude pre mňa vždy pamätný – 6. marec 2020 prvý prípad korony na Slovensku. A potom to prišlo. Všetko sa zatváralo. A iste aj chrámy. Spoňme si na to všetko. Vtedy som začal ešte viac písať a vtedy sme založili so synom Samkom tento náš web. S úsmevom, ale aj vážne – korona ma motivovala k intenzívnejšiemu písaniu. Niekde začali natáčať príhovory, bohoslužby, pokračujú v tom ešte aj dodnes. Ja ďakujem, že môžem pokračovať v písaní aj naďalej.  Za 5 rokov – 500 článkov. Ak to dáme do priemeru, tak 100 článkov za jeden rok. MUDr Szontagh za 26 rokov pôsobenia pod Slavkovským štítom postavil v komplexe svojho sanatória 26 budov. Ak to dáme do priemeru, tak to vychádza na jednu budovu ročne.  Nie som staviteľ, aj keď sa nám podarilo postaviť „len“ jednu budovu – a to náš Zborový dom „Eben-Ézer“ . Ďakujeme za toto dielo, ktoré už svojím názvom potvrdzuje, že: „Až potiaľ pomáhal nám Hospodin.“ (1 S 7,12). Rád píšem – zo života a do života. Mám spätnú väzbu v tom, že to ľudí oslovuje – a to mi robí radosť. Mojím heslom je: „V jednoduchosti je krása.“ A tak sa snažím, usilujem a zápasím, aby som svoje texty, články a reflexie zbytočne nekomplikoval. Niekedy sa stáva, že nám ľuďom  – farárom, šudia, teda naši poslucháči nerozumejú. Tomu sa ozaj zďaleka vyhýbam. Ak by sme nevedeli zopakovať pár slovami, čo sme počuli v kázni, či na biblickej hodine, tak neviem, či sme daný čas využili správne. Vždy sa snažím, aby to bola  nosná myšlienka, ktorá je dobre zapamätateľná – aj na základe skutočných príbehov, ktoré mám tak v obľube. A veľmi sa teším, keď príde spätná väzba aj po viacerých rokoch, keď mi to mnohí hostia pripomenú. Ja som už dávno na to zabudol, ale hostia to majú v srdci a v pamäti aj niekoľko rokov. Veď je to priam zázrak – a za to som veľmi vďačný. Oplatí sa písať, kázať, zvestovať, vyučovať. Venovať tomu čas – a aj lásku.

     Motiváciou k intenzívnejšiemu písaniu a tvoreniu bola spomínaná pandémia. Prišiel čas aj zatvorených kostolov – nebudeme sa môcť stretávať, tak si budeme čítať všetko to, čo nám brat farár napíše. Iste, písal som aj predtým, ale nie v takej miere, ako napr. dnes. Písanie sa mi stalo dokonca aj Božou terapiou na zvládnutie toho všetkého, čím prechádza naša spoločnosť, celý svet – a čím v neposlednom rade prechádza naša krajina, moja vlastná rodina, aj rodina cirkevného zboru vo Vysokých Tatrách. Sú dni, keď sa mi nedá písať, tak cítim, že mi niečo chýba. Sú dni, keď pre viaceré povinnosti nie je priestor počas dňa, aby som napísal kratší, či dlhší text.  Vtedy som akýsi nesvoj, niečo mi chýba – a ja už viem, čo to je. Aj tento ostatný májovo-júnový víkend sme trávili s manželkou v Bratislave, tak na to nebol priestor. Zbieral som si podnety, impulzy a myšlienky.  Vrchol víkendu bol v nedeľu v rodine cirkevného zboru v Dúbravke, kde sme dostali milé pozvanie – poslúžiť Božím slovom. Bol sviatok – MDD – Medzinárodný deň detí.  V Dúbravke, v bývalej sobášnej sieni sa stretla duchovná rodina cirkevného zboru. A myslel som na text a slová apoštola Jána: „Milovaní, teraz sme dietkami Božími a ešte nevyšlo najavo, čím budeme. Vieme, že keď vyjde najavo, jemu budeme podobní, lebo Ho uvidíme takého, aký je.“ (1 J 3,2) Krásna veta. Jedna z najkrajších v Biblii. Teraz sme dietky Božie – my všetci, starí a mladí. To je realita, to je prítomnosť. To, čím budeme, to je tajomstvo. Keď raz vyjde najavo, čím budeme – budeme jemu podobní. To je tajomstvo, ktoré zatiaľ ešte nie je zjavené a odhalené. Očakávajme na to v Božej trpezlivosti – ďakujúc za to súčasné a prezenčné naše synovstvo – teda detinstvo Božie. Veľa mojím vnútrom prechádza každú nedeľu – nedá sa to vysloviť a nedá sa to ani vtesnať do ľudských slov. A tak mnoho a mnohé zostáva v skrytosti srdca.

   Dúbravka bola  to pre nás veľmi prospešná zmena, zažiť v nedeľu iné prostredie, iný cirkevný zbor, moderné služby Božie, stretnúť mnohých a mnohých známych, priateľov, dokonca aj vlastnú rodinu môjho bratranca Andreja.  Za tie roky pôsobenia v Tatrách mám s mnohými priateľský kontakt – aj v Dúbravke aj v Petržalke, aj v Starom meste, aj na Legionárskej. A s mnohými sme sa streli a vymenili aspoň pár slov.  O to viac sme sa tešili na návrat do našich milovaných Tatier. Spomínam to aj preto, že sa mi nedalo teda písať, tak som vstrebával všetky zážitky s tým, že ich časom dám na náš web. Robím tak v tejto chvíli, keď začiatkom júna 2025 mám túto milú príležitosť – písať tento jubilejný 500-stý  článok. Ak chodíte s otvorenými očami, ale najmä otvoreným srdcom – všetko vnímate,  tak to potom z vás vytryskne , ako z gejzíru v Herľanoch všetko to naakumulované a zažité a prežité. Keď sa mi nedá písať, tak mi to chýba. Príde čas na písanie, (napr. teraz) a všetko  zapísané a zaznamenané v srdci  môžem potom   zdieľať spolu s vami – v mojich zamysleniach. Nie vždy sa dá v danú chvíľu, potom si neskôr k tomu sadnem – a vytryskne  gejzír vďačnosti z videného, prežitého. To je moje tvorivé úsilie, ktorého som sa stal účastný, ako Božieho daru. Veď platí táto myšlienka:  „Šťastie spočíva v radosti z úspechu a vzrušujúcom tvorivom úspechu.“ (F.D.Roosevelt) Tvoriť a vytvárať ušľachtilé hodnoty je to, čo ma napĺňa v každom novom dni môjho života.

   V prvom rade  chcem pri tejto príležitosti zdieľať s vami úprimnú detskú radosť z písania. Je to skutočná radosť. Pán nám tlmočí to známe slovo: „Ak nebudete ako deti..“ (Mt 18,3) A túto radosť mi nik nevezme, ani neukradne (J 16,22b).  Kto mi rozumie, ten ma dobre chápe. Radosť z krásy slova, z nádherných a ušľachtilých myšlienok, ktoré ku mne prichádzajú od troch sestier  –  Zorky, Dáši a Anny. To ma veľmi obohacuje, robí mi to veľkú radosť – sám by som nebol schopný postihnúť tú mnohú krásu. Mám skvelých ľudí okolo seba, ktorí mi tak vlastne aj pomáhajú a zásobujú ma. Som za nich veľmi vďačný.  Mám banku,  nie teda finančnú, ale banku slov, myšlienok a potom si z tej banky vyberám.  Je to predovšetkým Biblia, ako kniha skutočných príbehov, ktoré dopĺňam príbehmi zo skutočného reálneho života.  Vlastním skvelú, jedinečnú a exkluzívnu banku, nie som finančník, ale banku múdreho slova, ktoré obohacuje mňa, a aj vás, ak si tieto riadky s láskou a vďačnosťou čítate. Podčiarkujem  – radosť z písania.  Niečo z toho písania tých mnohých textov sa dostane aj do Evanjelického posla, niečo do Evanjelického východu – aj na stránky našich miestnych novín – Tatranského dvojtýždenníka. Radosť z písania – je skutočne mojou úprimnou radosťou, ktorá mi prináša mnoho potešenia do môjho života. Verím, že to takto aj cítite a prežívate pri čítaní týchto riadkov na našom webe. Do písania vkladám čas, ktorý nie je môj a lásku, ktorú dostávam darom zhora. Čas a láska..

    Za tie roky som si veľmi obľúbil citát Maxa Kašparů, ktorý v jednej knihe napísal: „Čas a láska sú dve dôležité veličiny v živote každého človeka. Čas je formou pre láskou a láska smie byť obsahom nášho života.“ Je to vlastne v kocke všetko zhrnuté – čo tvorí podstatu nášho života.  Je to čas a láska. Čas vyplniť láskou a lásku vložiť do času. Veď na čo sme na tomto svete? Práve na to!  Zanechať po sebe stopu lásky. V niečom konkrétnom, čo je mi srdcu blízke. Každý z nás dostal dar a talent od Pána, aby takú stopu po sebe zanechal. Pre mňa veľkým učiteľom je MUDr. Szontagh, ktorý ma veľa naučil a v mnohom ovplyvnil, aj keď sme sa nikdy nestretli. Veril vo svoj sen, nevzdal sa svojej vízie. A platí to aj dnes: „Budúcnosť patrí tým, ktorí veria v krásu svojich snov.“ (E.Roosevelt)   Potvrdzuje to aj tento citát:  „Nezabúdaj, že všetko, čo v živote urobíš, zanechá stopu a preto si uvedomuj každý svoj krok.“ (P.Coelho) Ďakujem za tých v mojom okolí, ktorí sú mi veľmi nápomocní v tom všetkom: „Mnoho ľudí bude prichádzať a odchádzať z vášho života, ale iba skutoční priatelia vám zanechajú stopy vo vašom srdci.“ (E.Roosevelt) Z vďačnosti srdca  píšem tieto riadky a vyznal som sa v nich tak trochu viac osobne z lásky ku písaniu a písanému slovu. Tak aj tento článok, bez nejakej hlbšej témy si možno vychutnáte pri nejakom dobrom čaji. A ponúkam vám tento citár na záver, s úsmevom ,ale aj vážne:   „Dajme si čaj  a hovorme o pekných veciach. Všetko , čo potrebuješ je čas a knihy. Čaj je pre telo tým, čím je hudba pre dušu. Čaj nie je nápoj, je to objatie.“ Objímam vás týmito riadkami a písmenkami – našich verných čitateľov a priaznivcov. Čas a láska – na tom najviac záleží! Ak dá Pán života a zdravia, takto o päť rokov pribudne ďalšia 500-vka zamyslení. Bude to pre mňa veľká milosť Božia, ak sa toho dožijem. Tak to vyznával náš prvý zborový dozorca PhMr. Samuel Búľovský. Pripomeňme si jeho citát a celoživotné krédo: „Všetko ej milosť Božia, to ostatné je len prechorenie sa.“ Haleluja Amen