Po stopách apoštola Pavla III

Tesaloniky a Béria

     Ap. Pavel bol vo Filipis len niekoľko dní, ale jeho misia bola veľmi úspešná a v mnohom požehnaná. Evanjeliom sú premenené nielen tri osoby, ale minimálne aj dve domácnosti –  Lýdie a žalárnika.  Pred odchodom z tohto mesta ešte navštívia dom Lýdie, ktorý sa pravdepodobne  stáva základňou budúceho zboru. Cesta evanjelia za človekom cez apoštola  Pavla a jeho tím však ide ďalej. Cez Amfipolis prichádzajú do Tesaloník. Toto mesto je založené 315 pr. Kristom. Tieto miesta sú spojené starou rímskou cestou Via Ignatia.“ Viac si o tom prečítate v článku (ozveny Grécka). Po príchode do tohto mesta vyhľadajú židovskú synagógu.  To bol jeho zvyk, ušľachtilý zvyk. Tak to čítame aj o našom Pánovi, ktorý keď prišiel do Nazareta, kde vyrastal, tak „podľa svojho zvyku vošiel v deň sobotný do synagógy..“ (Lk 4,16)  A dobre zvyky si treba zachovať a pestovať.  Lukáš to myslel aj inak, než len napísal. Podľa svojho zvyku  by som preložil: aj podľa svojho cítenia a prežívania.. Určite tomu rozumieme, čo nám týmito riadkami Lukáš chcel povedať.. Nie je to len zvyk, ako tzv. železná košeľa, ale je to potreba nášho vnútra a srdca – ísť do spoločenstva, v našom prípade  –  v deň nedeľný..  Po tri soboty im Pavel v Tesalonikách vysvetľoval, že  Mesiáš  musel trpieť a vstať z mŕtvych. A práve tu v Tesalonikách im zvestuje, že tým Mesiášom je Kristus, ktorého Boh vzkriesil z mŕtvych. To  je nový rys v jeho dôraze a zvesti. Tu dochádza k rozšíreniu, doplneniu, či novému dôrazu na Krista, ako Mesiáša. Po tri soboty  viedol intenzívne rozhovory a dokazovanie z Písme Starej zmluvy. Ako vôbec svoj prvý list napísal práve do Tesaloník (cca roku 52). Podľa niektorých historikov je to aj najstaršia kniha Nového zákona. Z obidvoch Pavlových listov práve Tesalonickým  je zrejmé, že zvesť o ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi tam mocne zarezonovala. Po Pavlovom odchode prišlo k tým kresťanom veľké súženie, ktoré prijímali a stali sa tak vzorom pre veriacich v iných oblastiach. Obidva listy sú jeho osobnou výzvou zotrvať v trpezlivej práci  –  pri očakávanom príchode Pána Ježiša Krista.

      Píše im o zosnulých, aby sa nermútili, ako aj ostatní, ktorí nemajú nádej. Tu by sme sa chceli trochu pristaviť. Tesalonickí  verili, že sa toho príchodu dočkajú a Pán príde ešte za ich života. Píše im, aby sa rmútili, ale s nádejou. Aj veriaci smútia, ale s nádejou. Mohli by sme tu konštatovať, že môže mať „nádejný smútok“.. Pán Ježiš  nám to  dokázal a aj názorne dokumentoval  pri Lazarovom hrobe, kde zaplakal. Keď prichádzal k tomu hrobu, tak v pôvodnom  texte je napísané, že je „nahnevaný“ na smrť“ (J 11,38). Náš preklad konštatuje, že sa zachvel.  Bola to Jeho mocná a prudká emócia. Prečo? Smrť totiž nebola v pôvodnom Božom pláne. Odmena za hriech je smrť, čítame u ap. Pavla – prišla až neskôr, ako odplata za hriech (R 6,23).  Smrť nie je pôvodný Boží úmysel s nami. Smrť je votrelec. Boh nechcel, aby sme zomierali. Smrť je nepriateľský  element v dokonalom Božom pláne. Plač, smútok, bolesť nad smrťou  však nie je a nemusí byť hriechom.  Aj Pán plače pri hrobe. V tom čase stoicizmus konštatoval: „Smrť je koniec a hotovo. Smrťou všetko končí. Smútok ti nijako nepomôže. Plač ho nevzkriesi. Taký je jednoducho život.“   Budeme počuť neskôr, keď kázal o vzkriesení z mŕtvych v Aténach  na Areopágu, tak   ho začali vysmievať a  nedovolili mu kázeň vlastne dokončiť. A práve v tomto veľkonočnom období o tom uvažujeme. Smrť je prekonaná, smrť bola premožená na kríži. D.L.Moody napísal: „Smrť je môj triumf, to je deň mojej korunovácie.“ To evanjelium, ktoré tam Pavel a jeho tím zvestovali, je evanjeliom aj o našej vlastnej smrti. Práve tak sa tohto posolstva môžeme uchopiť aj v tomto opäť veľkonočnom období. A nielen dnes. A v tomto čase. Táto Pavlova zvesť  „chytila“ v Tesalonikách iba niektorých, ktorí sa k nim pripojili. O toto evanjelium však majú záujem Gréci, nemálo žien, ako čítame v našom texte.  Macedónsko bolo v tom čase známe ženami, sebavedomými – a veľmi úspešnými. A Lýdia bola na ich čele. V rodnej Tyatíre by nedosiahla to, čo dosiahla vo Filipis. V našom odseku však čítame aj o odpore voči tomuto evanjeliu. Títo odporcovia zorganizujú spodinu mesta, aby všetkých popudili proti Pavlovi a jeho tímu. Narýchlo opúšťajú toto mesto a idú ďalej. A títo potom Pavla nájde aj v Bérei, kde tiež vzbúrili zástupy, že apoštol narýchlo opúšťa toto mesto a smeruje do Atén.

     Zmienil som sa, že  Tesalonickým píše o zosnulých. O tých, ktorí sa nedočkajú 2. príchodu Pána. Vysvetľuje im, ako to bude v takomto prípade. No venuje sa aj práci, pretože v skorom očakávaní Pána, Jeho parúzie, mnohí prestávali pracovať. To im píše v 2. liste Tesalonickým: „Kto nepracuje, nech ani neje..“  Súvisí to s tým, že tak intenzívne očakávajú na Pána, že prestávajú pracovať. Už to nemá význam a zmysel. Neoplatí sa to, keďže Pán už čoskoro príde. Tak vážne niektorí to slovo zobrali. Akoby ich to paralyzovalo v zmysle pozemských povinností. Zobrali to slovo vážne, ale išli do extrému. V 3. kapitole sa o tom dočítame  viac v jej nadpise: Modliť sa a pracovať. My vieme, že od nášho reformátora pochádza táto myšlienka: „Ak by som vedel, že zajtra bude koniec sveta, tak dnes ešte zasadím jabloň.“  Má to zmysel, čo by som urobil dnes, aj keď  by zajtra nastal koniec všetkému. Tesalonickí, čo je pozoruhodné, to slovo zobrali vážne, no vydali sa nesprávnou cestou.

    A príbeh napredovania a šírenia evanjelia pokračuje ďalej, asi 60 km je vzdialená Bérea (ilustračné foto, synagóga). Tam zažijú niečo skvelé a jedinečné. Tam zažijú pravý opak od Židov, ako v Tesalonikách. Tí, tam žijúci  boli ušľachtilejšieho zmýšľania. S čím všetkým  musia počítať na svojich cestách – Pavel a jeho tím. Mnohé prekvapenia, aj prijatie, ale aj odmietnutie. A tu hľa – v Bérei ich postretne niečo, s čím sa nestretávajú tak často. Rozličné reakcie a postoje na evanjelium sú aj dnes. Nič nové pod slnkom.  Aj odmietnutie – na škodu človeka. No človek je slobodná bytosť – a má možnosť Bohu povedať aj nie.. V Kázni na hore Pán to tlmočí týmto spôsobom: „Nech je vaša reč áno – áno, – nie –  nie , lebo čo je nad to, je od zlého.“ (Mt 5,37).   V Tesalonikách pobudli asi mesiac, plus mínus – tri soboty stačili, aby evanjelium vyvolalo rozruch, aby ľudí vyrušilo a vyvolalo ich kladné, či záporné reakcie. Ako to bude v Bérii? Ešte nestíhali ani predýchať svoj náhly odchod z Tesaloník – a už sú opäť v neznámom  pre nich prostredí.. Už som sa zmienil, že  neboli  tak „predpojatí“, tí nemali predsudky voči evanjeliu. Pavla prijímajú bez upodozrievania, nedôvery, či strachu. Dnes sú v mnohom mnohí voči evanjeliu predpojatí. Majú voči nemu predsudky. S tým som sa tak často stretol. Evanjelium obmedzuje v živote – ako kresťania budeme musieť „dodržiavať „to“, či „ono“.. A Albert Einstein povedal: „Je ľahšie rozbiť atóm, ako predsudok.“ Také predsudky boli v biblickej dobe aj proti Nazaretu. Tie výhrady vyslovil Natanael: „Či z Nazareta môže pochádzať niečo dobré?“ A Filip mu odpovedal: „Poď  viď.“  (J 1,46)  Poď  – a osobne sa presvedč. To je vždy najlepšie.

     Správanie tých v Bérei bolo celkom iné, ako tých v Tesalonikách.  Spolu diskutovali, vymieňali si názory, čo umožňoval pravdepodobne formát vtedajších stretnutí v synagóge. Každý deň skúmali Písma. Tu vidíme istý posun – tam len v sobotu, keď bol čas na to vyhradený. Každý deň – to je záujem, to je horlivosť skúmať Písma. Grécky výraz – „anakrino“ sa prekladá ako dôsledne a riadne kontrolovať, implicitne vyšetrovať, vypočúvať. Inými slovami – nielen že Písma čítali a študovali, ale v tom pátraní boli priam puntičkárski. Mali sme možnosť navštíviť synagógu v Bérei, nie tú pôvodnú a čias apoštola, ale novšiu, postavenú na mieste tej pôvodnej. A nachádza sa pri rieke. Bol to zážitok – asi hodinu sme v nej strávili po dôkladnom výklade našej Vivien. A po návšteve synagógy sme v závere dňa navštívili opäť pamätné miesto s ďalšou mozaikou venovanou onomu Makedóncovi, ktorý pozval apoštola Pavla do tejto časti Grécka. A vedľa je v nadživotnej veľkosti socha ap. Pavla. Tak som si dal urobiť pamätné foto s textom: Pavel z Tatier s apoštolom Pavlom v Bérei. Aj to bol pre mňa nezabudnuteľný zážitok.

     Židia z Tesaloník, keď sa dozvedeli, že kázal slovo Božie v Bérei – dobehli aj tam a podnietili ľudí. Tak ap. Pavel musí narýchlo pustiť toto mesto a ide do Atén. Tam to bude tiež v mnohom náročné. Ale to už je ďalší príbeh.