Neobyčajnosť zjavení

  V Tesnej bráne si počas týchto dní na pokračovanie čítame knihu Skutkov apoštolov. Opisuje to, čo sa dialo po zoslaní Ducha Svätého na Letnice. Čítali sme si o vzniku a založení kresťanskej cirkvi, o Štefanovi, o  obrátení Pavla. Na 20.biblickej hodine, tej ostatnej pred letnými prázdninami, sme si premietli prezentáciu o Pavlovej  2. misijnej ceste, ktorú sme absolvovali v apríli 2025. Táto cesta mi veľmi veľa dala. Ukotvil som sa a aj ešte trošku viac zorientoval  v tejto druhej ceste veľkého apoštola Pavla. Vzhľadom aj na môj vek, bolo už načase, aj s úsmevom. Vieme, že bola aj prvá, potom aj tretia, nakoniec tá Pavlova cesta do Ríma, keď sa mal postaviť pred rímskeho cisára, keďže sa k nemu priamo aj odvolal. V piatok, 20. júna sme si v Tesnej bráne prečítali: „Pavlovo obrátenie bolo veľmi jedinečné, pretože bol jedinečným človekom. Od narodenia bol Žid, podľa občianstva Riman, vzdelaním Grék, obrátením a milosťou – kresťanom. A stal sa najlepším zo všetkých týchto vecí v kombinácii. Bol misionárom, teológom, evanjelizátorom, pastorom, organizátorom, vodcom, mysliteľom, štátnikom, bojovníkom za pravdu a zároveň milovníkom duší. Bol všetkým, čím kresťan mohol a má byť, okrem toho, čím je Ježiš Kristus, Pokiaľ ide o mňa, nikdy neexistoval muž, ako On. Odhliadnuc od mojich informácií, možno taký muž bol, ale ťažko si predstaviť, že by bol lepší.“  Takto opísal apoštola Pavla John MacArthur. Jedinečné zhrnutie v krátkom odseku. Sumár „par exellance“, ku ktorému je  hodno sa aj častejšie vracať. Ja sa od tohto citátu odrazím do ďalšieho môjho písania. Každý z nás  je jedinečný a originálny a každý z nás má svoj vlastný príbeh stretnutia s Kristom. Do tohto si dosaďte  ten svoj, vznikne nádherná mozaika príbehov od nás všetkých.  Každý z nás je originálny a má svoj vlastný príbeh osobného  stretnutia s Pánom. Ten môj poznáte, už som o ňom viackrát písal, nebudem ho už opakovať. Zamerať sa na ap. Pavla – na toho výnimočného človeka. Stretnutie pred Damaskom bolo originálne (Sk 9,1-9). Je opísané heslovite a dnes sme ho tiež počuli. Na Saulovu, teda Pavlovu otázku: „Čo chceš, Pane, aby som činil?“  nedostáva hneď výpočet a zoznam vecí, ktoré má následne urobiť. Pavel počuje: „Vstaň a choď  do mesta a povedia ti, čo máš robiť.“  Pozoruhodné! Nič konkrétne, predsa originálne! V meste sa všetko dozvieš. Tam už je všetko pripravené, len tam choď!  To bol začiatok. To bol štart. A čo všetko nasledovalo potom..  Apoštol tak prišiel k viacerým neobyčajným stretnutiam a videniam. On sám ich spomína v 12. kapitole 2. listu Korintským: „.. a aj pre neobyčajnosť zjavení…“ (2 K 12,7) A k tomu mi poslúži návrat  na realizovanú cestu po stopách ap. Pavla – sumarizujúc jeho neobyčajný život v priam nasadení pre Krista. Pozývam vás do Korintu, na malú zastávku, aby sme si pripomenuli to dôležité, čo tam prežil, keď k nemu priamo prišiel Pán. Dostal sa do krízy a vyčerpania a Pán prichádza k nemu priamo v noci vo videní.

    Na 2. misijnej ceste mali s Timoteom pôvodne celkom iné plány. Čítame, že keď prešli Frýgiou a Galatskou krajinou, Duch Svätý im zakázal hlásať slovo v Ázii. Ako im zakázal? Kladiem si často túto otázku  – zatvoril im ústa a oni ich nemohli otvoriť? Či ako? A v nasledujúcom verši, keď prišli do Myzie a pokúšali sa prejsť do Bitýnie, čítame, že  Duch Ježišov im to nedovolil (Sk 16,6-7). Akou to bolo formou  –  opäť si kladiem otázku sám pre seba. Dvakrát po sebe  –   prišla stopka  a zákaz! V Ázii nie, ale v Európe sa otvára široké pole pôsobnosti.  Na rade bola naša stará dobrá Európa, náš starý kontinent.  To bol Boží plán s ním. A tu zakrátko mal ap. Pavel videnie, v ktorom videl Makedónca, ktorý ich pozýval  a dokonca prosil: „Prejdi do Makedónie a pomôž nám.“ (Sk 16,9) Pavel poslušný  tomu videniu ide tam, kde ho „volajú“,  prichádza do Filipis  – a tento príbeh už ďalej poznáte. Tam na neho čakajú tí traja.. Lýdia, veštiaca služobná dievčina a žalárnik vo Filipis.  Nočné videnie bolo pozoruhodné, bolo to vo sne. Pavel tomu porozumel, bolo to úpenlivé volanie dokonca o pomoc, ako keď sa niekto topí a prosí o pomoc. To bolo na úplnom začiatku 2. misijnej cesty. Počas nej prišli k pozoruhodnému videniu. Priamo k Pavlovi prišiel Pán. Neposlal ani svojho anjela, ani nikoho iného. Prišiel sám. Osobne a prezenčne.  Na to videnie, tiež v mnohom neobyčajné, by sme dnes, na Petra a Pavel chceli sústrediť svoju pozornosť. Bol to veľmi stručný a krátky príhovor: „Neboj sa, len hovor a nemlč, pretože ja som s tebou, a nikto nesiahne na teba, aby ti ublížil, mám zaiste mnoho ľudu v tomto meste.“  (Sk 18,9-11).  A apoštol tam zostal rok a pol.

     Apoštol v Korinte bol v kríze, bol vyčerpaný v službe, ktorú s veľkou láskou  konal. Nebola to jednoduchá služba. Vo Filipis ho zbili so Sílasom a uvrhli do väzenia. Dostali 40 palíc. Ak by ste dostali 40 palíc kvôli Ježišovi, prišli by ste o týždeň do kostola na služby Božie!? Ap. Pavel by prišiel. Tak sme to spievali aj dnes  –  na službách Božích: „Smieť žiť pre Krista,  niesť hanu, strasť..“ (ES 475,2)    A apoštol niesol na svojom tele aj hanu, aj strasť.. A ešte mnoho iného.. Na 1. misijnej ceste ho dokonca kameňovali.  V Tesalonikách  mu odporovali, takže  musel odísť, v Bérii sa to zopakovali, aj keď tam najviac skúmali Písma, overovali si, čo ap. Pavel hovoril a kázal.  V  Aténach ho vysmiali, v Korinte to na neho doľahlo. Poznáte to z vlastnej skúsenosti  –  keď to na vás doľahne. Ovisnú vám plecia, ochabnú ruky k modlitbe. Nebodaj ešte príde aj vyhorenie. Kríza  –  vyčerpanie, únava.  To priniesla aj škola a tých desať mesiacov trvania školského roku.  Dal nám poriadne  zabrať. Nám rodičom, nám pedagógom. Nám, aj našim deťom. Často počujeme, aj sami vravíme: „Malé deti –  malé starosti, veľkí deti – veľké starosti.“  Leto prichádza s ponukou oddychu a relaxu. Sme vyčerpaní a potrebujeme „vypnúť“.. Pán to vie aj o Pavlovi  a preto za ním osobne prichádza.  Už Ho vlastne aj poznal, veď sa stretol s Ním pred Damaskom. Vie, čo jeho verný služobník potrebuje. Potrebuje riadnu duchovnú infúziu, ako ju potreboval aj sám Pán pri krste v Jordáne, ale aj premení na vrchu Tábor. Z neba sa ozval mocný Boží hlas. Syn potreboval počuť Otca: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo, Jeho poslúchajte.“ To pre Pána bolo v danej chvíli dôležité. Vie, že to je dôležité  aj pre nás – o to viac!    Budeme ešte čítať, že tie neobyčajné zjavenia boli ešte aj iného druhu a charakteru. V búrke na mori sa mu zjavil anjel Boží, ktorý  Pavla  tiež povzbudzoval. Nebol to Pán priamo, ale anjel Boží (Sk 27,21-26).  Aj v tomto odseku je mocné vyznanie ap. Pavla: „Tejto noci zjavil  sa mi totiž anjel toho Boha, ktorému patrím a slúžim a riekol mi: „Neboj sa Pavel, pred cisárom musíš stáť a hľa, Boh ti daroval všetkých , ktorí sa plavia s tebou. Preto buďte dobrej mysle, mužovia, lebo verím Bohu, že sa tak stane, ako mi oznámil Pán.“ Aká to musela byť pre ap. Pavla ťažká situácia, že prichádza sám Pán do Korintu. A na lodi nebola tá situácia až taká vážna situácia, že prišiel za Pavlom „iba“ anjel Boží?  Pán prichádza za nami, posiela aj svojho anjela strážneho, ak sme aj na cestách počas leta a prázdnin,  aj na tých našich životných, ak nás trápi kríza. Ak sme vyčerpaní, priam „vyšťavení“ a unavení. Čo je Pán ochotný urobiť pre svojho služobníka!  Nie je mu zaťažko prísť priamo za ním. Povzbudiť ho. Takto Pána v Getsemane povzbudzoval anjel Boží, to nám  pripomína oltárny obraz v Starej Lesnej. Čo je Pán schopný urobiť aj pre mňa jednotlivo. Iba pre mňa – lebo vidí moju krízu, moje vyčerpanie. Odpoveďou je aj toto leto a prázdniny. Našiel som sa v tomto príbehu – a Pán mi ho dáva, ako čas milosti. Pre nás všetkých Boh Ho dal, aby nás zachránil na dreve kríža. To urobil pre nás všetkých.  A čo robí aj pre mňa jednotlivo! Je s mojou rodinou, vlastnou a duchovnou, a tak aj moja rodina Mu za to ďakuje. A dnes je k tomu veľmi vhodná príležitosť!

     Mohol to byť aj Pavlov živý sen – Pánov  priamy vstup. My sa niekedy ráno zobudíme a kladieme si otázku: snívalo sa mi to, či to je realita?  Pán opäť vstúpil do jeho života priamo – apoštol bol v mnohom vyčerpaný  – a možno až na pokraji síl. My nevie, Pán to vedel!   Pán vie, ako svojmu služobníkovi pomôcť.  V ďalšej úvahe na našom webe (budúci týždeň)  budete čítať o tom, čo Pán urobí kvôli jednému jedinému človeku (príbeh o eunuchovi Sk 8,26-40).   Pán vie, kto v Korinte bude Jeho  priamym nasledovníkom. Pán vie, kto patrí k Jeho ľudu. Pán to vie o nás. Pán to vie – o nás v Tatrách, pod Tatrami.   Pán vie, kto Ho tu skutočne miluje – v Novej Lesnej, v Starej Lesnej, od Tatranskej Kotliny – až po Štrbské Pleso. V tatrách,. Ale aj pod nimi!  Pán vie všetko! Vie,  či máš krízu, vie, čo prežívaš, ako si na tom duchovne, čo by nám pomohlo a prospelo.. Čo by to bolo?  Máme obavy a strach – to prvé, čo Pavlovi  hovorí: „Neboj sa!“ To  vieme a poznáme, je to biblický refrén, ktorý je 365x v Biblii. Hovor, nemlč –  nebuď ako Mŕtve more. Ono prijíma, ale nič neodovzdáva.  On je s nami, On je s Tebou. On, ktorý nie je ďaleko od nikoho z nás. Ním žijeme, hýbeme sa a trváme!  

     Táto úvaha nesie nadpis – neobyčajnosť zjavení.   To je ozaj to, no ešte aj mnoho iného, čo zažil, na všetkých svojich cestách. Neobyčajný život apoštola, neobyčajné zjavenia. Zakončíme tým, čo napísal tiež do Korintu:  ale aby sa nepovyšoval, bol mu daný osteň do tela.  Mohol byť nadutý, pyšný na to všetko, čo mu Pán dal zažiť v týchto videniach a zjaveniach. Anjel – satan je to, čo mu malo v tom zabrániť. Mohlo ísť o očnú chorobu, ktorá ap. Pavla trápila. Možno to veľké svetlo, ktoré ho osvietilo a oslepilo pred Damaskom.  A mohla to byť aj diagnóza – epilepsia. Som vďačný, že tým môžem uzavrieť aj túto úvahu: „..a aj pre neobyčajnosť zjavení. Preto, aby som sa nepovyšoval, bol mi daný osteň do tela, anjel-satan, deptať ma, aby som sa nepovyšoval. Tri razy som prosil Pána, aby ho odstránil odo mňa, ale riekol mi: Dosť máš na mojej milosti, lebo moja moc sa v slabosti dokonáva.“ Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova. Preto mám zaľúbenie v slabostiach, pohanách, súženiach, prenasledovaniach, v úzkostiach pre Krista, lebo práve keď mdliem, som mocný.“ (2 K 12,7-10)