Pozvanie do otvorenej náruče
Leto sa rozbehlo tropickými teplotami. Školy a divadlá majú už vytúžené prázdniny. Ľudia sú na preplnených a rušných cestách a diaľniciach. Zakrátko pôjdeme aj my k nášmu vytúženému Jadranu. Sme schopní prekonať stovky, či aj tisícky km idúc za oddychom a odpočinkom. Potrebujeme ho. A ako! Veď aj Pán Boh odpočíval na siedmy deň (1 M 2,1-3). Ako máme rozumieť Jeho odpočinku? Až tak mu dala „zabrať“ pri stvorení naša modrá planéta a celý vesmír? Či práve stvorenie človeka v posledný šiesty deň stvorenia? Veď stačilo Jeho slovo: „Lebo On riekol a stalo sa, On rozkázal a postavilo sa“ (Ž 33,9). Ako mu teda rozumieť, keď Pán Ježiš povedal: „Môj otec pracuje dosiaľ, i ja pracujem.“ (J 5,17) Akú podobu mal Boží odpočinok? Bengt Plejel konštatuje: „Skutočný zmysel výpovede je však taký, že Boh v ten deň vyhlasuje svoje dielo za skončené. Odpočinok siedmeho dňa hovorí Božiemu obrazu – človeku, že cieľ a zmysel života nespočíva v práci, námahách a spĺňaní povinností. Každodenná námaha dostáva svoj zmysel, až keď sa zastavíme, dáme si prestávku a obrátime svoju tvár k Nemu, nášmu Stvoriteľovi, ktorý obracia svoju tvár k nám.“ (Ako bolo na počiatku, str 39) Byť človekom teda znamená byť nasmerovaný k svoju Stvoriteľovi. Grécke slovo antropos pochádza zo slovesa, ktoré znamená „otočiť nahor“ . Človek je teda ten, ktorý sa vie zadívať smerom hore. Aj počas leta má k tomu jedinečnú príležitosť. Pozorovanie nočnej oblohy je exkluzívnym zážitkom leta a prázdnin.
Môže sa tak stať a realizovať ono vytúžené aj letné odpočinutie len a len vtedy, keď prijmeme pozvanie nášho Pána. Pozýva rôznym spôsobom – k práci a službe formou podobenstiev. K odpočinku aj priamo slovami: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení..“ (Mt 11,28) Stále vo mne rezonuje toto slovo pozvania z úst brata farára doc. Jána Greša, ktorý v jednej kázni k týmto slovám povedal: „Pozvanie je vážna vec!“ Nedávna, 2. nedeľa po sv. trojici mala práve tento charakter. A Pán hovorí: „Ale keď ťa pozvú, choď..“ (Lk 14,10) Neotáľaj, choď.. Prijmi pozvanie. To pozvanie je vážna vec a je potrebné sa k nemu aj zodpovedne postaviť.
Kontext tohto Pávovho pozvanie: „Poďte ku mne všetci..“ je veľmi zaujímavý. Čo mu predchádza? Vo veršoch 20–24 Pán Ježiš veľmi ostro karhá galilejské mestá, v ktorých ľudia odmietli Jeho službu. Jeho výčitky a varovanie pred odsúdením sú desivé predovšetkým preto, že ľuďom v týchto mestách bola ponúknutá obrovská príležitosť spoznať pravdu. Inými slovami, aj obyvatelia Kafarnaumu boli v určitom zmysle horší ako Sodomčania. Hneď nato (25–27) sa Ježiš začína modliť k Otcovi. Ďakuje Mu a hovorí o blízkom vzťahu, ktorý majú. Ježiš vyjadruje, že všetko, čo má, dostal od Otca. To ešte zosilňuje tragédiu miest, ktoré Ježiša odmietli. Potom, čo pranieroval neveriace mestá a potvrdil svoj blízky vzťah s Otcom, Ježiš ponúka odpočinok všetkým, ktorí sa namáhajú a sú preťažení (28–30). Okrem iného tým Ježiš hovorí, aby ľudia, ktorých oslovuje, neurobili tú istú chybu ako obyvatelia kritizovaných miest. Ježiš má autoritu a moc vykonať, čo povedal.. Keď prídeme k Nemu, nájdeme „odpočinutie pre svoje duše.“ (Mt 11,29).
Čo ďalšie má Ježiš na mysli, keď hovorí, že nám dá odpočinutie? Znamená to, že budeme môcť iba zaháľať a leňošiť? Samozrejme, že nie. Ježiš od nás očakáva veľmi veľa. Potvrdzuje to Jeho kázeň na vrchu(/Mt 5-6-7/. Vzťah s Ježišom však nie je niečo, čo by nás malo unaviť a vyčerpať. Práve naopak! Učením sa o Ježišovi, snahou priblížiť sa Mu a odzrkadľovať Jeho charakter môžeme nachádzať odpočinutie od námahy a problémov života. Preto nás s láskou pozýva do svojej školy. Po vyučovaní pani vychovávateľka v škole v Latranskej Lomnici zvolala na deti v družine, ktoré boli na školskom dvore: „Deti, poďte všetci ku mne!“ Bola to úžasná momentka, na ktorú nikdy nezabudnem. Akoby som v tej chvíli počul Pána. On s láskou otvára náruč a pozýva svoje deti k sebe.. Ako volá rodič na svoje dieťa. Dieťa pribehne a objíme. Dieťa nedokáže nesprávne objať. Je to pozvanie nášho Pána aj v čase leta. Do každého nového dňa. Aj všedného, aj sviatočného. Nedeľu v kalendári nemáme náhodou zvýraznenú práve červenou farbou. Nie je zbytočná. Ako v Kongu (bývalý ZAIR), keď pred pár rokmi zrušili nedeľu. Zdala sa im prebytočná v kalendári. Veď môžeme ešte viac pracovať, ešte viac zarobiť. Prečo sa tak často ľudské pokolenie hrá na zdatnejších a výkonnejších, než náš Stvoriteľ? Stalo sa však to, čo nikto nečakal. Ťažné zvieratá – voly im pohynuli. Aj oni predsa potrebujú prestať. Aj oni potrebujú šabbat, teda dať si pauzu a prestať pracoavť. Úsmevne povedané, ak vôl to potrebuje, či nie o to viac človek na rušnej diaľnici svojho života? Aj na tom nedeľnom „odpočívadle“ či „odmorišti“, ako hovoria Chorváti. „Nedeľa je najpotrebnejšie parkovisko v zhone a rýchlej jazde celého týždňa.“ (J.B.Hroboň) Odpočinok nie je teda luxus, ale potreba. Únava je prirodzená. Aj Pán bol unavený. Zaspal na loďke až tak, že ho nezobudila ani búrka (Mt 8,23-27). Eliáš bol po mnohých povinnostiach a službe veľmi vyčerpaný (1Kr 19). Potrebujeme oddych a k tomu vhodný, dnes už aj bezpečný priestor – interiér, alebo exteriér. Ponuka leta je pestrá – chrám prírody, hory a more.. A v nedeľu murovaný chrám so živým slovom nášho Pána (Žid 4,12).
Slovami pozvania: „Poďte..“ náš Pán teda založil novú školu, popri už tých dvoch existujúcich. V „škole farizejov“ v prehnanej prísnosti ľudí zapriahali do jarma a nakladali na nich bremená. V škole pohanov“ bolo všetko dovolené – každý si môže robiť, čo chce. Chlieb a hry a nič iné. Ježišova „nová škola“ je v pozvaní – poďte.. Každá škola v tom čase ale niečo „žiakom“ sľubovala. Tá Ježišova? Tá nesľubuje! Všetko garantuje. Nezbaví utrpenia ani seba, ani svojich nasledovníkov. Ba svojich zaťaží ešte viac. Jeho jarmo je však lahodné a bremä ľahké. Napriek tomu všetkému Jeho pozvanie je balzamom pre odpočinok tela aj duše. Pozvanie s otvorenou náručou aj na čas tohto leta, ktoré je pre nás darom Božej milosti. Chopíme sa ho nanovo? Dnes sú tu rôzne filozofie, rôzne koncepcie re-generácie a oddychu. Rozhodne je tu Ježišova škola s pozvaním k odpočinku. Učí nás žiť v tomto prevrátenom svete plnom nelásky. Poďte, ja vás občerstvím, osviežim. Dám vám silu kráčať ďalej. A ty pribehneš, kedykoľvek, keď budeš potrebovať k otvorenej náruči Pána. Aj počas rušného dňa, aj vo svojej komôrke, v deň na to určený. Pri mori, pri oddychu – nech si by bol kdekoľvek. Milované dieťa Božie svojho Pána nemôže objať nesprávne. Tak, ako naše deti a vnúčatá nikdy nemôžu nesprávne objať! V objatí je terapia, je to liek! Rád a často spomínam, ako som mal v minulosti na náboženstve žiaka s problémovým správaním. Pani učiteľka mi povedala: „Stačí ho objať!“ A vždy to zabralo, nikdy to objatie nesklamalo. Bola to pre neho zároveň aj terapia. Potrebujeme ju aj my dnes. Potrebujem Božie objatie. Precítiť ho a prežiť bytostne, aj počas tohto leta. Na horách, pri mori, na rozkvitnutej letnej lúke. Rozbehni sa teda k svojmu Pánovi. Objíme ťa.. Aj ty Jeho svojou vierou. V objatí sa nemôžeš pomýliť, či urobiť chybu. Zažiješ najúžasnejšiu terapiu a liečebnú kúru odpočinku a oddychu v Pánovom náručí. V kontexte uvedených veršov toto odpočinutie zahŕňa pokoj, istotu spasenia a nádej, ktorú nemôžu a nebudú mať tí, čo Ho odmietli. Tak urobili aj Nazareťania (Lk 4,16-30) a nechali si ujsť jedinečnú šancu k odpočinku. Toľko im toho priniesol, toľko im toho ponúkal. Oči všetkých sa v synagóge upierali na neho. Boli veľmi zvedaví, čo im povie. Všetci obdivovali jeho múdre slová. A po výklade, ktorý im dal, boli tak nahnevaní, že Ho dokonca chceli zhodiť z vysokej skaly. Asi až tam Ho hnali. On prešiel pomedzi nich a vzdialil sa. Nikde v evanjeliách nečítame, že by sa Ježiš ešte raz k svojim rodákom vrátil. Neurobme tú istú chybu. Poučme sa na chybách tých cudzích.
V týchto neistých časoch je to jedinečné a exkluzívne pozvanie. Nemôžeme si ho nechať len tak ľahko ujsť. A pozvanie je vážna vec. A je potrebné sa k nemu aj veľmi zodpovedne postaviť. Verím, že sa tak pri tebe stane.. Haleluja