Spomínajte na svojich  vodcov III

Peter a Pavel, Cyril a Metod, Ján Hus

     Cirkevný rok pokračuje jej bezslávnostnou polovicou. V  tom druhom polčase máme sviatky apoštolov Petra i Pavla, Cyrila a Metoda, či Majstra Jána Husa. Prelom mesiacov júna a júla je teda venovaný týmto duchovným velikánom, ktorí nám v moci Ducha Svätého zvestovali slovo Božie. Petra i Pavla môžeme plným právom označiť za duchovné piliere v jej úplnom začiatku.  Koncom júna, čo v tomto roku pripadlo  práve na nedeľu, sme na  Petra a Pavla,   s láskou v vďačnosťou spomínali.  Podľa tradície zomreli v jeden a ten istý deň. Pavel, ako rímsky občan, bol sťatý a Peter, ako Žid bol ukrižovaný, na jeho výslovné želanie sa tak stalo dole hlavou.  Takáto scéna je v závere románu poľského spisovateľa H. Sienkiewicza –  „Quo vadis, Domine?“  Je tam scéna rozhovoru medzi Petrom a Kristom s otázkou: „Kam kráčaš, Pane?“ A Pán odpovedal:  „Idem opäť do Jeruzalema zomrieť za ľudí“, znela Jeho odpoveď. A keď to Peter počul, súc zahanbený, vrátil sa do mesta a dal sa ukrižovať, ale nehodný klasického ukrižovania, sa rozhodol práve dole hlavou. Tak rozdielni aj spôsobom odchodu do večnosti, ale pre Pána –  v mnohom bolí tí dvaja, predsa ich v mnohom a úplne vo všetkom spojil Ježiš  Kristus. Zomreli pre Krista, aby nám aj svojou mučeníckou smrťou tlmočili, pre čo žili, aké hodnoty vyznávali. A výnimkou nebol ani Ján Hus.  Aj to, že boli ochotní zomrieť pre Krista.   Kresťanská cirkev sa v minulosti  v mnohom trieštila a delila. Začalo to reformáciou – potom to bola Kalvínova reformácia a potom prišlo ďalšie delenie. Dnes mám takmer 20 kresťanských cirkví len na Slovensku. Biblický princíp je však zjednocujúci. Tí dvaja boli tak rozdielni úplne vo všetkom – nikto však z nich si nezaložil „svoju“ cirkev, ale s veľkou horlivosťou a nadšením obidvaja pracovali pre Pána.  Tak, ako to každému z nich dal sám Pán. Formou im, každému, vlastnou. Jeden sa zameral na Židov, ten druhý na pohanov. Je veľmi pozoruhodné, že v knihe Skutkov apoštolov do 12. kapitoly sú príbehy v spojitosti s apoštolom Petrom a potom s Pavlom. Sú to mnohé mocné príbehy, ktoré si teraz, v týchto prvých prázdninových dňoch čítame aj na pokračovanie v Tesnej bráne. Pre Petra bolo dôležité stretnutie s Korneliom (Sk 10), aby vnútorne a duchovne prijal, že Boh má svoje plány aj s pohanmi. V 12. kapitole čítame o pozoruhodnom vyslobodení Petra z väzenia, v priamom prenose. Oni sa za neho modlili, on sa postavil medzi nimi a bol to pre všetkých šok!   A od 13. kapitoly sú to príbehy už s Pavlom a jeho spolupracovníkmi.  Je tu prvá misijná cesta, apoštolský konvent v Jeruzaleme (Sk 15), ktorý sa venoval pohanom. Potom 2. misijná cesta, ktorú sme preberali na biblických hodinách a ktorú sme prešli v apríli 2025 s našou skupinou na biblickom študijnom pobyte. A potom bola ešte aj 3. misijná cesta a nakoniec Pavlova cesta do Ríma, pretože sa odvolal priamo na cisára. Kniha skutkov apoštolov by sa skôr mala volať – Skutky Ducha svätého, lebo išlo o mocné skutky, zázraky, ktoré sa síce diali rukami apoštolov, ale diali sa mocou predovšetkým Ducha Svätého.

    Peter, obyčajný rybár, možno s drsným slovníkom, s mozoľnatými rukami od ťahania sietí z mora, keď ho Pán Ježiš zavolal a povedal mu a jeho bratovi: „Poďte za mnou a ja vás urobím rybármi ľudí.“ (Mt 4,18-22). Zavolal aj colníka Matúša priamo na colnici  (Mt 9,9). A všetci Ho s takou ľahkosťou nasledovali, až sa divíme, ako sa dali rýchlo pozvať. A to pozvanie Matúša je opísané ním samým tak telegraficky, stručne, že to už ani kratšie a mocnejšie nemôže byť.  Táto ostatná nedeľa (Petra i Pavla) bola nedeľou s témou: Vážne pozvanie. A keď Boh pozýva, tak vždy ide  o vážne pozvanie. Matúš bol colník, s povesťou nie najlepšou. Rybári boli drsní muži. Pán si nepovolal  učených ľudí, so vzdelaním, intelektuálov, ktorí by v tom čase niesli nejakú ideu a tým by boli oslovovali ľudí. Povolal si obyčajných prostých ľudí. Ľudí, medzi ktorých prišiel, s ktorými sa pravidelne  stretával ešte aj  pred svojím vystúpením. Medzi ľuďmi bol často. Tým pospolitým, biednym a utrápeným ľudom. Aj hriechom, aj postavením, aj spoločenskou situáciou, aj mnohou biedou a neraz až hrdlačením. 

    A práve v dome Matúšovom povedal na onej hostine: „Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ (Mt 9,9-13) A tí sa k Nemu hrnuli. Nedali sa však  pozvať tí, ktorí si mysleli, že sú dobrí a nepotrebujú Krista. Je tomu tak práve aj dnes. Za Kristom idú „len“ tí, ktorí niečo vedia o svojej vlastnej hriešnosti. Takí, ktorí vedia že sa nezachránia ani  svojím umom, ani  svojou šikovnosťou. Tí, ktorí si myslia, že to dajú z vlastnej sily a šikovnosti sú tí, ktorí od Krista odchádzajú so zvesenou hlavou. A vôbec by nemuseli. Typickým predstaviteľom je bohatý mládenec, ktorý prišiel za Kristom z vlastného rozhodnutia, no s jeho požiadavkami sa vôbec nestotožnil (Mt 19,16-30). K dokonalosti mu predsa niečo chýbalo – podľa Krista. On si to už tak, či tak myslel o sebe – že je takým. Tie prikázania plnil už od svojej mladosti. No predať majetok  bolo nad jeho sily a tak odišiel smutný a so zvesenou hlavou. Tak málo mu chýbalo. Stačil malý krok vpred, no nepustil ho jeho vlastný majetok. Peter tento problém pri pozvaní vôbec nemal. O majetku sa v jeho prípade nedalo ani hovoriť. V tomto smere bol  slobodný a mohol za Ježišom vykročiť. Ale keď povedal svojím učeníkom o tom, ako majetní ľudia ťažko vojdú do Božieho kráľovstva, tak sa Peter opýtal: „Kto teda môže byť spasený?“ A Ježiš odpovedal: „U ľudí je to nemožné, ale u Boha je všetko možné.“ A Peter v závere toho príbehu položil otázku: „Ajhľa, my sme všetko opustili a  nasledovali sme Ťa: čo teda budeme  mať za to?“  Ozaj veľmi ľahko opustili všetko – aj preto, že toho naozaj nemali veľa. A ľudská vypočítavosť sa odkrýva v plnej nahote..

    Peter a jeho cesta – bola v mnohom naozaj náročná. Cez zapretie, to trojnásobné, až po raňajky na brehu Galilejského mora (J 21,1-14). Tá trojnásobná otázka: „Či ma miluješ?“  Petrova  odpoveď bola v úprimnom vyznaní: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že Ťa milujem.“   Pán mu  rozhodne  nič nevyčíta z jeho minulosti. Absolútne nič.  Dáva mu program: „Pas mojich baránkov, pas moje ovečky.“ A ten program je dôkazom odpustenia, ktoré sa mu dostalo od Pána.   Bolo mu tak mnoho odpustené. A potom miloval Pána tak, ako nikdy predtým. Tak, ako to Pán  povedal  žene hriešnici: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo mnoho milovala. Komu sa však málo odpúšťa, málo miluje.“ (Lk 7,47.47)  Petrovi tak mnoho odpustil, že mnoho miloval – až do konca svojho života. Počas mladosti sa „opasoval“ sám a šiel, kde chcel,  ale teraz  v starobe si možno pripomenul tie slová od jazera: „..ale keď zostarneš, vystrieš ruky a iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ (J 21,18)  A Ján dodáva, že to Pán naznačil a povedal preto,  akou smrťou oslávi Boha.  Príbeh v mnohom pozoruhodný. Peter je niekedy  v tieni Pavla. Určite neoprávnene. Aj na Petra a Pavla, v nedeľu 29.6. som sa viac venoval Pavlovi. Splácam mu teda svoj „dlh“, pretože sa poväčšine venujem Pavlovi, mne v mnohom bližšiemu. Nielen menom, ktoré nosím od narodenia, ale aj celkovo mojím duchovným zameraním práve na tohto obra kresťanstva.   Tak viac priestoru  teraz dávam  Petrovi, aj v tomto zamyslení.  Zaslúži  si! Dva piliere cirkvi – Peter a Pavel. Spájal ich jeden a ten istý Kristus.   Netriedili sa, aj keď isté napätie bolo a prvotne cirkvi. Pavel dokonca pokarhal Petra (G 2,11-21).  A apoštol Pavel neskôr, keď v prvotnej cirkvi, v Korinte, ktorému sme venovali toľko pozornosti len nedávno, napísal: „Jeden hovorí: ja som Pavlov, a druhý: ja Apollov, či nie ste až príliš ľudskí? Čo je Apollo? Čo Pavel? Služobníci, skrze ktorých ste uverili, a to každý tak, ako mu dal Pán. Ja som zasadil, Apollo polial, ale Boh dal vzrast, takže ani ten, čo sadí, ani ten, čo polieva, nič nie je, ale boh, ktorý dáva vzrast.“  (1 K 3,4-7) To je rozhodujúce – Boh dáva vzrast. Na to nezabúdajme! A nakoniec od Pavla pochádza veta: „Aj keď vykonáte všetko, čo ste vykonali, povedzte: neužitoční služobníci sme, čo sme boli povinní vykonať, to sme vykonali.“ (Lk 17,10)

      Títo veľkí apoštolovia volali  hriešnych ľudí  k nasledovaniu. Poľa vzoru Krista nemoralizovali, ale volali k Bohu. Mnohí sa pozvať aj dali. Takí, ktorí poznali svoju slabosť, hriešnosť a nedokonalosť. A nikdy to neoľutovali.  Ježiš nikdy nikomu nepripomínal jeho minulosť.  Ježiš neprišiel na „miesto nehody“, aby poúčal všetky obete. On prišiel na miesto nehody zachrániť. Pre ilustráciu – prišli by ste na to miesto  nehody, kde ľudia zomierajú a vy by ste začali napomínať, ktorý šofér urobil chybu. A moralizovali by sme a spustili „prednášku“ o porušení istých pravidiel. Ježiš prišiel zachrániť, čo bolo zahynulo (Lk 19,10).  Čo všetko mohol vytknúť všetkým.. Petrovi –  jeho temnú minulosť.. Pavlovi  –  to vraždenie kresťanov..  Matúšovi – koľko sa obohatil. Do vlastného vrecka.. A nakoniec aj Zacheovi, ktorému sa budeme zanedlho bližšie a detailnejšie venovať. Nie, nič také – iba mocné, stručné a oslovujúce:  Nasleduj ma..  A oni rýchlo vstali a nasledovali Krista.  Nasleduj ma – pre Petra i Pavla, pre Matúša. I Zachea.  Pre solúnskych bratov – Cyrila a Metoda. Aj oni sa zapojili do tej reťaze tých, čo pozývali ku Kristovi aj naše slovanské krajiny – a nás na Slovensku. Som vďačný, že som mesto Solún (Tesaloniky) mohol aj nedávno zažiť. A sme vďační aj za Jána Husa.. Pre pravdu bol ochotný položiť aj svoj vlastný život.  A tak začiatkom leta  s láskyplnom srdcom spomínane na tých, ktorí nás zvestovali slovo Božie (Žid 13,7).. Na tých, spomínaných v tejto úvahe. Aj na mnohých ďalších v generáciách pred nami. Za každé ohnivko, aj to malé a niekedy sa zdajúce aj také bezvýznamné. Každý je dôležitý v tej reťazi.. Aj to najmenšie ohnivko.. A ním si aj ty sám..