Dobrá správa II

Milovaní

    Pomaly sa rozbiehame v našej zimnej téme. Teším sa z nej. Veľmi! Často vravíme a počujeme o dobrej správe, teraz máme príležitosť si ju bližšie všimnúť a rozmeniť na drobné. To potrebujeme. Ako sa neraz povie: potrebujeme to ako soľ! Nám je určená tá dobrá správa, tá najlepšia správa všetkých čias.  Toto slovné spojenie sa spočiatku používalo aj v tej profánnej oblasti – ukončenie vojny, príchod lepších časov.  Takú dobrú správu by sme chceli počuť aj dnes  –  v tej oblasti svetského, profánneho života.   Vďaka tomu, čo sa udialo a čo je obsahom dobrej správy –  evanjelia, nastali lepšie podmienky pre život v tomto svete. Skutočne! Slovo evanjelium sa dnes  preto používa aj v oblasti najmä duchovného života.  Pán prišiel na tento svet  –  žil tu život každého z nás. Prechádzal zápasmi a bojmi. Bol podobne pokúšaný vo všetkom, ale bez hriechu (Žid 12,1-3).  Po úvode k téme z minulého týždňa, dnes pokračujeme a máme vlastne prvé zastavenie, ktoré ani zďaleka dnes nevyčerpáme.. Dobrou správou je, že sme všetci milovaní.. Tak aj začína verš J 3,16: „Lebo tak Boh miloval svet…“  Miloval a milovať neprestal. Evanjelium Pána Ježiša  Krista  je evanjelium lásky. Tu by sa hodil nejaký dobrý  príklad zo života. Ponúkam vám ho.  Jeden otecko viezol domov dcéru z nedeľnej školy, kde mali tému 10.Božích prikázaní. A otecko sa jej v aute pýta: „Bude ťa Pán Boh milovať viac, ak budeš dodržiavať 10. Božích prikázaní?“  Na zadnom sedadle nasledovala dlhá pauza a ticho.  A dcéra odpovedala váhavo: „Hmm, áno?“  Nie, odpovedal  otec a dodal: „Boh ťa miluje, keď si dobrá  a miluje ťa, aj keď neposlúchaš. Miluje ťa stále, ako ja teba!“, dodal otec s úsmevom.  Tak je to, že väčšina rodičov miluje svoje dieťa bez ohľadu na ich správanie. Sme milovaní Bohom. Jeho láska je nepodmienečná. Boh nás nemiluje, že konáme to a to, aby sme sa mu ešte viac zapáčili. Miluje nás tak, či tak..   Nepotrebujeme si ho ani nakloniť na svoju stranu láskou, ako sa to často stáva. My milujeme, lebo Boh prv miloval nás (1 J 4,19). Vo všetkom nás predbehol!

     Spomeňme si na opäť príbeh o márnotratnom otcovi (Lk 15,11-32). Je to excelentný príklad Božej lásky. Jeho posolstvo je priam nevyčerpateľné. Už toľkokrát sme pri ňom boli, už toľkokrát sme nad ním uvažovali. A môžeme vždy znova a znova!  Pán Ježiš   nám v ňom dal „dobrú správu“, že nás miluje nepodmienečne – bez ohľadu na naše správanie. Otec svojho syna miloval rovnako na začiatku príbehu, ale aj na jeho konci. Jeho láska mu dovolila odísť do sveta – otcova láska ho vyčkávala, kedy sa z tohto ďalekého sveta vráti.  Jeho láska bola bez tieňa s zmeny  –  aj napriek tomu, čo sa stalo!  Ale márnotratný syn nepoznal otcovu lásku, kým ho otec neobjal. Som si takmer istý, že otec ho chcel objať každý deň, ale syn o to nemal  žiadny záujem. Ani starší syn nepoznal otcovu lásku, že je otcom milovaný tak veľmi a tak hlboko.  A ten starší syn mu to aj  hneď vytkne: „Pozri, koľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvojho rozkazu, ale nikdy si mi nedal ani kozliatko, aby som sa poveselil s priateľmi..“  Tak mladší je rebel , tak starší je správne žijúci nábožný muž. Nie je mu čo vytknúť!  Všetko plní do bodky. Ale ani jeden zo synov nepoznal otcovu lásku. Ani jeden nepadol do milujúceho otcovho náručia  a nespočinul v objatí jeho neobmedzenej lásky.  Božia láska je premieňajúca, ale nezmení nás, pokiaľ ju nebudeme poznať vo svojom srdci. To je výzva, aby sme Pánu Bohu „dovolili“ milovať nás takým spôsobom, akým nás On sám milovať chce.  A to je aj podobenstvo o robotníkoch na vinici, keď všetci dostanú rovnako – denár na konci dňa (Mt 20,1-16).  Budeme ho počuť teraz, v najbližšiu nedeľu.  Tí, ktorí pracovali od rána, aj tí, ktorí boli najatí večer –  všetci dostali večer pri výplate denár. Boh viac dať nemôže. Všetkým rovnako!  Veď tak sa zjednali –  všetci za denár .  A všetci s tým súhlasili, že to, čo bude spravodlivé, dostanú na konci dňa..  Za denár, či pre tých, ktorí išli pracovať až na konci dňa, to je a bude to spravodlivé. Vyššia odmena neexistuje.

      Všimnime si na tomto mieste ešte aj farizejov. Oni boli fanúšikmi pravidiel a príkazov. Boli v tom dobrí – všetci ich obdivovali pre ich zbožnosť. To bol ten starší syn. Úplne ich reprezentoval vo všetkom.  Všetko plnil do bodky. Farizeji kázali náboženskú povinnosť a záväzok! Boli zapálenými misionármi, prešli by aj celý svet, ak by získali čo aj len jedného konvertitu. To je iste obdivuhodné a ľudia ich takto obdivovali. Vieme, že však tie pravidlá uprednostnili pred vzťahom. To je tá najväčšia tragédia. Aj dnes sa tak mnohí usilujú, iste tak robia úprimne – ale to je neraz snaha získať priazeň v Božích očiach. To nemusíme! Veď my tu priazeň máme. A máme ju už od nášho príchodu do tohto sveta.  

    Tu sme pri dôležitom bode nášho uvažovania. Starší syn si otcovu lásku chcel zaslúžiť plnením príkazov. No Pán Boh nás nebude milovať viac, keď budeme Jeho prikázania „ešte viac“  plniť. My si to neraz myslíme.  Je pravdou, že sú platné, nikto ich nezrušil. Nežijeme pod zákonom, ale pod milosťou. No Božia láska je väčšia, ako náš hriech, na to pamätajme. Zlyhali sme a zlyháme! Ako ten mladší syn z podobenstva.  Vybral sa do sveta, všetko premárnil, a ešte aj takto sa vrátil domov v otrhaných šatách ku svojmu otcovi. A ten ho už zďaleka vyčkával a vyzeral.  Akoby sa nevedel dočkať.  Syna milovať neprestal.  Nemal dôvod, aj napriek tomu, čo urobil. Miloval oboch synov  rovnako. Nikoho neuprednostňoval.  To je dobrá správa, že Pán Boh nás miluje takých, akí sme. Evanjelium nás nenavádza, aby sme, aby sme na Pána Boha  urobili dojem svojou láskou. Evanjelium je vášnivé hlásanie nehynúcej lásky nášho Otca ku nám všetkým, bez rozdielu. Aj ku pohanom a neveriacim. Veď On dáva vychádzať slnku na zlých, aj na dobrých a zosiela dážď na spravodlivých, aj nespravodlivých (Mt 5,45). Taká je Božia láska.  Je tvorivá, je vynaliezavá. Nikdy neprestane. Je priam až šokujúca! Takú lásku poznal ap. Pavel pred bránami Damasku. Spoznal ju osobne, tvárou v tvár. Tá láska ho zastavila na jeho životnej ceste a dala sa mu osobne poznať. Túto lásku opísal v Hymne lásky (1 K 13).

  A práve v tejto chvíli sa mi vybavujú kresťania v Efeze. Poznáme modlitbu, ako sa za nich ap. Pavel modlil.  Je to jeho duchovný zápas za kresťanov, aby poznali lásku Kristovu, ktorá je nad všetky známosti (Ef 3,14-19.  A niečo pozoruhodné, smutné, aj skľučujúce sa pri nich udialo. V liste, ktorý im adresoval sám vzkriesený Kristus v Zjavení Jánovom z Patmosu im píše, že opustili svoju „prvú lásku“   (Zj 2,1-7). Čo sa s nimi teda stalo? Vyzerá to tak, že pre všetky tie povinnosti, ktoré konali, ako onen starší syn zabudli na svoju lásku. Cirkevná práca, povinnosti, zaneprázdnenosť. Je potrebné stihnúť to a to – a pre povinnosti sme zabudli na samotnú lásku.  To poznáme, keď sa láska stáva povinnosťou a rutinnou záležitosťou.  Kde je naša prvá láska? Kde sa podela? To už iba z povinnosti? A Pán videl, že tak sa to deje v Efeze. Veď On sám vidí do našich sŕdc.  Veď Boh je naša prvá láska. On je zdroj všetkého!  Tak tomu bolo v Efeze, keď cirkev začala rásť, tak sa mnohí stali zaneprázdnenými – a veľa aktivít sme si nabrali. Na začiatku sme boli Máriou, teraz sme možno Martou (Lk 10,38-42). Viac sme kedysi prijímali, teraz viac chceme pre Neho vykonať. Ale ktorá voľba je kľúčom k úspešnému a požehnanému životu?  Na rozdiel od zaneprázdnenej Marty – Mária má v Ježišovi vždy prvú lásku. A kto sa vrátil k svojej prvej láske? No predsa márnotratný syn, keď sa vrátil k svojmu otcovi. To pozvanie od Pána dostal aj efezský zbor: „Spamätaj sa, odkiaľ si odpadol, kajaj sa a čiň prvotné skutky!“   Márnotratný syn tak urobil, keď „vstúpil“ do seba.  Neurobil tak ale zbor v Efeze. Dnes ú z neho už iba samé ruiny v dnešnom Turecku.

   V liste ap. Pavla Rímskym je úžasný odsek, že nás od Božej lásky nikto a nič neodlúči (8,31-39). Začítajme sa do tohto odseku opäť a nanovo. Je to duchovne exkluzívne čítanie hodné vždy opätovného návratu a zahĺbenia. Nič nás neodlúči od Božej lásky v Kristu. Jeho láska je nevyčerpateľná. Čo nás predsa môže postaviť medzi jeho lásku a  nás – je naše vlastné odmietnutie tejto lásky.  Jediná vec, ktorá ťa môže odlúčiť od Božej lásky  – si ty sám. Cieľom nášho života je poznať túto lásku, uveriť jej. Nájsť sa v nej vždy a nanovo. Sme milovaní a to nie je žiadny výmysel. Je to svedectvo Písma. Kristus to dokázal na dreve kríža. Uver tejto láske. Si bohom milovaný, nie preto, čo konáš. Iste, neraz veľmi horlivo. Si milovaný, lebo Boh je láska.  Narodil si sa do tohto sveta, aby si túto lásku poznal a uveril jej. Tak to aj napísal ap. Ján, apoštol lásky: „A by sme  poznali a uverili v lásku, ktorú má Boh k nám. Boh je láska a kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh zostáva v ňom.“ (1 J 4,16)