Čas uteká –  večnosť čaká

     Tento nápis je na veži rímsko-katolíckeho kostola na území Poľska – v blízkosti našich  hraníc. Na kostolnej veži tento text a nápis môže vyznieť obzvlášť pôsobivo – impozantne, keď na to pozeráme zdola smerom nahor, ale aj dosť emotívne. Je to silný  zážitok! A je to dôležité, že tento text je umiestnený priamo pod hodinami.   Nápisy vedia byť naozaj veľmi rôzne , ale aj pôsobivé  – napr. pri vstupe do parku, ale aj na kostolnej veži.  Čas uteká každým dňom a – večnosť čaká. Napriek tomu, že čas teká – môžeme v ňom prežiť mnoho požehnaného. Napriek tomu, že čas uteká svižným tempom, priam, ako splašené kone – môžeme v ňom zažiť jedinečné chvíle a okamžiky.   Pán Ježiš  nám išiel pripraviť miesto vo večnosti (J 14,1-5). Povedal to vo svojich rečiach na rozlúčku – je to Jeho autentické slovo. Zatiaľ sme tu dole , no pripravujeme sa aj ne to, čo je hore.  A náš Pán nám pripravuje miesto v nebi, drží ho nám,  aby sme sa na nejaký spôsob  nepripravili o toto exkluzívne miesto vo večnosti. Tam má miesto naozaj každý. A každý je pozvaný.  V Tesnej bráne v tomto týždni sme si čítali v stredu peknú myšlienku: „Keď Pánovi  dáme časnosť, On nám dá večnosť.“  Veľmi poučné a výstižné, dobre zapamätateľné. Podotýkam – celú večnosť!  Tak to spievame v jednej piesni v našom Spevníku: „Vezmi Pane, život môj, posväť ma, nech som len Tvoj!  Čas môj, dni a hodiny, vezmi, Jezu jediný.“ (648,1) Ďakujeme za časnosť, za pominuteľnosť, to všetko viditeľné je obrazom pre neviditeľné. Aj napriek tomu, že čas uteká, ponúka nám mnoho toto – aj počas letných prázdnin. Počas dvoch mesiacov s maximálnym počtom dní.  Počas nich môžeme zažiť ozaj mnoho – spolu s našimi blízkymi v rodinách, s našimi deťmi, vnúčatami.

     Pomaly vrcholí čas leta  –  dva mesiace  ubehli opäť veľmi rýchlo. Možno ešte rýchlejšie, ako po minulé roky. Skladáme mozaiku prežitých letných  dní. Pozeráme sa dozadu, ale aj dopredu – na všetky tie nové prichádzajúce povinnosti.  „Pozri sa späť – a ďakuj.. Pozri sa dopredu  – a dôveruj.“ (M. Beattie)   Dozadu, aj dopredu. Dozadu  –  nie však ako Lótova žena (1 M 19,26).  Dozadu – slovami Dávidovho žalmu: „Dobroreč, duša moja Hospodinu a celé moje vnútro Jeho svätému menu. Dobroreč, duša moja, Hospodinu a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia.“ (103,1-2) Čas uteká – no dáva tak mnoho. Nie sám čas, ale Pán, ktorý je Pánom času.  A leto nám ponúklo a aj prinieslo pobyt pri mori, na horách, s priateľmi a s rodinou. Nás tak veľmi láka a priťahuje more – a všetko to, čo je s ním spojené. Morská klíma, vzduch, vôňa levandule v povetrí, slanosť morskej vody. Takmer ako liečebný pobyt.     Tak, ako more sa skladá z kvapiek, tak čas leta sa skladá z viacerých dní  –  presne v počte 62. Bochník chleba sa skladá z mnohých omrviniek. To sú dni, minúty a okamihy  – ktoré ukladáme do pamäti, do nášho  „albumu spomienok“.. V auguste sme  čítali v Tesnej bráne, ako po Pánovom nasýtení  zástupov zbierali omrvinky, aby nič nevyšlo nazmar (Mk 6,30-44). Tak ma  viedli  aj  moji rodičia doma  – všetko sa musí zúžitkovať  –  nič sa nevyhadzuje, ani tie najmenšie omrvinky. Aj žena Kanaánka (Mt 15, 21-28) v konečnom dôsledku uznala, že aj pohania sú závislí na Bohu, keď povedala Pánovi: „Áno, Pane, ale veď aj šteňatá jedávajú z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov.“  Pán Ježiš pochválil túto ženu pre jej vieru. Všetci sme   závislí na Božích „omrvinkách.“ Tak ich zbierame, obrazne povedané, aj z prežitého leta a ďakujeme za ich množstvo. Aj tohtoročné leto sme si  užívali v omrvinkách Božieho požehnania a Jeho lásky – teda po kvapkách. Náš velikán, Milan Rastislav Štefánik povedal: „Žil som krásny život. Prežíval som večnosť v sekundách.“ Ešte aj takto sa to dá – po kvapkách, teda aj v sekundách, vychutnávajúc si každý detail života, každú chvíľu a okamžik.  Tak, ako používame  liek „po kvapkách“, tak sme prežívali aj letné prázdniny. Mozaika leta je naozaj pestrá –  horúce a tropické  pri mori, doma, na cestách, s našimi nemeckými  priateľmi. Je naozaj dobré isť na „iný chotár“, tak to vravievala kedysi naša najstaršia členka, sestra Jolana Rothová. Myslela tým najmä chotár Božieho slova, kde človek príde na iné myšlienky, ktoré by ho pravdepodobne nenapadli doma. Ísť na iný chotár – znamená – ísť aj do inej krajiny, vidieť, ako tam ľudia žijú. A potom s o to väčšou radosťou a vďačnosťou sa vrátiť domov – naplnení vďačnosťou. Nikde nie je to ideálne – to veľmi  dobre my všetci  vieme. Tento svet je v mnohom nepokojný. Podľa slov žalmu zo Štedrého večera to často konštatujem: „Prečo sa búria národy a ľudia vymýšľajú daromnosti? Zoskupujú sa zemskí králi  a kniežatá sa spolu radia proti Hospodinu a proti Jeho pomazanému..“ (Ž 2,1-2) Vidíme to v celkom svete, vidíme to aj doma.  Dovolenka je však aj na to dobrá – pozrieť sa na to, čo prežívame my doma v rodine, v spoločnosti  – s dôležitým  odstupom.  Z iného uhla pohľadu. Ten je tiež veľmi dôležitý a potrebný. Ten nám doma neraz aj chýba. Dovolenka je ideálny čas  –  pozrieť sa aj na vlastnú bolesť a utrpenie.  No my si neraz myslíme, že my máme tie najväčšie bolesti, starosti a utrpenie. Našich  nemeckých priateľov sme navštívili nedávno v auguste. Počas predĺženého víkendu sme s nimi zažili toľko, ako za týždeň  v Plau am See.  Pred dvoma rokmi stratili  najstaršiu dcéru Ulriku vo veku 44 rokov, po zákernej chorobe. Majú  však už desať  vnúčat – majú pre koho žiť. Pri nedávnej návšteve sme videli už ďalšiu ich generáciu. Je to milosť od Pána vidieť to a zažiť to. Božie cesty sú nevyspytateľné (R 11,33). A tak sme plakali s plačúcimi, aj radovali sa s radujúcimi (R 12,15). Môj priateľ Wolfgang s konfirmandmi ešte za čias DDR, chodil pravidelne na Slovensko, do Tatier, tak sme sa spoznali, spája nás už takmer 35 ročné priateľstvo. Vo februári ma spontánne prišli s manželkou Elisabeth a švagrom Georgom pozdraviť k môjmu životnému jubileu. Prišli len tak na „blint“ a prišli priamo na služby Božie do Tatranskej Lomnice na  ďakovné služby Božie.

    Počas minulého víkendu  sme boli sme na službách  Božích v Plau am See, slúžil brat farár dôchodca Schmidt – vo veku cca 75 rokov. Boli to pre neho veľmi  emotívne služby Božie – v auguste pred 18-stimi rokmi odchádzal z tohto zboru na iné miesto, v ktorom zbore teraz  žije ako dôchodca.  Medzitým pochoval manželku  a v tú nedeľu – 18.8. prišiel poslednýkrát na služby Božie vlastným autom. Odovzdal vodičský preukaz kvôli veku a aj zo zdravotných dôvodov, takto sa emotívne lúčil, aj keď v zbore ešte vypomáha a zastupuje sestru farárku v čase jej dovolenky.  Čas uteká, večnosť čaká –no  ponúka toho toľko krásneho, prežitého v rodinách, v manželstve, v priateľských zväzkoch. Aj o tom hovoril.   A všetko to, k čomu sa vrátil vo svojich myšlienkach  bolo umocnené textom – z 1. knihy Kráľov 19. kapitoly, ako Acháb putoval na Chóreb  40 dní a noci. Dostal sa do vnútornej depresie – kvôli tomu, čo popáchala kráľovná Jezábel.  Prišlo mu to tak, že zostal sám na svete – až príliš horlil za Hospodina.  Chcel azda ešte počuť Hopodina bližšie, či aj viac. To, čo nasledovalo, bolo veľmi pozoruhodné.  Hospodin nebol ani vo víchre, nebol ani v zemetrasení, no ani v ohni nebol Hospodin. Potom nastalo úplne ticho. Eliáš počul Boží hlas – bol to tichý šelest. V tichu poznávame Pána Boha – takým nenápadným spôsobom. A o tom tichu brat farár rozjímal. Bolo to veľmi  pôsobivé a osobné.  A vtedy mi na um prišla pieseň z nášho Spevníka: „Preč od hluku tohto veta..“  (ES 231,1)

    Leto nám na konci prvého polčasu, v posledný júlový utorok –  prinieslo pohľad aj zhora, „from above“.  Naposledy som takto Vysoké Tatry videl v auguste 2002, keď som letel do Swechatu  do Helsínk. Nemenovaný kolega, ktorý si všimol, že letíme ponad Vysoké Tatry, mi vtedy pohotovo povedal: „Palo, môžeš vystupovať, Ty si už doma.“  Tatry sú jedinečné a nádherné v každom ročnom období. V prichádzajúcej jeseni azda najkrajšie, priamo na dosah  z údolia.  Nie sú tu  ani náhodou, ani našou zásluhou. V mini lietadle sme boli  „unesení“  ako v inej ríši. Je dobre sa niekedy na niečo pozerať aj s odstupom – zo vzdialenosti niekoľkých sto, či aj tisíc  km počas dovolenky, ale aj z výšky. Moji nebohí svokrovci veľmi radi pozerali „Tour de France“, pretože tam často kamera išla zvrchu.  A vy viete, že je to jedinečné. A možno sa aj vám to páči. Ten pohľad „zhora“  je tiež dôležitý. Hovorí sa často o nadhľade, ktorý je  tak potrebný v našom každodennom  živote. Často počujeme o odstupe a o nadhľade.  Pozoruhodný citát je od nasledovného neznámeho  autora: „Veľké veci môžeme pozorovať len z údolia a len malé veci vidíme na vrchole.“   Závisí to od miesta nášho pobytu, aj od uhľa pohľadu. A po našom jedinečnom zážitku  nám potom  dcéra odletela naspäť do Kodane.  Čas uteká, večnosť čaká.  Leto pomaly vrcholí. V tomto kontexte zacitujem v závere slová ap. Pavla, mne veľmi blízke: „Vykupujte čas, lebo dni sú zlé.“  Zlé – nie sú v tom negatívnom význame, ale v tom, že sa veľmi rýchlo míňajú.. A iste aj tie letné.. No sme za ne veľmi, veľmi vďační Pánovi.