Boh je Pánom nepatrných začiatkov I
alebo príbeh najmenšieho zrnka zo všetkých
Príbeh horčičného zrnka je veľmi pozoruhodný (Mk 4,30-32). Je najmenšie zo všetkých. Sme veľmi vďační, že nám na neho Niekto poukázal.. Je to sám Boh cez svojho Syna Pána Ježiša Krista v moci Ducha svätého. Inak by sme ľahko prehliadli, pretože je prehliadnuteľné, lebo je najmenšie zo všetkých.. U nás je to aj zrnko maku – pre porovnanie. Ak chceme poukázať na „malosť niečoho“, skôr je to zrnko maku, či zrnko piesku – niekde na letnej pláži. Je však pravdou, že z makového zrnka nevyrastie tak niečo veľké, ako je to práve z toho horčičného. A Biblia si veľmi rada všíma práve tieto malé a nepatrné veci, udalosti a záležitosti. Nie sú to iba veci, sú to aj ľudia – malí a nepatrní, tzv. „maličkí“.. Zrnko horčičné je obrazom niečoho veľmi významného pre náš život najmä duchovný – z malého vyrastie niečo tak veľké, z nepatrného – obrovské.. Na to by sme nemali nikdy zabúdať! Ani sa nám to nechce veriť, že by to bolo možné. No je to tak!
My však máme často záľubu vo veľkom.. Obdivujeme veľkolepé stavby, myslíme napr. na sedem starovekých divov sveta. Sú už aj tie „novšie“ – ale tie pôvodné – to boli na tie časy obrovské stavby a projekty. Nielen my, ale aj učeníci Pána Ježiša boli v danom nadšení z veľkých stavieb. Pri jednej príležitosti, keď vychádzal Pán z chrámu povedal Mu jeden z jeho učeníkov: „Pozri Majstre, čo sú to za kamene a stavby.“ Tou veľkosťou a impozantnosťou je nadšený – aj samotnou nádherou. A určite v tom nebol sám. Aj my by sme sa boli v tom čase pridali. Pán Ježiš ho však prudko a možno aj nečakane „schladil“ a povedal mu šokujúce slová: „Vidíš tieto veľké stavby? Nezostane kameň na kameni, ktorý by nebol zborený.“ Často obdivujeme to, čo je veľké – veľký čínsky múr, ktorý je viditeľný z vesmíru, náš najväčší stredoveký hrad a komplex – Spišsky hrad. A mohli by sme pokračovať ďalej. Stavby, ktoré sú neraz obrovských rozmerov, priam kolosálne neuniknú nášmu oku. A to malé a nepatrné? A často prehliadané? A práve tým malým neraz a často pohŕdame, ako niečím celkom bezvýznamným. Robíme tak neoprávnene a určite aj – nezaslúžene. Na to Pán Ježiš sústreďuje pozornosť svojich učeníkov. Oni to veľmi potrebujú. A my dnes tiež rovnako! Vieme to aj z reakcie onoho nemenovaného učeníka. Nepriamo jemu, ale aj nám hovorí: „Všimnite si to aj malé.. Je to mimo vašej pozornosti, ale nie je to správne. Majte lásku aj k malým veciam. Z nich raz budú veľmi veľké..“ A mohli by sme pokračovať ďalej.. A tu akoby hovoril sám o sebe – ako o horčičnom zrnku (aj o tom trochu neskôr). Na inom mieste hovorí ako o zrne, ktoré len keď odumrie, prinesie veľkú úrodu. Aj to slovo je o Ňom, o Pánovi. Je to pšeničné zrno (J 12,24-25), ktoré vyslovil v rámci svojho pašijného príbehu a zaznamenal ich iba evanjelista Ján. Len keď odumrie, môže priniesť veľkú úrodu. V odumieraní je zrod niečoho celkom nového, aj veľkého a nevídaného..
Príbeh horčičného zrnka je teda v mnohom pozoruhodný. Ďakujeme za príklad opäť prírody. Pán Ježiš ich bral z nej veľmi často – napr. poletujúce vtáctvo, poľné ľalie, sliepka a kuriatka, aj z každodenného života – rodiaca žena v bolestiach a v zármutku.. Príklady naozaj nie abstraktné, ale zo života – a do života. Čím sú nám bližšie, tým ich máme viac radi. Žiadna zložitá teológia, komplikované vety a súvetia podraďovacie a priraďovacie – ktoré nájdeme napr. v liste Rímskym, Galatským a iných ešte Pavlových listoch. No nie sú až také zložité, také sa nám neraz aj zdajú. Učenie o ospravedlnení hriešneho človeka z milosti Božej pre zásluhy Pána Ježiša Krista poznáme. Dobre poznáme základ a podstatu – vety okolo toho sa nám môžu javiť ako nanajvýš zložité. Pán Ježiš s ľahkosťou, Jemu vlastnou použil príklady – evanjeliá sú ich plné. Ap. Pavel to učenie neskôr teologicky modifikoval a rozvíjal. Ľudia Pána nasledovali práve pre zrozumiteľnosť Jeho reči, milovali Ho, rozumeli Mu, vyhľadávali Ho, hrnuli sa za Ním.. Tak to sami skonštatovali aj farizeji po vzkriesení Lazára, po vstupe Pána na Kvetnú nedeľu do Jeruzalema: „Ajhľa, svet išiel za Ním.“ (J 12,19) Žiaľ, už sa to nedá povedať o dnešnom svete, ale predsa ešte nič nie je celkom stratené! Farizeji Ho nenávideli, pretože v mnohom žiarlili na Neho. Oni strácali ľudí zo svojej priazne a zo sféry vplyvu a utekali priam za Ježišom, pretože nakladali na ľudí mnohé bremená príkazov a nariadení. Tak to o nich povedal – a bol to úvod do jeho kritiky na adresu farizejov v tej známej 23. kapitole evanjelia podľa Matúša. A On sám povedal, v rámci jeho jedinečného pozvania: „Poďte ku mne všetci..“ a pokračoval ďalej, že Jeho bremä je ľahké a jarmo lahodné (Mt 11,28-30). A určite mnohí sa dali pozvať, prijmúc Ježišošovo bremeno..
Malé horčičné semienko – to je nepatrný a v mnoho „miniatúrny“ začiatok. Čo tým podobenstvom nám chce Pán povedať? Na úplnom začiatku bol to aj On sám – Pán Ježiš. Malé semienko bolo vložené do tohto sveta. Narodil sa v plnosti časov (G 4,4). Cez naše podobenstvo hovorí naozaj o sebe samom. A potom si na začiatku svojho verejného účinkovania vyvolil 12 apoštolov, ktorí za 10 rokov (iné štatistiky uvádzajú 15 rokov a viac) zmenili celý svet. Pravdepodobne nehovorili, že je nás tak málo – toľko práce pred nimi tak, ako my často to hovoríme a konštatujeme. A neraz si aj veľmi poťažkáme: „Ach, keby nás bolo viac – v chráme, na biblickej hodine..“ Veď to sami dobre poznáme aj z vlastnej skúsenosti.. Povedané tak zjednodušene – robili čo mohli, nie však vo vlastnej réžii, ale mocou Ducha Svätého. Iste, z vlastných síl by to ani nedokázali. V priebehu niekoľkých rokov zmenili svet! Prečo? Mali nadšenie pre Božie veci a horlenie za tie Božie veci, za Boží dom, za cirkev, za ľudí, za svet.. (J 2,17). Takým ľuďom potom nič nie je nemožné. Láska k Bohu a k Jeho svätému slovu činí veľké divy. Rozišli sa na všetky svetové strany a vykonali jedinečné dielo. A to dielo cez nás pokračuje ďalej. A nie je nás málo – na úplnom začiatku to bolo iba horčičné zrnko. Ním je Pán Ježiš a Jeho zvesť – základ evanjelia – pre šírenie Božieho kráľovstva. To je to minimalistické horčičné zrnko vložené a zasiate do tejto zeme. A čo všetko z neho vyrástlo, aj napriek tomu, že začiatky boli veľmi chabé a nepatrné.
V Starej zmluve nachádzame pozoruhodný verš k tejto našej téme: „Lebo tí, čo pohrdli dňom malých začiatkov, budú sa veseliť.“ (Zach 4,7.10) Mnohí pohrdli – tým horčičným zrnkom vtedy, teda v danom čase. Deje sa tak aj dnes. Situácia vtedy bola v mnohom veľmi zložitá a komplikovaná. V čom? Dovoľte aspoň malé historické okienko, ako ja tomu hovorím. Keď sa vyhnanci vrátili z babylonskeho zajatia pod vedením Zerubábela situácia nebola vôbec jednoduchá – mladí sa síce veľmi tešili, ale starí veľmi plakali. (Ezd 3,10-13). Mladí prepukli v jasot, starí plakali, pretože v porovnaní so Šalamúnovým chrámom, ktorý si tí starší ešte pamätali, sa to nedalo vôbec porovnať. Obdoba toho je aj dnes – v mnohom. Našli by sme aj viaceré paralely. Mladí sa tešia a tí sraší povedia: „Veď my už len nejako dožijeme..“ Ich sny o obnove sa rýchlo pominuli. A do tohto kontextu Zachariáš hovorí: „Kto si ty, veľký vrch? Pred Zerubábelom budeš len rovinou. On vynesie završujúci kameň za pokriku: Milosť, milosť preň! Zerubábelove ruky založili tento chrám a jeho ruky ho aj dokončia. Lebo tí, čo pohrdli dňom malých začiatkov, budú sa veseliť..“ (Zach 4,7-10) Tento verš by sme si mali v Biblii zvýrazniť a podčiarknuť.
Pre ilustráciu ponúkam v podobnom duchu aj slovo zo Starej zmluvy, pre porovnanie: „Takto vraví Hopsodin Pán: Potom vezmem z vysokého cédrového vrcholca a zasadím ho, z vrcholca jeho výhonkov odlomím mládnik a zasadím ho na vysoký vrch a vyčnievajúci vrch. Na vysokom vrchu Izraela ho zasadím, vyženie vetvy, prinesie ovocie a stane sa nádherným cédrom, i budú bývať pod ním všetky vtáky s rozličným perím, v tôni jeho vetiev budú prebývať.“ (Ez 17,22-24) Z malého niečo veľmi veľké. K našej téme veľmi vhodné.. (Pokračujeme najbližšie)