Dvojité oslovenia VI

Abrahám, Abrahám (1 M 22,1-14)

    Tento príbeh by sa dal nazvať  aj takto: „Deň, keď sa zrodila viera!“  Príbehom o obetovaní  Abrahámovho  syna Izáka sa „lámu“ všetky  biblické príbehy. Nechcem si ani predstaviť seba samého v jeho koži. Má obetovať svojho syna. Pán Boh mu berie to najcennejšie. Tak dlho čakal na svojho syna Izáka. Tak dlho!  Teraz sa ho má vzdať? Bol to syn jeho staroby, jeho potešenie a osvieženie života. Takto sa pozeráme na naše vlastné deti. Boh nám ich dal.. Sú jeho darom. Pán Boh nám ich zveril do výchovy. Nie sú to naše vlastné deti, ako ich neraz nazývame  –  sú nám zverené do našej láskavej opatery. A ako sa Pán Boh stará o nás  –  jeho vlastné deti, tak sa mi môžeme, smieme, ale aj chceme postarať o tie naše „vlastné“, ktoré nám dal práve do našej rodiny.  Spomíname si, ako to bolo aj u nás, keď sa tak stalo. Matka Tereza povedala: „To, že sa rodia stále deti znamená, že Pán boh na nás ešte nezanevrel.“  A mám takú milú skúsenosť z mojej rodiny, ako sme privoniavali k nim  –  krátko po narodení. Áno, deti voňajú nebom.   Koľko radosti bolo pri  a po narodení vytúženého Izáka – a teraz má byť tomu všetkému koniec? Čo má znamenať to, že ho má obetovať! To vážne? Slovami zbožného Jóba by to bolo asi aj takto: „..Hospodin dal, Hospodin aj vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo.“  (1,21b) K takému vyznaniu človek potrebuje duchovnú silu a byť duchovne vo „vyššom leveli.“  A ťažké je to, keď  rodičia strácajú svoje deti. Nie všetci by to tak vyznali, ako Jób.  Ja som si nedávno túto vetu vypočul od istých hostí u nás na fare. V blízkosti Prahy majú plantáže s jahodami a práve v tomto roku im polovica úrody zamrzla. Ich rodinná firma má obrovské straty. No jeden člen z ich rodiny – ten najstarší to povedal slovami Jóba: „Pán Boh dal, Pán Boh aj vzal.“  V danej chvíli to bolo úžasné vyznanie, ktoré viacerým vyrazilo dych. Keby sme vedeli vždy prijať takto straty, život by bol predsa o niečo „znesiteľnejší“.. Jób nás učí. Jób učí aj rodičov, ktorí strácaj svoje deti.   Dnes tak často rodičia pochovávajú svoje milované deti – malo by to byť práve naopak! Práve tak, že deti doopatrujú svojich rodičov a pochovajú ich. Za 35 rokov služby som sa často práve stretol s tým, ako som rodičom pochoval dieťa. Nebolo to pre mňa v danej chvíli jednoduché. V susednom cirkevnom zbore Mengusovce, fília Štôla – som práve tak  zvláštnym Božím riadením rodičom pochoval dvoch synov Mira a Vlada – práve počas môjho letného  zastupovania. A pred týždňom sme sa rozlúčili aj s ich otcom Jánom, ktorý bol 20 rokov v chráme pod Vyšnými Hágami kostolníkom.

      No ale Abrahám mal obetovať svojho syna Izáka. Priniesť ho ako obeť Hospodinu.. Jeho reakcia je takmer šokujúca.  Bez slov, bez reakcie, bez sťažovania  –  bez slov zbožného Jóba. Ani sa nad tým nijako nepozastavil, čo nás určite prekvapí. V okolitých národoch to bolo pomerne bežné a časté. To nebolo klasické úmrtie, čo som písal vyššie – to malo byť obetovanie – teda usmrtenie a následne obetovanie ako spaľovaná obeť na oltári pre Hospodina.. Uff..  Je toto vôbec možné? Toto žiada Hospodin od Abraháma?

     Prvé kapitoly Biblie opisujú prvý hriech, Kain zabil Ábela, Babylonská veža, potopa. Tieto príbehy poznáme a často sa k nim aj vraciame. Ak niekedy tak úsmevne povieme, že ak ideme od začiatku, teda „od Adama“, tak ideme práve k týmto kapitolám na začiatku Písma svätého.  Tu sa to všetko začína a akoby rozbieha.  A potom už od 12. kapitoly Genesis prichádza na scénu patriarcha Abrahám. Bol  Bohom oslovený a povolaný z Úru Chaldejského do Kanaánskej krajiny. Boh sa mu jedinečným spôsobom  dal poznať. On prvý k nemu vyšiel v ústrety. Nie naopak. „My milujeme, lebo On prv miloval nás“, píše apoštol lásky Ján vo svojom 1. liste (4,19).  Boh nás vo všetkom predbehol a my len dobiehame. A stále dobiehame.  A niekedy ani to nestačíme! Ak má Abrahám (pôvodne Abrám) ale odísť zo svojho domova, má sa vzdať úplne svojej minulosti?  Po 10. kapitolách jeho príbehu, počas ktorých sme ho už bližšie spoznali, prichádza 22. kapitola. Tu sa to akoby všetko zastavilo. Tu je tá pomyselná „stopka“ v jeho príbehu. Hneď prvý verš konštatuje, že  Boh skúšal Abraháma. My teda vieme, že ide do skúšky. No on to nevedel.    Keď má teda  obetovať svojho milovaného syna Izáka, má sa vzdať aj svojej budúcnosti? Veď dostal zasľúbenie, že jeho potomstva bude ako hviezd na nebi (1 M 13, 14-18). A teraz, keď ráno včasráno vstal, bola obloha ešte pravdepodobne hviezdnatá. Spomenul si na toto zasľúbenie (1M 15,5.6) a pozerá na hviezdnatú oblohu a možno aj má hrču v krku.  Mali by sme ju my. On ju asi ani nemal, aj keď mu bolo veľmi ťažko.  Čo sa v jeho srdci odohrávalo?  To je tajomstvo, nik z nás o tom nevie, ale predsa niečo vieme, ale o tom až trochu neskôr.  Nepripomenuli by ste v danej chvíli Hospodinu (aspoň tak potichučky): „Hospodine, už to neplatí, čo si povedal. Ako hviezd? Až tak veľa odo mňa žiadaš, keď ho mám obetovať? Ako sa potom naplní to zasľúbenie o hviezdach na nebi a o tom množstve môjho potomstva?“  Abrahám je úplne ticho! Nevyjde z neho ani hláska!  Mlčky dôveruje svojmu Bohu, ktorý sa mu dal poznať.  A idú spolu s Izákom na vrch Mórija. Izák si na sebe nesie drevo. Opäť asi aj dlho mlčky a ticho – jeden vedľa  druhého. Plece vedľa pleca. Otec a syn. Chvíľa napätia by sa dala priam krájať.  Sára  v danom príbehu ani nevystupuje, asi sa ani pravdepodobne o tom nedozvedela, pretože by určite s tým  nesúhlasila a razantne by to všetko odmietla! Až to mlčanie po dlhšom čase preruší Izák, ktorý sa otca opýta: „Hľa, tu je oheň i drevo, kde je však baránok na spaľovanú obeť?“  A Abrahám odpovedá: „Pán Boh si vyhliadne baránka na spaľovanú obeť.“  A idú ďalej spolu – jeden vedľa druhého.  Iné preklady uvádzajú: „Pán Boh sa postará.“  A ozaj sa aj postaral. To nebola len diplomatická odpoveď pre syna na jeho otázku, to bolo zároveň aj jeho vyznanie viery. Pán Boh sa postará. Ak sme veriaci spolu s Abrahámom, tak by sme si aj túto vetu mali osvojiť a začať používať vo svojom duchovnom slovníku. Je to krásna veta. Je to veľmi hlboká veta. Je to prorocká veta. Pán Boh si vyhliadne baránka na obeť za hriechy ľudstva. Nebude to nikto iný, než priamo Boží syn Pán Ježiš Kristus. Ten baránok obetovaný miesto Izáka je obeťou, ktorá poukazuje  priamo na Ježiša Krista.  Pán Boh sa postará. Adonaj jirja..

    Abrahám ale ešte sluhom stihne povedať, že po „poklone“ Bohu: „.. vrátime sa k vám..“  V množnom čísle. Ako tomu všetkému porozumieť? Aj keď ho bude obetovať, verí, že ho Boh vzkriesi?  Má istotu viery. A nádej v srdci. Nádej vyúsťujúca do takmer 100 percentnej istoty.  Americký spisovateľ R. Fulghum konštatuje: „Nádej je obruč, ktorá nedovolí, aby naše srdce puklo. “ To je istota viera.  „Bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu“ (Žid 11) A v tom istom liste čítame tú známu definíciu viery: „Viera je zaiste podstatou toho, čoho sa nádejame a dôvodom toho, čo nevidíme.“ Túto kapitolu mala veľmi rada naša sestra Anna Nahálková, ktorá ju označovala za „svoju malú Bibliu.“  Vedľa Biblie u nej na stoje bola vždy kniha „Svědkové víry“ od autora Urbana. Keby nemala celú Bibliu, tak to by jej úplne stačilo. Čítať si o hrdinoch viery, ktorí konali vo viere.  Bol to Abrahám, o ktorom čítame práve v liste Židom: „Vierou poslúchol Abrahám, keď ho Boh povolal, aby sa vysťahoval..  nevedel, kam ide.. Vierou obetoval Abrahám Izáka, keď ho Boh skusoval.. Tak uvažoval totiž, že Boh môže vzkriesiť aj z mŕtvych.. Preto ho aj späť dostal..“ (11,8.17-19) To bola viera. A o približne 750  rokov neskôr práve na tomto mieste, kde sa to mal ostať,  postaví  Šalamún chrám. A ešte poďme ďalej.. Pán Ježiš Kristus zomrie na Golgote, veľmi blízko pamätného vrchu Mórija.

    Všetko je pripravené, akt obetovania  sa má uskutočniť,  anjel Hospodinov však  zvolá: „Abrahám, Abrahám!“ Bol to prelomový okamžik v živote nášho praotca viery. To nie Izák má zomrieť, ale Abrahám má zomrieť sám v sebe!  Má stratiť „svoj život“, aby ho opäť našiel, ako o tom hovorí náš Pán Ježiš Kristus (Mt 10,39). Izák je predobrazom Krista. Izák bol ušetrený, ale Kristus už nie (R 8,31.32). Apoštol Pavel píše: „..akoby nám s Ním  Boh nedaroval všetko?“ A to nie je len nejaká rečnícka otázka!  V húšti je zachytený baránok za rohy. V iných prekladoch je spomínaný ker. To mi pripomína onen ker, ktorý horel, ale nezhorel. Tam v kríku a v húštine si na Abraháma  počkal sám Boh. Pán Boh si vyhliadne. On si vždy vyhliadne. Stará židovská tradícia hovorí, že keď Izák uzrel nad sebou ruku smrti a od hrôzy vykríkol, sám Boh roztrhol nebo a Izák uvidel niečo z nebeskej slávy. Izákov pohľad bol pohľadom do otvoreného neba, kde videl slávu Boha, ktorý sa stará, to napísal kardinál  Ratzinger bývalý  pápež Benedikt  XVI. A Boh sa postaral, že nezomrel Izák, ale baránok, ktorý sa zachytil v kríkoch. Hľa, zástupná židovská obeta.

     Ap. Pavel v liste Rímskym rozvinul učenie o ospravedlnení, v ktorom Abrahám predstavuje nezastupiteľné miesto. Práve toto učenie, ktoré na „svetlo Božie“ vyniesol náš reformátor Martin Luther, by bez Abraháma bolo neúplné.  Viera je úžasný Boží dar.  Aká je tá naša? Moja i tvoja? Veľmi radi  spievame pieseň z nášho Spevníka: „Pane, daruj mi pravú vieru.. Dobrá bola pre Abraháma.. aj pre mňa dobrá je.“ (ES 631) Čas a jeho rýchle plynutie nič neuberá na aktuálnosti tohto biblického príbehu s Abrahámom a jeho synom Izákom. Božie naplnenie sľubov je otázkou času. Tak teda vyčkaj času.. Netlač na pílu. Boh sa rozhodne  neponáhľa. Jeho hodinky tikajú inak, ako tie tvoje.