V pohode leta, v závejoch zimy..
Kostol v Tatranskej Lomnici
Kostol sv. Trojice v Tatranskej Lomnici je veľmi vkusne zasadený do terénu nášho tatranského prostredia. Je veľmi fotogenický a zapadá do celkového okolia. Pomerne často vidím, ako si ho okoloidúci turisti fotografujú. V minulosti takmer nikdy nechýbal na žiadnej pohľadnici z Tatranskej Lomnice. Z parku v centre mestskej časti viedla impozantná alej, ktorej vyústením bol a stále je onen chrám „na návrší“.. Historické zábery to dokazujú. Dnes, už takmer 20 rokov po víchrici (19.11.2004) je táto alej zarastená stromami, ale práve na daných pohľadniciach je neprehliadnuteľná. Priam vyzývala na prechádzky od hotela Lomnica, okolo bývalého Kúpeľného domu vyššie – až k samotnému chrámu. Dali ho postaviť dve maďarské grófky Katarína a Jolana Pejacsevichové, podľa najnovšieho výskumu to boli grófky slavónsko – chorvátske zo slávneho rodu Pejacsevich. Pre úsmev dodávam – potešila ma táto stále pomerne nová informácia, pretože k Jadranu chodíme veľmi radi každý rok – a opakovane. A chodíme tam radi asi aj z tohto dôvodu.
Kostol bol dokončený a posvätený 03.08.1902. Stalo sa tak 10 rokov po vzniku osady Tatranská Lomnica. Vráťme sa ešte k tým sestrám budovateľkám. Jedna sestra bola ev.a.v. a druhá kalvínka, tak sa na výstavbe kostola podieľali veriaci z dvoch kresťanských cirkví. Svoje letné sídlo mali kúsok nižšie pod kostolom, v súčasnosti je to penzión Bělín (pôvodne vila Pejacsevich). Na posviacke sa zúčastnili dvaja biskupi Pavol Zelenka (ev.a.v.) a Bertalan Kun z Miškolca. Bola prítomná vládna, aj župná delegácia, pohostenie po posviacke sa konalo v Kúpeľnom dome, z ktorého je dnes zachovaná iba prostredná časť. Dve sestry rôzneho, ale nie veľmi odlišného vierovyznania sa spojili, aby budovali chrám. Stavba chrámu ich zjednotila. Dielo, ktoré s láskou budovali spoločne, budovalo priam aj ich srdia. Zanechali nám tu skvelú duchovnú „vizitku“. Mali tú milosť od Pána. Nie každý tú milosť dostane. My sme v Novom Smokovci stavali faru (2003-2007) a to bola milosť pre nás a pre našu generáciu. A to dielo, ktoré sme s láskou budovali, budovalo aj nás vnútorne.
Náš chrám v Tatranskej Lomnici má teda svoje narodeniny hneď na začiatku augusta. Ten v Novom Smokovci, ako vôbec prvý kostol bol posvätený 24.7.1887. Je teda o 15 rokov starší. Dielo svojmu účelu bolo odovzdané v lete. Do Vysokých Tatier sa chodilo kedysi iba letovať. Pamiatku posvätenia obidvoch chrámov teda slávime počas letných prázdninových mesiacov- júl a august. V iných zboroch našej cirkvi na Slovensku je to poväčšine až po lete – keď sa všetky práce dokončili a na jeseň kostol bol daný do užívania – odovzdaný svojmu účelu. Možno výnimkou je náš kostol v Spišskej Belej na námestí, ktorý odovzdali do užívania 22. januára 1786. Pamätám si to ešte z čias môjho dlhoročného administrovania tohto cirkevného zboru v rokoch 1990-1997, krátko po mojom príchode do Vysokých Tatier. Takže v čase, keď je najväčšia zima pod Tatrami – tak členovia zboru dosť aj mrznú v danom čase, keď si to každoročne pripomínajú. Chrám je veľmi priestranný – nevykurovaný a stále je pre mňa istou záhadou, z akého dôvodu zvoli taký netradičný dátum k jeho posviacke – práve pod našimi majestátnymi horami. Čo myslíte – mohli počkať do mája, či júna – oni tak urobili práve na konci januára.
Chrámy v našom zbore priamo pod Vysokými Tatrami sú postavené veľmi dômyselne a precízne. Sú postavené pod štítmi, pod vrcholmi – ten v Smokovci pod Slavkovským štítom, v Tatranskej Lomnici – pod Lomnickým štítom. Nepovažujeme to za náhodu. Akoby táto skutočnosť nám chcela napovedať, či „pošuškať“, že aj v našich chrámoch vždy v prvú nedeľu po sobote sa práve tam deje niečo vrcholné. Je to vrcholná udalosť, keď v prvý deň po sobote – sa schádzame, aby sme načerpali silu z Božieho slova na nový pracovný týždeň. Je to ako čerpacia stanica pre naše auto. Keď sa nám minú pohonné hmoty v ňom, nepohneme sa ďalej. Auto potrebujeme, potrebujeme jazdiť a čerpaciu stanicu často navštevujeme. Kostol sa tomu veľmi v mnohom podobá. Vyčerpáme sa, minie sa nám energia, máme „vybité baterky“, potrebujeme ich dobiť. Pamätám si na jedno zamyslenie môjho bývalého spolužiaka Ericha Boceka zo Sliezska, ktorý mal raz k tomu veľmi trefné duchovné slovo, keď nabíjacia stanica pre elektroautomobily je v blízkosti osadeného kríža na území jeho zboru. Ako kríž je zdrojom sily, útechy, odpustenia, požehnania, potešenia – tak práve nabíjacia stanica dobije „šťavu“ tomuto druhu vozidiel. Vrcholná udalosť pre veriaceho človeka po vyčerpávajúcom týždni je ísť sa nabiť novou energiou a silou Ducha Svätého, čo všetko ponúka zvesť Božieho slova. Predovšetkým z neho, lebo slovo Božie je živé a mocné a ostrejšie, než ktorýkoľvek dvojsečný meč (Žid 4,12).
Najmä počas letných mesiacov sa to u nás stávalo pomerne často, keď hostia najmä z Nemecka prišli do spoločenstva našich kostolov, aby v nich prežili požehnané chvíle. Počas tohto obdobia som sa snažil aspoň nemecký Otčenáš zakomponovať po zvesti Božieho slova. Pri podávaní rúk na konci služieb Božích mi potom viacerí poďakovali a povedali: „Danke schön für die Gemeinschaft.“ Keď som počul nemčinu a ich úprimné poďakovanie za spoločenstvo, tak som sa hneď aj ospravedlnil, že toho v nemeckom jazyku nebolo ešte aj „viacej“ – napr. z kázňových myšlienok. A často som počul odpoveď: „Bruder Pfarer, das macht nichts! Wir sind trotzdem in Gottes Haus gewessen!“ Táto veta sami veľmi páči – vychutnávali si atmosféru Božieho domu, aj keď takmer ničom nerozumeli. My rozumieme našej rodnej reči, v ktorej sa slovo Božie zvestuje v našich chrámoch. Rozumieme a neraz nás tam neťahá a netúžime po prežívaní vrcholných chvíľ v našom živote. Prežívanie duchovnej atmosféry v úplne zmaterializovanom svete je veľmi dôležité a potrebné aj pre nás. Niečo sa však stalo s nami. Niekde sa stala chyba. Tí zahraniční hostia tam vydržali celú hodinku sedieť a vlastne „nič“ z toho nemali, pretože tomu nerozumeli. A my aj rozumieme a často sa nám nechce. Raz je zima, raz je horúco, raz je daždivo, inokedy.. Nám však náš slovenský dramatik doc. Ján Solovič odkázal v básni venovanej našim chrámom aj tieto slová: „V pohode leta, v závejoch zimy, ich zvony srdciami zvučnými volajú počúvať dobré slovo vzácne posolstvo Kristovo v Jeho milých príbytkoch.“ To je záver tejto básne a celá bola už publikovaná venovaná a zložená práve v deň, keď tento chrám pod Lomnickým štítom mal presne sto rokov – 03.08.2002. Tak dovoľte ešte aj ten úvod: „Sto rokov už tu stoja / malé, skromné, bez orloja / pod úpätím najmenších veľhôr svetadielu / predkovia naši vizitu skvelú nám tu zanechali /. Niet v nich oltárov zlatých / sú bez mramorových svätých / len Božie slnko krášli ich biele steny / obrazmi tak veľkej ceny / že ukradnúť ich nemožno..“
V pohode leta.. A to je práve teraz..
Chrám projektoval Gedeon Majunke v slohu alpských sakrálnych objektov. Veľmi podobný kostol stojí pri Badgasteine v Rakúsku, ktorý ho zrejme inšpiroval. Zvlášť citlivo ho vkomponoval do terénu pod Lomnickým štítom. Aj z tohto dôvodu bol symbolom Tatranskej Lomnice počas mnohých rokov na takmer všetkých pohľadniciach a obrazoch. Po rozsiahlom požiari 1. augusta 1981 bol interiér kostola zmodernizovaný. V deň, keď bola dokončená nová šindľová strecha, celá ľahla popolom. Príčina požiaru nebola zistená. Na konci vtedajšieho horúceho leta mohlo ísť o samozápal cez rozbitú fľašu po robotníkoch, alebo po cigaretovom ohorku. Vtedajší brat farár Ján Grešo sa dostal do nezávideniahodnej situácie. Dielo obnovy bolo zavŕšené v hojnom Božom požehnaní v roku 1985.
Kostol bol a stále je pomerne vyhľadávaný na uzatváranie manželstva, nakoľko v okolí sa nachádza viacero hotelov. Z toho dôvodu sme ho začali nazývať aj „svadobný kostol“. A mnohí svadobní hostia mi vyslovili peknú myšlienku: „Keby sme takýto kostol mali doma, aj by sme do neho chodili.“ Je mi to aj trochu ľúto zároveň, že to nepovedia viacerí domáci zboru – práve z Tatranskej Lomnice. V minulosti tých svadieb bolo oveľa viac. Každý, kto sa chcel ukryť pred vtedajším režim, tak sa sobášil v Tatrách. Takých svadieb pred revolučným rokom 1989 bolo aj približne v priemere 20. Keď mi pred ordináciou v Prešove 8. júla 1989 odovzdával dekrét do Vysokých Tatier vtedajší generálny biskup Ján Michalko, tak mi povedal: „Vy, brat Kušnír, pôjdete do Vysokých Tatier a tam sa budete mať veľmi dobre!“ Opýtal som sa ho, prečo si to myslí a on mi odpovedal: „Viete, tam je veľa svadieb!“ (Zrejme myslel aj na častú svadobnú výslužku – pre úsmev). A tie svadby po príchode náboženskej slobody v novembri 1989 ustali na pár rokov – a po čase sa opäť vrátili. Máme ich teraz v priemere 5-6 do roka. Sobášim už aj mojich konfirmandov, ale poväčšine ide o cezpoľných, ktorí chcú byť zosobášení v takom špecifickom prostredí, ak oje to naše tatranské a vysokohorské.
Z histórie možno ešte skonštatovať, že po postavení hotela Grand Praha (1905) sa v ňom pravidelne konali aj bohoslužby v anglickom jazyku pre hostí z Anglicka. Už vtedy sme boli svetoví.. Pri vzniku hotela Grand Praha stála Medzinárodná spoločnosť spacích vozňov z Bruselu, ktorí pre svojich hostí, ktorí pravidelne prichádzali do Tatranskej Lomnice organizovala anglické služby Božie. A ešte jedna perlička z jeho dejín – v tomto kostole bol natočený veľmi zaujímavý dokument – „Fínska svadba 1969“, pred MS 1970. Len nedávno ho našli v archíve STV a zverejnený v rámci relácie „Noc v archíve“. Brat farár Ján Grešo sobášil fínsky pár v anglickom jazyku. Bol natočený zrejme z dôvodu propagácie „náboženskej slobody“ vo vtedajšom Československu po roku 1968 a pred MS 1970. Má iba 6 minút, ale je veľmi pôsobivý – opäť svadba zo zimy v kostole „pod štítom“, v ktorom vidno interiér kostola pred požiarom. Je možné ho vzhliadnuť pri návšteve farského úrad v Novom Smokovci. A ešte niečo z nedávnej minulosti – pred 10-timi rokmi v tomto chráme v rokoch 2013-2014 prebiehala sanácia vlhkého muriva. Vyzerá teraz aj zvnútra, aj zvonku veľmi fajn a tak skromne a jednoducho. Veď stále platí, že v jednoduchosti je krása. Je hodno do neho prísť – či v pohode leta, či v závejoch zimy. Ponúka jedinečný zážitok neopakovateľnej duchovnej atmosféry, ktorú si môžeme vychutnať v každom ročnom období. A k tomu ešte aj Božie slovo, ktoré sa nám v ňom zvestuje v našej rodnej reči, ktorej dobre rozumieme.
Služby Božie sa v tomto kostole konajú celý rok pravidelne každú nedeľu o 8.45 Je pre mňa radosťou slúžiť aj v tomto kostole „pod vrcholom“ už plných 35 rokov. Teším sa aj na tie ďalšie, ktoré Pán ešte pridá zo svojej milosti – k mojej službe v tomto cirkevnom zbore. Zakončím mojím obľúbeným slovom a citátom: „Z Božej pomoci môžem chváliť Jeho slovo. Z Hospodinovej pomoci chcem chváliť Jeho slovo.“ (Ž 56,11)