Kde všade je Boh?

     Odpoveď  na túto otázku nám dáva 139 žalm, najmä jeho prvá polovica. Je vhodný na letné prázdniny, na všetky naše cesty, na dovolenky a čas voľna a oddychu. Je hodno sa vybrať na naše letné cesty aj s Božím slovom. Nemožno si ho nezamilovať.  Pri Jadrane v prvej polovici júla som si často sám pre seba citoval Dávidove slová práve z tohto žalmu: „Keby som si vzal krídla rannej zory a býval  pri najďalšom mori aj tam si Ty..“  Tak som nad ním intenzívne meditoval v mojej osobnej mini-sérii a ponúkam vám zopár týchto myšlienok pre váš pobyt na mori, či na horách. S týmito myšlienkami som sa počas dvoch týždňov delil s mojimi priateľmi cez sms, teraz sa veľmi rád a vďačne  podelím aj s vami (v širšom okruhu) ešte aj takto – v tomto kompletnom zamyslení.  Nech ste a budete počas leta ešte kdekoľvek, tento žalm sa hodí pre všetko to, čo prežívame aj počas leta.  Pri pobyte na Jadrane mi robil skutočne veľkú radosť. A rád sa k nemu vraciam aj pod našimi majestátnymi Vysokými Tatrami. Pri mori v Chorvátsku som si sprítomňoval  situáciu, priam ju aj vizualizoval, pri akej príležitosti ho asi zložil kráľ Dávid. V akom práve vnútornom rozpoložení sa asi nachádzal. Vznikol spontánne –  na jeden nádych, či postupne narastal ako mesiac pri splne? Mal základnú ideu a postupne ju potom rozvíjal? Nech tá jeho situácia bola akákoľvek, zanechal nám nádherné vyznanie, hodné aj nášho osobného osvojenia a privlastnenia.

    Aj pri našom obľúbenom Jadrane  sme nášho Pána  našli v stvorení, ktoré dotvára kulisu prostredia, na ktoré sa vždy tešíme. Dalmácia má svoje čaro, ktoré asi aj  dobre  poznáte. Asi ani niet Slováka, ktorý by pri tomto našom „slovenskom“ mori nebol.  A za čias socializmu   „Jugoška“ bola tiež veľmi obľúbenou destináciou.  Jadran nie je pre nás síce ďalekým morom, aj keď my za ním cestujeme každý rok vyše 1.100 km v jednej ceste. Sú aj vzdialenejšie moria na tomto svete.  Aj pri Jadrane sme vťahovaní do silového poľa, ktorým je náš Stvoriteľ Boh. Je to neopísateľné mystérium. Niečo o tom povedal Daniel Pastirčák v nedeľnom rannom rozhlasovom (pred naším vyplávaním na more)  zamyslení 17. júla pod názvom: More. Započúvajme sa do jeho výstižných slov:  „More  – miesto, kde všetko ohraničené končí  a nehraničené začína.. Má farbu a hĺbku mojej túžby – detskej duše, ktorá vo mne nikdy neumĺkla. More je inverziou neba.. “  Aspoň malý úryvok, ktorý nám veľmi živo navodí blízkosť mora.  Je to tajomstvo, ktoré nás o nekonečno presahuje. Boh  nie je ďaleko od nikoho z nás (Sk 17,27.28), ako to povedal ap. Pavel vo svojej kázni na Areopágu. Veď  vďaka Nemu žijeme, hýbeme sa a trváme. On podmieňuje našu existenciu. Nachádzame Ho všade, kdekoľvek – aj pri tom najďalšom mori by sme ho určite našli. Pamätám si, ako my raz ktosi poslal pozdrav z ďalekej Austrálie,  ako aj tam našiel Pána. A vlastne Pána  nájdem  aj vo vlastnej slze, ako to vyjadril génius slova Milan Rúfus v dokonalej básni Tvoja slza:  „Keď je voda sama, je to kvapka rosy. Aby mohla odísť, o slniečko prosí. Keď je voda doma, spolu,  je to more. Nechce sa jej nikam. Dolu, ani hore. Keď je kvapka v mori,  dážď sa zhora skĺza. Keď je more v kvapke, to  je tvoja slza.“  Aj v tej min-islze ako mini-mori je Pán Boh veľmi predivným spôsobom prítomný.

      Nájdeme Ho nielen pri tom najďalšom mori, ale dokonca aj v záhrobí. Aj tam?   Predstavujeme si ho ako veľmi temné miesto. No v tomto žalme čítame vyznanie kráľa Dávida: „Ani tma nie je temnom pred Tebou, noc svieti ako deň, tma je ako svetlo..“ A konštatuje, či vyznáva: „Keby som si ustlal v záhrobí, aj tam si Ty..“  Jedná sa o jedinečné jeho  posolstvo. Tam by sme Ho možno ani nehľadali. Je to nový pohľad, ktorým nás Dávid pozýva, aby sme zmenili optiku nášho pohľadu, ale aj srdca – kde všade Boh môže prebývať. Aj tam, kde by sme ho vôbec nečakali. Nie je  to iba to najďalšie a najvzdialenejšie more, ale je to aj záhrobie.  Boží Syn Pán Ježiš Kristus  zostúpil do pekiel, je to teda  miesto už  navštívené samým Bohom.  Pekelné brány sa museli otvoriť, keď Pán Ježiš  na Bielu sobotu zostúpil do pekiel, ako to vyznávame v Kréde. Píše o tom aj ap. Peter: „..Ježiš zostúpil a kázal väzneným duchom..“  (1 Pt 3,18)   Záhrobie – je to už Bohom navštívené miesto, ako sa konštatuje aj o našej modrej planéte, že je navštívená planéta, pretože tu – medzi nami  vyrastal Boží Syn Ježiš Kristus.   A to sa nedá povedať o každej planéte vo vesmíre. My, ktorí žijeme na tejto planéte už niekoľko požehnaných rokov, o tom vieme svoje:  „Obkľučuješ ma zôkol-vôkol, svoju dlaň kladieš na mňa, predivná mi je táto vedomosť a privysoká, nedosiahnem  ju..“ Je to nepopísateľné, nevystihnuteľné a neopísateľné..   Niečo o tom vedel aj D. Bohnoeffer, ktorý mal blízky vzťah k tomu žalmu a na jeho základe zložil pieseň, ktorá patrí k tým najobľúbenejším – z tých novších piesní v Spevníku. Za tých   už vyše 30 rokov, ako ho používame sa nám jeho vyznanie stalo srdcu veľmi blízkym: „Predivná moc nás tíško obostiera, pokojne to čo príde čakám len. Pán Boh je s nami, zvečera i zrána a bude s nami každý ďalší deň.“ (ES 637)

     Tradične počas dovolenkovej  nedele vyplávame na malej loďke –  člne, na šírošíre more. Tam, kde nemáte pevnú pôdu pod nohami – je to ešte aj iné. Pri mori  možno tento žalm ešte inak, hlbšie precítiť a vnútorne prežiť.  Božiu mocnú a predivnú  prítomnosť zažijete aj na otvorenom mori. Je dokonca aj v letnej búrke. Nedávno sme uvažovali nad ďalším Dávidovým  žalmom  – 29. Je dokonca aj v našom utrpení, pretože to utrpenie je Boží bozk pre nás. Pán Boh nám neposiela bozk na diaľku, ako to neraz my robíme, povieme, či aj napíšeme – Pán Boh svojím venuje bozk  –  je to Jeho dotyk. A bozky priamo fyzicky môžeme dať len tomu, kto je nám veľmi blízky. Pán Boh  dal trpieť aj svojmu Synovi, a prečo by sme my mali byť bez utrpenia? Vieme, že skrze mnohé súženia vchádzame do kráľovstve Božieho (Sk 14,22). Nedávno sme v epištole počuli:  „Utrpenia tejto doby nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás. “ (R 8,18)  Kde všade je Boh a my o tom nevieme. Tak skúsme pátrať ďalej. Uvažovať a meditovať, hľadať a zároveň aj nachádzať.

    Patriarcha Jákob uteká pred svojím bratom Ézavom, ktorého oklamal a podviedol. Je na úteku, prenocoval na púšti – tá sa mu stáva domovom. Ráno, po prebudení  vyznáva: „Naozaj, Hospodin je na tomto mieste a ja som o tom nevedel.“ (1 M 28,16)   Kde všade –  a my o tom nevieme. Aj na púšti tohto sveta. Aj na nebi, kde Pán Ježiš  vstúpil po svojom vzkriesení a sedí na pravici svojho Otca (Kol 3,1). Nájdeme ho hore, aj dole. Vedľa seba. Zažili sme ho aj v plnosti splnu. Ten začínal pred naším odchodom od mora.  Zažiť  spln  pri Jadrane je pre mňa  vždy veľkým zážitkom a zároveň aj pôžitkom.  Už pri našom príchode (7.7.)  Mesiac začínal „priberať“  na váhe,  postupne sa zaokrúhľoval. Deň, čo deň, najmä  každým večerom  bol plnší a plnší – a guľatejší.  Najprv to mal len taký malý úzky pásik, ako turecký polmesiac. Každým večerom a nocou rástol do krásy a majestátnosti. Pribúdalo ho – vždy viac a viac.  Tak by to vlastne malo byť aj s láskou v našom živote. Náš život má zmysel iba s ňou. Nech lásky pribúda, ako mesiac, ktorý ide do splnu. Potom ho síce ubúda – to vidíme, akoby aj tento svet bol, žiaľ už  po splne. Lásky je čím ďalej tým menej, aj keď sa o nej toľko vraví.  „Láska je ako mesiac, keď nerastie, zmenšuje sa.“ (P. Valery)  A cirkevný otec Augustín vyznáva: „Mierou, akou rastie v tebe láska, rastie aj tvoja krása, lebo láska je krásou duše.“  Ale aj keď sa po splne Mesiac opäť zmenšuje vo svojej cyklickej fáze, môžeme celkovo  žiariť, ako to vyjadruje myšlienka neznámeho autora: „Mesiac nám ukazuje, že môžeme žiariť, aj keď nie sme úplní.“ Aj napriek tomu, že lásky je menej, my neustávajme vo vyžarovaní lásky, keďže sme napojení na jedinečný zdroj – na Slnko, ale aj na nášho Boha, ktorý je naším duchovným slnkom: „Hospodin Boh je slnkom a štítom, milosť a slávu udeľuje.“ (Ž 84,12)

     Pána Boha nájdeme všade. Tak to aj spievame v jednej rannej piesni: „Verný, tak ako Jákob, nájde na púšti boží dom, Boha je možné vzývať všade, nič, ani púšť nebráni v tom, predkovia neraz tak naši, v údoliach, v lesoch Ho našli.. Na tomto mieste poznávame, že Boh aj nám prítomný je, kde Jeho slovo počúvame a srdce Ho oslavuje, tu v Jeho mene spojení, tvoríme cirkev na zemi.“ (ES 205,2.3) Je veľmi ďaleko! Ale prečo ísť až tak ďaleko?  Je  aj veľmi blízko, dokonca  aj v našej  vlastnej slze. Prichádzame v závere  – aj ku vlastnému srdcu. Nie je to len moja slza.  Je to moje srdce. To je ten najlepší a príbytok pre nášho Pána.  Keď Mu to dovolíme – tam sa Mu býva najlepšie. Veď my všetci  sme Jeho stvorenie. Vyšli sme z Jeho dielne –  On je v nás, v hĺbke našej duše, nášho bytia a existencie že si to niekedy  vôbec ani  neuvedomujeme.  Žalm 139  –  najmä jeho prvá polovica – nás všetkých volá po aktívnejšom precítení Božej blízkosti –  a to nielen počas leta.