Služby Božie  – naše nedeľné  Emaus I

    Príbeh o  Emauských učeníkoch (Lk 24,13-35) je plný inšpirácie na rôzny spôsob. Je to príbeh, ktorý sa ideovo nedá ani vyčerpať. Je priam nevyčerpateľný. Čítali ste o týchto učeníkoch aj nedávno na tomto našom webe. je hodno sa stále k nemu vracať. Takých príbehov je  po vzkriesení Pána Ježiša  mnoho, tak veľmi inšpirujúci je aj Tomáš a jeho príbeh, ktorý tiež patrí do tohto súčasného veľkonočného obdobia  (J 20,24-29). Tomáš zažil na Veľký piatok  totálny kolaps celého svojho myšlienkového sveta. Úplne sa mu zrútil svet. Oddelil sa od všetkých a následne  veľmi zahorkol. Úplne sa dištancoval, potreboval byť len sám so sebou – a so svojím  sklamaním.  Nechcel ma nič s nikým. Chcel maž od všetkých pokoj! Čomu nás teda učí Tomáš? Na to poukážeme neskôr.. A veľmi sa nám hodí aj k týmto našim úvahám. Teraz je ale čas pre Emauských učeníkov –  pre Kleofáša a toho druhého – nemenovaného. Nepatrili k 12-stim, boli pravdepodobne zo širšieho okruhu učeníkov. Ponúkam vám netradičný pohľad na tento príbeh. Je veľmi inšpirujúci. Mám rád, keď sa klasické príbehy inovujú a vykladajú možno tak trochu aj netradičným a inovatívnym spôsobom. A taký Vám aj teraz ponúkam. V tomto príbehu sa deje a uskutočňuje vlastne všetko to, čo zažívame pravidelne na našich nedeľných  službách Božích. Príbeh o týchto učeníkoch, je príbehom našich pravidelných nedeľných stretnutí. V čom konkrétne.?  No minimálne v štyroch bodoch. Ponúkam vám ich.  Tým prvým bodom je – zhromaždenie. A tie ďalšie tri – zatiaľ neprezradím. Budem ich postupne odkrývať a odhaľovať. A skúste aj vy pátrať, čo by mohlo byť to ďalšie – to druhé, tretie, ale aj štvrté! Takže začíname našu jarnú po-veľkonočnú minisériu.

1.Zhromaždenie. Tí na ceste boli najprv dvaja, cestou pripojil sa k nim aj Ten Tretí. Nespoznali Ho. Ich oči boli držané. Ľudovo tomu hovoríme: „klapky na očiach.“ Pristúpil k nim, bolo to vtedy bežné, plno pútnikov sa vracalo z Jeruzalema – tak, ako dnes na rušnej diaľnici je mnoho áut, tak vtedy bolo mnoho pútnikov, ktorí sa vracali zo svätého mesta Jeruzalema. Dnes sa to často deje napr. v horách, pripojí sa k vám niekto, idete s ním celú cestu, zdieľate s ním mnoho vašich myšlienok. My turisti vieme, že hory veľmi zbližujú, pri napr. turistike to nie je nič výnimočné. Ak by to bolo „tu dole“, tak by ste sa možno aj stránili, pretože od cudzích ľudí máme aj istý odstup. Zažili sme to neraz na našej obľúbenej tatranskej turistike, radi aj na to spomíname. Tí dvaja boli svedkami toho všetkého, čo sa tam udialo za posledné dni. A už boli cestou traja – minimálne na potrebné spoločenstvo, aby Pán k nim prišiel. Anticipoval budúcnosť kresťanskej cirkvi v Jeho zasľúbení: „Kde sú dvaja, alebo traja zídení v mojom mene, tam som medzi nimi.. “ (Lk 18,19-20)  A oni boli už traja.  Ich spoločenstvo nebolo v chráme , bolo na ceste. Zhromaždenie môžeme mať aj doma, vo svojom príbytku a obývačke. S manželkou si pravidelne každé ráno čítame Tesnou bránou pred 7.00 hodinou. To je dôležitý náš ranný rituál nielen kvôli samotnému rituálu, ale túžime po tom, aby náš deň dostal svoju hodnotu už od samotného rána. Kvalitu nášmu dňu dáva ráno. To, aký bude náš deň,  určuje práve ranná chvíľa, na to nezabúdajme! A to sa deje v našej obývačke, v tej vašej komôrke. Zhromaždenie máme doma, na službách Božích, to sa deje na biblických hodinách. A určite aj v prírode, keď sa tam schádzame na oslavu nášho Pána, ako Stvoriteľa, ako to robíme vždy v poslednú  októbrovú nedeľu pi Skale v Tatranskej Polianke.  Nám stačí byť rozhodne traja. Pán Ježiš Kristus vedel, že cirkev bude vždy v menšine, cirkev bude prenasledovaná, že je to to malé stádečko, podľa piesne z nášho Spevníka (ES 271). V jej úvode spievame: „Nezúfaj, malé stádečko..“

     U Židov to muselo byť desať mužov v synagóge. Pán Ježiš ten počet ešte prudko znížil smerom dole a minimalizoval. To zhromaždenie nebolo v chráme, bolo na ceste, bolo to v pohybe. Vlastne sme s Ježišom stále na ceste. Prv, než sa ľudia a nasledovníci Pána Ježiša označili kresťanmi, tak sa nazývali ľuďmi tej cesty. Až v Antiochii si dali prvý raz meno kresťania (Sk 11,26). Ešte pred obrátením Saula – Pavla sa o kresťanoch dozvedáme práve v kontexte s jeho obrátením. „.. aby prívržencov tohto učenia“ iné preklady uvádzajú: „.. prívržencov tej cesty..“ Máme teda veľmi blízko k ceste. Sme na ceste do večnosti, sme pútnici. Putujeme touto časnosťou. Myslím na slovo z listu Židom (13,14): „Lebo nemáme tu trvalého mesta, ale hľadáme ono budúce.“ Blízke nám aj z tohto dôvodu môžu byť pútnické žalmy.  Mne osobne je veľmi blízky Žalm 121, s úvodom: „Pozdvihujem si oči k vrchom, odkiaľ mi príde pomoc? Od Hospodina je moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem.“

Zhromaždenie – je veľmi dôležité, vydeliť si čas pre Pána. Židia dostali na to siedmy deň, ktorý niesol špeciálne požehnanie. Bolo potrebné sa venovať Pánu Bohu, Jeho živému a mocnému slovu (Žid 4,12), prísť do zhromaždenia a premýšľať o Bohu. Šabbat vlastne znamená – prestať.. Istý rímsky historik o židoch napísal jednu veľmi zaujímavú vec: „Židia sú veľmi zvláštny národ, lebo majú jeden deň voľna.“  Oni, ako pohania nemali deň voľna a odpočinku, pracovali od „vidím do nevidím.“ Mali slávnosti, ktoré trvali niekoľko dní, ale deň voľna v tomto význame a kontexte nemali – tak vymedzený a určený, ako tomu bolo u Židov. Vieme, z akého dôvodu. Ten, kto sa oddeľoval od soboty, ten nebol požehnaný, ten, kto bol mimo soboty a nedodržiaval Božie príkazy a Jeho ustanovenia – nebol v Božej priazni. To vieme z mnohých textov, ktoré sú napísané o sobote v Starej zmluve. A vidíme to aj prakticky aj na Tomášovi. Oddelil sa od zhromaždenia s učeníkmi. Bol so všetkého sklamaný. Je ale dobre patriť do spoločenstva a neopúšťať spoločné zhromaždenia. Tak to čítame opäť v liste Židom (10,25): „Neopúšťajte spoločné zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíte, že sa približujte ten deň.“   Už aj vtedy sa to dialo. Dnes a vtedy.. Nič nové pod slnkom, napísal by múdry kráľ Šalamún.  Aj tomu, že keď sa oddelíte od tých, ktorí veria v Krista, tak po chvíli budete mať pocit, že Ježiš je mŕtvy. A pritom opak je pravdou! Je dobre niekam patriť a začleniť sa do „systému.“   Patriť k tým, ktorí veria v Pána Ježiša Krista a neoddeľovať sa od nich. A – neopúšťať zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku aj dnes..

Je to veľmi inšpirujúci príbeh. Veľmi sa ochudobňujú, upracujú sa priam až k smrti.  Takých prípadov je dnes pomerne dosť! Tu nateraz končíme a zakrátko pokračujeme ďalej druhou časťou. Uvažujme spoločne, čo by to mohlo byť to druhé.. Vychádzame z príbehu o Emauských učeníkoch a uvažujeme nad tým, ako sú naše evanjelické služby Božie podobné púti a ceste do Emaus. A dám vám aj indíciu do druhej časti – čo je vrcholom našich služieb Božích?