Emauskí učeníci I.

     Otázka po prítomnosti živého a vzkrieseného Krista v tomto svete je kľúčovou otázkou cirkvi. Spravidla sa (a to dosť nešťastne) delíme na tých, ktorí v Kristovu prítomnosť veria,  na tých, ktorí v ňu neveria, a na tých, ktorí o Kristovej prítomnosti v tomto svete vedia a popierajú ju. Tým dochádza k deleniu ma veriacich a neveriacich. Je takého delenie na teistov a ateistov správne? Nedopúšťame sa často veľkej chyby, keď sa takto neraz „škatuľkujeme?“ Evanjelista Lukáš nám túto otázku a skutočnosť pred náš zrak stavia trochu aj inak. Hovorí a konštatuje, že Vzkriesený je prítomný, ide dokonca s nami a my o tom vôbec nevieme. A veľmi živo to ilustruje nie na ľuďoch, ktorí Ho odmietajú prijať a nasledovať, ale priamo na Jeho učeníkoch. Na tých, ktorí dúfali, že On je Kristus, Vykupiteľ. Na ľuďoch, ktorí očakávali, že naplní to, čo oni očakávali. Je to vlastne takmer nepochopiteľný paradox: Ježišov učeník, ktorý po Jeho vzkriesení neverí v Jeho prítomnosť. Z dogmatického hľadiska takýchto ľudí predsa odmietame uznať za „veriacich“. Takto predsa vyzerá „svet“, v ktorom už nejaký ten rôčik žijeme. A predsa – koľkokrát prestávame vidieť Krista prítomného vo svete! Koľko nezodpovedaných otázok sa stavia medzi Jeho a nás: prečo je v tomto svete toľko zla? Prečo prišla táto kríza nelásky k pravde? Prečo  Boh nezasiahne a neodstráni ju! Prečo ľudia musia trpieť a umierať?  Prečo musia trpieť deti? Prečo sú vojny, je snáď Boh tak „slabý“, aby zasiahol a dal všetko do poriadku. A vôbec existuje? Keď sa veci nestanú podľa našich predstáv, vyvolá to u nás krízu viery. Tak, ako u emauských učeníkov: „A my sme sa úfali, že On vykúpi Izrael.“ (v.21)  Evanjelista Lukáš sa pokúša pozoruhodným spôsobom dať odpoveď na otázku po Kristovej prítomnosti v tomto svete. Hovorí a konštatuje to veľmi priamo a otvorene, že vzkriesený Pán je prítomný, aj keď Ho nevidíme a nespoznávame. Tajomstvo viery je práve v tom, že sa nám pre Jeho prítomnosť v tomto svete otvoria naše oči. A následne dochádza k zázraku viery. Lukáš tiež ukazuje, ako k tomu „otvoreniu očí“ dochádza. Nie nejakým teoretizovaním, argumentovaním a logickým uvažovaním alebo dokazovaním, ale práve tak, že náš Pán nám sám oči otvorí pre Jeho prítomnosť v tomto svete. A že ich otvára, to je radostná zvesť, to je evanjelium!

     Lukáš nás prenáša na cestu z Jeruzalema do dediny, obce, ktorá sa menovala Emaus práve v deň, keď Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Učeníci už o Jeho vzkriesení počuli. Ženy im povedali, že hrob je prázdny. Avšak táto správa ich „len“ predesila. Podľa tohto evanjelia vedeli od samotného Ježiša, že vstane z mŕtvych, je zrejmé, že tomu vôbec  neverili. Potom niektorí išli k hrobu a potvrdili slová žien. Napriek tomu neverili, že Ježiš vstal z mŕtvych! Učeníci na ceste do Emaus hovoria o svojich sklamaniach a o zmarených nádejach. Pán Ježiš už nie je v hrobe a nikto nevie, kde sa nachádza. Pokiaľ vstal z mŕtvych, musel by tu predsa niekde „na okolí“ byť! Otázka : „Kde je Ježiš ?“   je vlastne  otázkou Jeho učeníkov a nasledovníkov všetkých čias. Je to aj otázka našej generácie a verím, aj našich potomkov: „Kde je vzkriesený Ježiš?“ Je možné sa s Ním stretnúť a ja našej ceste, alebo je to len „fikcia“ ľudského mozgu?

     Z tohto príbehu jednoznačne zisťujeme, že dnes poznať Krista nemôžeme „ľudským spôsobom“. Kedysi bol s učeníkmi „telesne“, po vzkriesení je Jeho prítomnosť novej kvality. Tak to konštatuje apoštol Pavel: „Ak sme Krista aj poznali podľa tela, teraz (Ho) už neznáme.“ (2 K 5,16b) Zostáva teda otázka, či videním „po ľudsky“ alebo videním „podľa tela“ je možné Krista vidieť správne. Koľko ľudí sa už s Kristom stretlo a predsa v Ňom Krista nespoznali. Videli ho a neuverili v Neho. Dnes to často počuť, že „keby“ sme Ho videli, tak v Neho uveríme. Viera sa predsa ale na „fyzickom videní“ vôbec nezakladá. To vzkriesenie je možné poznať len „zrakom viery“, ktorá viera jedine dáva predpoklad k správnemu videniu a poznaniu. Je takého „videnie“ v ľudskej moci? V ľudskej moci nebolo ani to poznanie, že Ježiš  podľa tela je Kristus. K správnemu poznaniu sú vždy  potrebné viac než len naše ľudské schopnosti.

     Správne poznanie Krista je aktom Božej milosti. Ide o iniciatívu z Božej strany. To pripomína Lukáš zistením, že Ježiš sa sám pripojil o obidvom učeníkom, že k ním prišiel a šiel s nimi. Boh prichádza za človekom vždy a nanovo. To Biblia konštatuje od začiatku – od príbehu prvých ľudí v raji až po zoslanie Ducha Svätého a vyslanie apoštolov do sveta. V tom je evanjelium „dobrou správou“, že Boh vstupuje do nášho života, do nášho hľadania, do našich zápasov, do našej biedy. Prichádza za nami, ujíma sa nás a vedie nás k svojmu cieľu. Tým sa biblická zvesť dosť podstatne líši od všetkých iných náboženstiev a filozofických smerov. A tým dáva nádej ľuďom všetkých čias. Ježiš vstupuje na naše cesty a ide s nami. A zapája sa do rozhovoru s učeníkmi. Tak vstupuje Ježiš do nášho sveta myšlienok a dohadov, úvah a rozhovorov. Ak existuje nejaký styčný bod „nadviazania“ (der Anknüpfungspunkt),  tak sú to potom problémy, ktoré nás zamestnávajú. Naše nenaplnené nádeje, starosti a obavy. Tu by sa dalo Ježišovi „vytknúť, že sa pýta učeníkov na to, o čom On sám vie najlepšie. Veď On bol tým, o Ktorom hovorili. Svojou otázkou však obidvoch mužov „donútil“, aby priamo vyslovili, čo ich trápi a bolí a by to aj jasne formulovali. Nie je práve v tom zmysel našich verbálnych modlitieb: „Veď váš Otec nebeský vie, čo všetko potrebujete, prv než ho prosíte?“ (Mt 6,8). Tento veršík je úvodom k vzácnej modlitbe Pánovej – Otčenáši. Otec o tom všetkom vie a predsa nás učí formulovať, čo máme na srdci. On to veľmi dobre vie a my si to máme veľmi jasne uvedomiť.

     Keď potom učeníci vyslovia, v čo dúfali a čoho sa obávajú, Ježiš rozhovor nekončí. On sám ich chce priviesť k plnej istote. Tým sa líši od nás ľudí, ktorý prinajlepšom dokážeme druhého vypočuť a v lepšom prípade hľadáme pre neho  našu ľudskú neraz aj „lacnú útechu.“ Ježiš ich vedie ku koreňu veci, k meritu toho podstatného. Začal od Mojžiša a prorokov vykladať im to, čo sa na Neho vzťahovalo vo všetkých častiach Biblie. Vzkriesený tu sám odkazuje na Písmo, ako pravý základ našej viery a nádeje. Viera je zo slova, ku ktorému sa pripojí moc Ducha Svätého. Viera je z počúvania a počúvanie skrze slovo Kristovo“,  píše Pavel (Rim 10,17). A v istej chvíli toto slovo začne „hovoriť“ – do beznádejnej situácie učeníkov. Boh aj dnes hovorí týmto „kanálom“ k človeku v jeho hľadaní a tápaní. Preto je tak dôležité sa dnes okolo neho stretávať a rozjímať nad ním. Čo je, žiaľ aj dosť málo využívané aj v našej cirkvi, aj v našom zbore. Koľko biblických právd sme si už za tie roky mohli osvojiť. A ako by mohol náš život aj „inak“ vyzerať, keby sme boli takou „špongiou“, nasávajúcou Božie pravdy do svojho vnútra. A to, čo sme my sami prijali, môžeme odporúčať aj iným. Na základe vlastnej skúsenosti. Takému človeku, ktorý nemá nádej môžeme predsa  s láskou povedať: „Otvor Písmo a čítaj..“ Pros, aby k tebe prehovoril ten, o ktorom Písmo tak jasne svedčí! V živote Augustína, jedného z najväčších mysliteľov, nájdeme jednu pozoruhodnú udalosť ktorá  „naštartovala“ jeho obrátenie. Boli to najmä horlivé  40-ročné modlitby jeho zbožnej matky Moniky. Prišiel čas k ich vypočutiu, keď raz rozjímajúc sedel v záhrade v Miláne a  počul detský hlas, ktorý vravel: „Tolle! Lege!“ („Vezmi a čítaj!“).  Vtedy pred sebou zbadal knihu so spismi apoštola Pavla, ktorá sa otvorila na stránke s Listom apoštola Pavla Rímskym.  Tu mu zrak padol na slová:  „Ako vo dne slušne choďme, nie v hodovaní a opilstve, nie v smilstve a chlipnosti, nie v sváre a závisti. Ale oblečte sa v Pána Ježiša Krista tak, aby vznikali v ňom zlé žiadosti.“ (Rim 13, 13-14)