Nadčasové aktuálne pašie
Čítame pašie v pokračovaní, po roku sme sa opäť do nich zahĺbili. Tá najdlhšia časť – na Smrtnú nedeľu – je už za nami. Je to dráma, ale so šťastným koncom – to už vieme. Vieme to len preto, že sa na všetky tie udalosti pozeráme už s odstupom času. Ale ako ich prežívali tí, ktorí boli ich súčasťou? Pozeráme sa to spätne, tak o tom vieme podstatne viac. A vieme, ako to všetko skončilo! Je to trilógia, so zdanlivou prehrou – pre všetkých tých Ježišových najbližších. Opakuje sa aj dnes – na rôzny spôsob. Neoplatí sa byť dobrým, neoplatí sa byť spravodlivým. Zlo aj tak má väčšiu moc a hodnotu v očiach ľudí! V podstate aj Ježišov príbeh je tak identicky, dnes sa menia iba osoby a obsadenie. Učeníci boli často v rozpakoch nad udalosťami okolo nich (Lk 18,31-34) My sme tiež často v rozpakoch nad tým všetkým, čo sa deje v tomto svete. Ako aj samotní učeníci nerozumeli, čo sa to deje s ich Majstrom a Pánom. Nevedeli, ako to všetko dopadne, aj keď Pán Ježiš trikrát predpovedal, že vstane z mŕtvych. Bude síce trpieť, ale potom príde víťazstvo! A bude to majestátne a triumfálne víťazstvo! Také, akého tu doteraz nebolo. Učeníci akoby počuli iba tú prvú polovicu (o Jeho utrpení) a prepočuli tú druhú, podstatnú časť – dôležitú zvesť o tom, že na tretí deň vstane z mŕtvych. Akoby pre to nemali uši. Otázka pre nás: pre čo máme uši? Čo radi počúvame? A čo niekedy aj (nechtiac) prepočujeme? Pripomeňme si slová z Jóba (34,4): „Lebo ucho má skúmať slová a podnebie jedlo.“ Ako skúmame slová? Slová z troch častí pašií, napr. aj slová našich politikov. Toľko slov k nám dolieha. Slová, slová, slová.. Neprepočujeme v záplave slov to podstatné, ako učeníci? Pán Ježiš hovoril a povedal všetko podstatné, povedal však aj to, že na tretí deň vstane zmŕtvych. A na to použil „ale“,.. A to Božie ale je to, ktoré všetko mení. Od základu vecí! A to často prepočujeme..
Najdlhšie pašie sú (podľa mojej minutáže a počítania času) na Smrtnú nedeľu. Potom druhá časť na Kvetnú nedeľa a do tretice Veľký piatok. Včera sme čítali ich druhú časť. Trikrát – a dosť! Neviem, či sme to zvládli, viac ako trikrát! Čítame, počúvame, rozumieme, ale aj nerozumieme. Osoby a obsadenie sú známe. Hlavné postavy sú nám už roky známe, protagonisti – Herodes, Kaifáš, Annáš, Pontský Pilát. Vzťahy medzi nimi boli dosť zvláštne a komplikované, v mnohom až nevyspytateľné, ako neraz aj u našich protagonistov na našej politickej scéne. Ježiš dokonca, čo je veľmi potešiteľné, ľudí v pašiách zbližoval. To neprehliadnime! Tak tomu bolo u Herodesa a Piláta, nemali sa radi, ale Ježiš ich veľmi zblížil. Zblížil ich najmä politicky. Nestali sa blízkymi priateľmi, spojila ich moc a odpor voči Ježišovi. Ježiš ešte aj takto podivuhdne spája. V pašiách čítame aj tieto verše: „Herodes, potom, keď Ho so svojimi vojakmi zneuctil a naposmieval sa Mu, dal Ho obliecť do lesklého rúcha a poslať späť k Pilátovi. V ten deň spriatelili sa Herodes a Pilát, predtým boli totiž nepriatelia.“ (Lk 23,11.12) Naši politici sa potrebujú kvôli moci, to ich veľmi zjednocuje a spája. Možno nie sú ani tak priateľmi a tak sa potrebujú iba – politicky. Nič nové pod slnkom, povedané slovami múdreho kráľa Šalamúna. Príkladov u nás, pod Tatrami, je neúrekom. Aj v týchto dňoch, keď ide o zápas a charakter našej krajiny. A zápasíme spoločne. Pripomeňme si opäť slová: „Buďme vytrvali v zápase, ktorý máme pred sebou.. Myslite na Toho, ktorý zniesol toľký odpor hriešnikov proti sebe, aby ste neustávali a neklesali na mysli.“ (Žid 12,1-3) Mnohí aj naši protagonisti boli nepriatelia, ale moc a jej zneužívanie vo svoj vlastný prospech, ich veľmi zblížili. Tu Ježiš opäť paradoxne zjednocuje, čo je neprehliadnuteľné. Nie pozitívne, ale mocensky.
Potom je tu veľký zástup, vojaci, onen Malchos, Šimon Cyrenejský a mnohí ďalší. Postavy známe a menej známe. Pašijový príbeh je to veľmi detailne popísaný. Nič iné zo života Kristovho nie je tak detailne popísané, ako práve Jeho cesta utrpenia. Čítame pravidelne a opakujeme, pretože opakovanie je matkou múdrosti. Postavy pašijného príbehu sú známe a menej známe, protagonisti tohto príbehu, ktorí sa do neho priamo dostali. Vymeňme si postavy a prenesme ich do dnešného 21. storočia. Máme defacto to isté. Nielen že by sa tam iní mohli nájsť (naši politici), nájdime sa v ňom aj my. Nehľadajme tam iných, nájdime tam najmä samých seba! Nie je to len o iných, je to aj o nás! Aj my raz kričíme: Hosana, raz Ukrižuj! Akoby sme sa boli zachovali my v tej dobe voči Ježišovi? Prezliekanie kabátov bolo vždy v móde. Aj vtedy, aj dnes. Pravda veľmi trpí aj dnes. Na scénu prichádzajú mnohé falošné obvinenia. Aj my dnes kričíme: Hosana – a potom kričíme – Ukrižuj. Ako sa nám to hodí! Slová sú tie isté, len ľudia sa medzičasom vymenili. Nájdime sa v tomto príbehu. Dajme sa do neho nanovo vtiahnuť. Neviďme len iných, viďme najmä seba. Čím viac sa rokmi ponáram do pašií, tým zisťujem, že v rôznych obmenách sa opakuje dodnes. Vidíme to na každom kroku, stretávame sa s tým v každom novom dni. Nadčasový príbeh Kristovho utrpenia v mnohom. Stále výsostne aktuálny. Falošné obvinenia, podvody, dezinformácie. Vtedy a dnes. Opakuje sa v nespočetných reprízach. Vidím to, možno aj vy. Tak sme si to aj dnes čítali v Tesnej bráne (25.03.2024): „Klamstvo sa obhajuje, pravda sa relativizuje.“
Na záver 27. kapitoly Matúšovho evanjelia čítame, ako si Ježišovi nepriatelia paradoxne zapamätali, že predpovedal, že vstane z hrobu. Nie Jeho blízki, ale nepriatelia. Prichádzajú za Pilátom a prosia o stráž (27,62-66): „..ten zvodca riekol ešte zaživa..“ A ďalej dodávajú: „.. aby azda neprišli v noci Jeho učeníci, neukradli Ho a nepovedali ľudu: Vstal z mŕtvych. A bude posledný blud horší, ako prvý.“ Ježiša z Jeho hrobu ukradli Jeho učeníci – ktosi túto vetu označil za prvý hoax v Novej zmluve. Dezinformácia, podvod na rôzny spôsob aj v súčasnosti. Dnes veľmi profitujú dezinformátori. Internet je ich plný. Pravda trpí na kríži. Zlo bujnie a pravda je ukrižovaná. Nepripomína nám to niečo? Pravdu sme ukrižovali, pravda krváca spolu s Kristom. Zdá sa, že všetkého je koniec. Víťazstvo patrí zlu – tak si myslíme, ale zdanie klame. Dnes vyhrávajú tí, ktorí klamú, podvádzajú.. Ale to nie je konečné víťazstvo, ešte nie sme na konci dejín. Nezabudnime na to! Nech nás to nijako neodradí. Dnes víťazia diktátori, ale konečné víťazstvo patrí Pantokratorovi. Aj to je zvesť pašijného príbehu Krista! Uvažujte ďalej o tejto „nadčasovosti“ Kristovho príbehu. Nájdime nie, ako kedysi sme hľadali 10 „rozdielov“ medzi obrázkami, nájdime to všetko spoločné – to, čo je v našej dobe a čo bolo v dobe života Pána Ježiša Krista. Je toho mnoho spoločného, viac, než si myslíme..
Včera bola Kvetná nedeľa. Pripomenuli sme si slová nášho Pána: „Ajhľa, vstupujeme do Jeruzalema a splní sa všetko o Synovi človeka, čo napísali proroci.“ Ježiš ide v ústrety utrpeniu. Nevyhýba sa mu. Tak sme to dnes čítali v Tesnej bráne včera. Čomu my ideme v ústrety? Alebo aj s rozbehom? Ako onen otec z podobenstva o márnotratnom synovi? Vyzeral ho a rozbehol sa mu v ústrety, keď ho zbadal zďaleka. Vyčkával. Pustil ho do sveta, ale nebolo mu jedno, čo sa s ním vo svete deje. Napriek všetkým očakávaniam ho On sám očakával a vyzeral. A syn sa vrátil. A otec ho prijal s rozbehom. Vyšiel mu v ústrety. Uvedomil si, že tam, kde sa dostal, je bieda a núdza. To je obraz biedy toho sveta. V dome nášho Otca je hojnosť všetkého. Tak prečo by sme mali zostávať vo svete? Ježiš nám ide v ústrety. Vo všetkom! Tak do Veľkého týždňa, do ktorého sme vstúpili poslednou pôstnou nedeľou – poďme milí priatelia – ako inak, než len s rozbehom..