Príbeh jedného organu, alebo: snívať sa oplatí.. II

    Pán Boh stále koná!  Neviditeľným spôsobom častokrát, priam inkognito. Aj vtedy sa niečo deje, keď si myslíme, že sa vôbec nič nedeje. V Biblii sú zaznamenané slová Pána Ježiša Krista: „Môj Otec pracuje  až dosiaľ, i ja pracujem.“ (J 5,17). Pán Boh konal  tajomne, ale aj viditeľným spôsobom. A všetko zrazu začalo do seba zapadať. V máji 2014 sa uskutočnila návšteva z Nemecka v kostole v Tatranskej Lomnici. Na spoločnom stretnutí sme hľadali možnosti, ako túto situáciu riešiť v spojitosti aj s našimi partnerskými cirkvami v zahraničí. Počas horúceho leta – 21. júla 2015 to bola už obhliadka vyhliadnutého organu v obci Weikersdorf pri Linzi (foto – stará skriňa).  V máji 2016 bola zrealizovaná kúpa organu od strediska rakúskej evanjelickej diakonie v Gallneukirchen  a jeho prevoz pod Vysoké Tatry. Krok za krokom sme sa blížili k naplneniu našej túžby. Robili sme postupné kroky, ktoré mali svoj zmysel. A pritom sme „netlačili na pílu!“  Aké je to úžasné slovo: „očakávanie.“ Ozaj som sa počas rokov mojej služby vo Vysokých Tatrách naučil  očakávať na Pána. Po mojom príchode do tohto prostredia 1.augusta 1989 som si myslel, že to bude len nejaká „prestupná stanica“ na pár rokov. A potom časom „zbalím kufre“ a pôjdem niekde ďalej. Z lesa a hôr niekde do mesta. Moje začiatky vôbec neboli ľahké.  Býval som v jednej izbe v Lesnom dome v Novom Smokovci. V novembri 1989 však prišla revolúcia, následne mi bol pridelený byt vo vile Ilona, kde som potom s rodinou prežil krásnych a požehnaných 16. rokov.  V roku 2003 sme začali s výstavbou fary v Novom Smokovci a 23.6.2007 sme ju slávnostne  posvätili.  Ako Dr. Szontagh tu zostal, tak ani ja som neodišiel a nerezignoval.  A začal som čakať a snívať, čo sa bude diať. Som vďačný Pánovi, že som v tom všetkom nebol sám. „Neviem žiť inak, než v očakávaní“, povedal pri jednej príležitosti  pred časom  zosnulý známy spevák Leonard Cohen.      

     Veľmi rád by som poradil všetkým to, čo sa mne v živote veľmi osvedčilo: „očakávať na Hospodina“ – to je tá najlepšia životná škola. To je moja osobná skúsenosť. Z mojej „tatranskej duchovnej školy“ nemôžem odporúčať nič lepšie.  V tomto smere je pre mňa motivujúcim veršíkom z Písma slovo:  „Ale tí, čo očakávajú na Hospodina dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia a neumdlievajú, chodia a neustávajú.“ (Iz 40,31). Naučil som sa „očakávať“, aj keď ešte nie som v tomto smere  „majster sveta“. Ešte mám mnohé rezervy..  Žiť takýmto spôsobom však neznamená zložiť ruky a nič nerobiť. Práve naopak! Očakávanie rozhodne nie je časom pasivity.  Očakávanie na Hospodina  bolo a môže byť plné rôznorodej aktivity v rôznych oblastiach. Očakávanie je najlepšie vždy s modlitebnou aktivitou. K tomu iste možno patrí aj kus šťastia, ale hlavne hojnosť Božieho požehnania. Je to aj vďaka mnohým modlitbám za náš cirkevný zbor. Je to výsledok aj ich modlitebnej podpory. Poďakovanie patrí mnohým jednotlivcom nielen zo Slovenska, keďže sme takýmto širokým spoločenstvom s pomocou duchovnou, ale aj materiálnou z celej našej krajiny, ale aj mimo nej.   Chcel by som odporúčať nevzdávajte sa svojho sna, nerezignujte!  Netlačte na pílu, „neznásilňujte“ okolnosti, nechajte im „voľný“ priebeh. A Pán sa o všetko ostatné postará.. Sestra Zorka Piatriková z Bratislavy  k tomuto príbehu organu priradila slová: „Nad týmito udalosťami sa vznáša pokora, trpezlivosť, radosť, vďačnosť.  Bez Božej dobrotivosti, pomoci, ochrany  by nič nebolo možné.“ A sestra Ivica Pjateková  na úvod posviacky vtedy vyslovila želanie, aby sa „príbeh organu nezopakoval, aby jeho tóny mali vždy  poslucháčov a zneli pre nich.“

        Kostol so staro-novým organom v Tatranskej Lomnici 1. augusta 1981 zachvátil ničivý požiar a zhorela celá strecha. Stalo sa tak v deň, keď dokončili novú šindľovú strechu s novou krytinou. Brat farár Ján Grešo písal listy, prosil o pomoc, súc odovzdaný do Božej vôle. Počas  jednej dlhej zimy (v roku 2017) v roku  som si ich čítal,  ktoré tak neúnavne a zanietene písal.   Žiadna zatrpknutosť a výčitky na nepriaznivé okolnosti. Veď kostol bol práve v tom čase v generálnej oprave. Mnohé peniaze tam úplne zbytočne zhoreli. Aj tá nová strecha za vtedajších 40.000 Kčs.  Kto to vysvetlí? Malo to nejaký zmysel? Čo myslíte? Aj to zlé, čo sa uskutočnilo, Boh premenil na dobré. Pri posviacke kostola po požiari 14. júna 1985  prišla návšteva zo Švédska a domáci brat farár Ján Grešo túto návštevu zo SLZ pozdravil vo švédštine. Veci  sa začali diať a brat farár čoskoro odišiel do Bratislavy. Najprv za farára do miestneho cirkevného zboru ECAV a zakrátko potom aj na SEBF ako docent. Bratislava poskytovala mnohé možnosti odovzdať tieto vedomosti, ktoré predtým získal a nadobudol poctivým štúdiom vo Vysokých Tatrách. Patril som práve v tom čase k tej generácii študentov, ktorí sme priam hltali všetky tieto jeho vedomosti a poznatky, ktoré nám s láskou odovzdával. Tak sme ho poznali, ako nás učil napr. narábať aj s časom. V tom je pre mňa veľkým učiteľom aj naďalej. Ako sa postaviť vo svojom živote ku kapacite času, ktorý je nám daný. Jeho odchod do Bratislavy v roku 1986 bol aj cez zhorený kostol. Možno som v tom tvrdení až príliš odvážny, ale tak to vidím mojím duchovným zrakom. Pán Boh aj takto môže konať. Veď u Neho je všetko možné (Mt 19,26). Tak to nejako cítim a prežívam, ako to všetko do seba zapadá v živote nášho tatranského cirkevného zboru.   K posviacke organa, ktorého 7. výročie sa blíži, patrí aj táto vďačná spomienka na vzácneho človeka, ktorý nášmu zboru venoval 25 rokov svojej obetavej a aktívnej služby.

    V roku 2020 mal  náš cirkevný zbor 70. výročie svojho založenia. Pripravovali sme na jeseň slávnosť, ktorú sme už nezrealizovali, kvôli korone. Ak Pán dá, urobíme tak o rok 2025, pri príležitosti 75. výročia jeho vzniku.  Máme  víziu, kde by sme chceli náš zbor priviesť. Nie vo vlastnej moci, ale silou Božieho Ducha. Odvážime sa k  odvážnej vízii aj v našej cirkvi? 500 rokov za nami! 500 rokov aj pred nami? A ako by mohol vo svojej 75-tke aj náš zbor vyzerať.  Akú by mohol mať podobu? Ten Tvoj zbor, v ktorom už roky žiješ a na ktorom Ti tak záleží!  Po akej skladbe členov túžime? Kto všetko by sa medzi nás mohol vrátiť. Počas slávnosti nedele Cantate 2017  sme spievali pieseň 361: „Aj my Ho tak stále milujme  a k chvále spievajme Mu dnes radostne všetci,  starci  i deti“. Máme víziu prejavov radosti a vďačnosti medzi nami so všetkými generáciami. Ako vtedy v Jeruzaleme (Neh 12,43), keď sa Izraelci vrátili z babylonského zajatia. Snívali o návrate. Svojho sna a vízie sa nikdy nevzdali. Kniha Nehemiáš v Starej zmluve hovorí o naplnení tejto vízie. Boh im spôsobil radosť.  A prejavy radosti Jeruzalema sa ozývali naďaleko. Okrem mužov, aj ženy a deti sa radovali. Vtedy bolo mnoho radosti, aj vďačnosti. V živote je to prvé, aj druhé rozhodne nepostrádateľné.  Aj podľa tejto myšlienky: „Vďačnosť zvyšuje životnú spokojnosť, pretože zveličuje dobré spomienky na minulosť, ich intenzitu, častosť a puto, ktoré je na nich naviazané.“ (M. Seligman, americký spisovateľ a psychiater). Pozývam vás k tej našej spoločnej vízii v našich zboroch. Verím, že sa pridáte. Mnohé sa nám s Božou pomocou už podarilo. Aj z dôvodu, že sme nerezignovali a nepoddali sa a „nezbalili kufre“. Už takmer 20 rokov máme vlastné zborové centrum, nádherný impozantný organ, ktorý vydáva  úžasné tóny. Tešíme sa, že poslúži aj v budúcnosti k usporiadaniu organových koncertov aj s Bachovou hudbou. Známy švajčiarsky teológ Karol Barth povedal: „Snáď anjeli, keď chcú vzdávať chválu Bohu, hrajú Bachovu hudbu, ale nie som si tým istý; avšak som si istý tým, že keď sú sami medzi sebou, hrajú Mozarta a vtedy ich aj Pán s potešením počúva.“ Organová hudba sa bude ozývať nádherným, jednoduchosťou ozdobeným kostolíkom pod Lomnickým štítom. Bude znieť aj v tom tvojom chráme. Naša spoločná, verím,  duchovná vízia a túžba po obživení cirkvi pokračuje. Brazílsky spisovateľ Paulo Coelho napísal: „Na svete je jedna reč, ktorej všetci rozumejú. Je to jazyk nadšenia vecí urobených s láskou a chuťou, túžbou dosiahnuť to, o čom snívame, alebo po čom túžime.“ Jubilejný 500 – stý rok od reformácie bol  k tejto obrode veľmi vhodnou príležitosťou.. Ale nemôžeme žiť iba z minulosti.. K tejto vízii obrody a obnovy pozývam aj dnes..