Príbeh jedného organu, alebo: snívať sa oplatí.. I

     Ten sa začal písať pomerne dávno. Ešte v minulom storočí, aj tisícročí..  Začal obyčajným snom – našim spoločným s manželkou Emíliou. Trval v počte takmer tridsať rokov. Prechádzal viacerými vlnami, raz živší, inokedy trochu menej. Ako sínusoida – so svojimi vrcholmi, aj údoliami.  Ale vždy natoľko intenzívny, aby nebol celkom zabudnutý a odložený. Dôvodom onoho sna bol malebný evanjelický a.v. kostolík pod Lomnickým štítom a jeho priestranný, až impozantný chór. Ten si kráľovský nástroj priam pýtal a nástojčivo žiadal. Onen sen trval vyše celé jedno storočie – až 115 rokov.  Poďme však po poriadku.  Odkiaľ sa vlastne vzal tento hudobný nástroj – organ? Vznik a počiatky organu siahajú do dávnej minulosti. Nedá sa presne určiť ani čas, ani miesto. Predpokladá sa, že sa tak stalo v antickom Grécku už v 3.st. pr. Kr. Názov pochádza z gréckeho „organon“, ktorým slovom Gréci ale označovali každý hudobný nástroj. Cca 180 pr. Kr. sa už objavujú tzv. vodné, či hydraulické organy. Muž menom Ktesibios bol údajne prvý, ktorý takýto nástroj zostavil. Šírením kresťanstva sa rozšírilo aj ich používanie. V 11. storočí už bol v každom kostole a kláštore organ. V 18. storočí sú už známe veľké organy, napr. v Drážďanoch, ktorý bol postavený známym organárom Gottfriedom Silbermannom. Ich najväčší rozmach prišiel v 19. stor. Ten nami zakúpený je z prelomu 19. a 20. storočia. Zvláštnym Božím riadením sme  ho „našli“ v Rakúsku pri Linzi – aj vďaka úsiliu  vtedajšieho generálneho biskupa Miloša Klátika a jeho kontaktom do Rakúskej evanjelickej  cirkvi.  Istý brat farár chodil pravidelne vykonávať nemecké služby Božie do Bratislavy a ten údajne poradil ten „náš“ .   Ten „nájdený“ a nádejný organ už zapadal prachom. Bol síce po generálnej oprave (2002), ale už sa nepoužíval. Jeho skvelé tóny už nezneli. Nemal ho kto počúvať, ani pri ňom spievať. S veľmi účinnou pomocou ústredia našej cirkvi v Bratislave sme začali konať postupné kroky. Tie vyvrcholili v  tomto roku v apríli za odbornej pomoci  organárskej firmy Bies z Hranovnice pri Poprade.  Organ bol  zrekonštruovaný,  s novou skriňou nanovo postavený a naladený. Jeho slávnostná posviacka sa konala v nedeľu Cantate 14.mája 2017. Kotol z roku 1902 dostal svoj prvý organ až v roku 2017. Trvalo to viac, ako celé jedno storočie. Je mechanický, je jediný  tohto druhu priamo vo Vysokých Tatrách, s kužeľkovou vzdušnicou, jednomanuál, 8 registrov a 517 píšťal.  Z hľadiska funkčnosti je traktúra veľmi premyslene navrhnutá.  Skriňa nástroja bola zhotovená podľa návrhu  Jiřího Zámečníka zo Spišského Bystrého. Veľmi vkusne ho zladil s architektúrou kostola v T. Lomnici. Akoby tam bol už od začiatku..  Počas prác bol na hracom stole objavený nápis z júna 1945, kde sa spomína veľká bieda a hlad v Rakúsku, ktoré bolo v tom čase ešte obsadené Američanmi a Rusmi. No napriek týmto vonkajším nepriaznivým podmienkam sa na organe podarila vykonať kompletná generálna oprava.

     V slohu alpských sakrálnych stavieb lomnický kostol  dali postaviť dve slavónsko-chorvátske  grófky – Jolana a Katarína Pejacsevicshové. Jedna luteránka, jedna kalvínka.  Nevydali sa. Rodiny po nich nezostali. Ale zostal po nich kostol  v Tatranskej Lomnici pod Slavkovským štítom.  Organ do jeho interiéru  v roku 1902 – zdá sa a všetko tomu nasvedčuje, že tie  dve grófky nikdy neriešili. Postavili chrám, to bol predsa výkon a počin viery! Aj z tohto dôvodu na ne vždy s vďačnosťou a láskou spomíname. Veľmi umne a citlivo  ho architekt Gedeon Majunke vkomponoval do prostredia Tatranskej Lomnice. Máme informácie, že ho „odpozeral“ v rakúskych Alpách. Veľmi podobný kostol zo 14. storočia stojí pri Badgasteine v Rakúsku. V minulosti na mnohých pohľadniciach zastával priam centrálne postavenie. Akoby spolu s ešte vyššie položeným hotelom Grand Praha korunovali svojou architektonickou krásou Tatranskú Lomnicu. Z parku pri hoteli Lomnica viedla jedna excelentná alej smerom nahor. Jej vyústením bol kostol, postavený v roku 1902. Spolu s obnoveným hotelom Lomnica,  bývalým Kúpeľným domom a priľahlým parkom tvorili neodmysliteľnú súčasť scenérie Tatranskej Lomnice. Taktiež je zaujímavá informácia, že v obnovenom hoteli Lomnica (v centre T. Lomnice) bol kedysi umiestnený  organ. Na hotel – rozhodne niečo netradičné a nezvyčajné. A dokonca hudobný skladateľ Ota Čermák zložil na ňom známu skladbu „Tatranské pastorále“, ktorá bola dlhé roky zvučkou Československej televízie. Dodnes sa nepodarilo vypátrať, kde ho počas socializmu odviezli. Pravdepodobne do nejakého kostola na východnom Slovensku (Tatry, č.3, str.9). Tento organ z  T. Lomnice „záhadne odišiel“ a z Rakúska, z malebného horského prostredia pri Linzi, organ do neďalekého evanjelického kostola priam zázračne „prišiel“. Aj vďaka snu, ktorý rokmi naberal na intenzite. Keď sme tento kostol po vnútornej rekonštrukcii (2013-2014) vymaľovali, tak som na prvých bohoslužbách povedal: „V tomto kostole už chýba iba organ“. Manželka sa vtedy v duchu pousmiala  –  „sen, ktorý sa asi nikdy nenaplní“.

      Sen o organe pre lomnický evanjelický  kostol sa začal rodiť  začiatkom 90-tych rokov ešte minulého storočia. V tom čase boli v neďalekom  podtatranskom Vrbove v kostole až dva organy. O jeden sme sa už vtedy začali zaujímať, ale nepochodili sme.  Predali ho až neskôr do skanzenu v Pribyline do miestneho rím. katolíckeho kostola. A týždeň po našej kúpe sa ozvali z Pribyliny, že daný organ z Vrbova predávajú. My sme však ten „svoj“ už mali. Ten bol za „rohom“, pre ten náš sme išli na ďalekú cestu. Všetko ale malo svoj zmysel a nebolo v tom žiadnej náhody. Projekt kostola pochádza z Rakúska, tak aj organ do neho akosi zákonite prišiel z tej istej krajiny.

         V kostolíku „na návrší“ v blízkosti hotela Grand Praha roky slúžilo  harmónium. Ak by tam bol aj organ, aj ten by bol požiarom úplne zničený 1. augusta 1981. A škoda by bola nepomerne vyššia.  Koncom 90-tych rokov sme zakúpili elektrické varhany, potom prišiel ešte modernejší elektrický keybord so zvukom organu. Stále to ale nebolo to „pravé orechové“.. Roky šli, sen po klasickom píšťalovom organe nijako ale neustával. Vízia  dostávala konkrétnejšie kontúry a podobu.  Nositeľ Nobelovej ceny mieru Martin Luther King ma v tom podporoval tou známou myšlienkou: „I have a dream“, čo v preklade znamená: „Mám sen.“ Tento pamätný výrok v roku 2023 oslávil svoje okrúhle 60. narodeniny, ako odznel v jeho kázni, či príhovore na schodoch washingstonského Lincolnovho pamätníka, ktorý trval iba 16 minút.   A tak som si tento výrok často pripomínal. A nevzdával som sa. Taktiež ma nemalou mierou inšpiroval aj MUDr. Mikuláš Szontagh.  Ako veriaci lekár prišiel prvý s víziou založenia klimatických kúpeľov v bývalom Rakúsko – Uhorsku a to práve vo Vysokých Tatrách. Keď nepochodil v Starom Smokovci, založil ich priam na zelenej lúke v Novom Smokovci. Nedal sa odradiť nijakými prekážkami na ceste realizovania svojej vízie. Prostredie Vysokých Tatier chcel výrazným spôsobom posunúť „dopredu“ víziou klimatického kúpeľného areálu, ktorý v tom čase už fungoval v švajčiarskom Davose. Sám v ňom pracoval pred svojím príchodom do Vysokých Tatier. A mnohému sa tam priučil. Jeho život, mnohé zápasy boli mne osobne, aj manželke, ale aj viacerým v našom cirkevnom  v cirkevnom zbore hnacím motorom aj pri príprave a výstavbe fary v Novom Smokovci pred vyše 20-timi rokmi. Ak má človek predstavu, sen – môže ho svojím časom aj realizovať. Sami uznáte, že iba také osobnosti dokážu potiahnuť ľudstvo, ktoré sa nedajú odradiť prekážkami a protivenstvami. Naše  poďakovanie patrí práve takým ľuďom, mnohým „priekopníkom“, ktorí sa neuspokojili s daným „status quo.“ Keď MUDr. Szontagh prišiel v lete 1873 za kúpeľného lekára do Schmeksu (Starého Smokovca), tak rodičom do Dolného Kubína napísal: „Kúpele som našiel v žalostnom stave a neviem, či si mám vybaliť kufre.“ Nakoniec zostal a v Novom Smokovci založil klimatické kúpele, ktoré úrovňou ním poskytovaných služieb predčili aj Davos. Na začiatku bola vízia! Tá to všetko odštartovala. Tá je dôležitá v každej oblasti! Tá je dôležitá aj pre veriaceho človeka. Aby nás to slovo „vízia“ nejako nepomýlilo a nezmiatlo.  Vízia – to je sen, túžba, či prianie.. A tá je hnacím motorom!   V našom zbore sme mali  víziu vlastného zborového centra (fary), nakoľko cirkevný zbor od svojho vzniku v roku 1950 takúto budovu veľmi už veľmi potreboval. Po dokončení v roku 2007 sme Zborový dom v Novom Smokovci biblicky pomenovali „Eben-Ézer“ (1 S 7,12), čo v preklade znamená: “Až potiaľto nám pomáhal Hospodin”. Rozhodne sám živý Boh nám veľmi účinným spôsobom pomohol pri realizovaní tohto nášho spoločného sna.  Ak teda ešte nevieme, naučme sa snívať.. Neprestaňte snívať.. Sen o organe trval takmer 30 rokov. A došiel naplnenia až v tomto čase, pretože všetko má svoj čas (Kaz 3,1). Ak sa vaše sny a vízie doteraz nenaplnili, rozhodne nerezignujte a nevzdávajte sa!