Máličko…

     Slávime  posledné nedele po Veľkej noci – Jubilate, Cantate, Rogate. Je to vrchol najradostnejšieho obdobia v rámci celého cirkevného roka. Pôst trval rovných 40 dní, rovnako aj veľkonočné obdobie má identický počet dní. Nie všetky zjavenia Pána sú zaznamenané v Novej zmluve. Nie všetko je zaznamenané o Ňom v Novej zmluve. Tak končí Jánovo evanjelium (J 21,25). V Markovom evanjeliu napr. čítame, že Pán Ježiš sa zjavil dvom mužom, ktorí išli do poľa na prechádzku (Mk 16,12). Je to úžasné evanjelium. Vzkrieseného  stretnete tam, kde by ste ho vôbec možno ani nečakali. Na prechádzke v lese, v prírode. Je príležitosť  Ho stretnúť a nájsť v zvestovanom slove, ale je šanca aj niekde tam, kde by ste to vôbec nečakali a nepredpokladali.

     Na tieto nedele máme zvesť evanjelia z tzv. Rečí na rozlúčku. Má ich iba evanjelista Ján a v tom je špecifický a preto ho nenazývame synoptikom, pretože jeho evanjelium má celkom inú štruktúru, ako  tí prví traja. Aj preto, že zapísal a zaznamenal tieto slová v troch kapitolách: 14-15-16. Je celkom vhodné sa do nich začítať po tieto dni, po tieto nedele, sú v našej chrámovej agende určené  práve pre toto vrcholiace veľkonočné obdobie, pred Vstúpením Pána na nebesá. V našom odseku Pán hovorí slovo (J 16,16-22): „máličko“ a opakuje to až sedem krát. Práve pre tieto  slová povstala hádka medzi učeníkmi. Aj oni sa vedeli pohádať, boli predsa z mäsa a kostí a žiadna človečina im nebola vzdialená. Rybári neboli príliš jemnocitní ľudia.  Pán Ježiš  to urovnáva, aj učeníci boli nakoniec predsa „len“ ľudia, boli veľmi zmätení z tých slov, nerozumeli im, ako aj my nerozumieme mnohému. Máličko… Čo je to: máličko? Hovoril tak tajomne v danej chvíli, Jeho slová boli zahalené rúškom mnohého tajomstva. Pri ich vypočutí sa možno aj pozreli  na seba, pokrčili plecami, mihli obočím, možno aj nejaká grimasa – no rozhodne  nerozumeli. Pán ich postupne  pripravoval na svoj odchod. Nebude to ani Jeho dovolenka, ani prázdniny – čo neraz u nás spôsobuje odlúčenie od našich blízkych, nebude to ani nejaký Jeho študijný pobyt v nejakej vychýrenej rabínskej škole niekde mimo miesta Jeho pôsobenia. Slová v refréne. Máličko:  to bola tá najväčšia hádanka pre nich v danom okamžiku..

     To odlúčenie od učeníkov  spôsobí Jeho utrpenie, Jeho krížová cesta, Golgota.. A na nej – smrť.  To však nebude absolútny koniec – a Pán Ježiš to veľmi dobre vie. A preto hovorí: máličko. Máličko? Ozaj?  Veď tie pašie, ktoré sme nie tak nedávno čítali, ktoré sme aj ťažko vnútorne prežívali – to je to „máličko?“  Áno, pre Pána – áno! A to je to najviac šokujúce, keď plne toto slovko v hĺbke svojho bytia  precítime.  V gréckom origináli sa spomína dokonca: „ton mikron“. To „mikro“ je vlastne pre Ježiša takmer zanedbateľné. Mikro je niečo, čo je prehliadnuteľné voľným okom, čo vidíme iba pod mikroskopom. Keď je toto mikro, tak čo je potom „makro“.  Keď je toto „maličkosťou“, tak čo je potom to veľké a podstatné?  Nie sú tie slová naozaj  šokujúce pre nás? Alebo sme  si na to už zvykli a pre naše uši to nie je už nič nové?  Láska činí divy, láska nikdy neprestane – nie tak dávno sme nad tým uvažovali. Pán Ježiš Kristus  to dal z lásky k nám, pretože vedel, že to nie je absolútny koniec. Bude to ťažké, bude to veľmi drastické, ale.. Tak, ako tá žena, keď rodí, tak má zármutok, pretože prišla jej hodina, ale keď porodila dieťa nespomína viac na úzkosť –  pre mnohú radosť. Veď to poznáte vy: milé sestry – keď sa vaše dieťa a vaše deti rodili a prichádzali na svet, aké to bolo jedinečné a úžasné. Keď ste si ich privinuli na hruď, keď ich vám priložili k prsiam. Pre t, priam excelentnú radosť – človek zabudne aj na bolesť. Pán Ježiš  berie opäť príklad z bežného života – vždy vravel v obrazoch a používal príklady z bežného života (ľalie, nebeské vtáctvo). Ešte aj tento obraz použil v danej chvíli pre učeníkov, lebo sa mu veľmi hodil. Pôsobivý a výstižný príklad – ďakujeme. Je to mocné prirovnanie – pre radosť – človek viac už nemyslí na bolesť, nech by bola akákoľvek veľká. A čoskoro na ňu  možno aj celkom zabudne. Tak sa rodila aj naša spása – za cenu veľkého utrpenia a bolesti. Ako tá perla, ktorá sa rodí z veľkej bolesti – je potom krásna, jej hodnota je preto taká veľká, lebo je zrodená z bolesti. Aj naše spasenie je také vzácne, lebo to „máličko“ pre Pána – z lásky venované, je pre nás tak obrovské.

    Pán Ježiš nás   týmto slovom učí  –  pozerať aj na naše vlastné utrpenie ako na to, čo vlastne časom prejde. My to vnímane celkom inak. Pre nás je to niečo, čomu sa bránime, vzopierame – nesúhlasime s tým. Nezaslúžime si ho predsa. Prečo je vlastne utrpenie. Prečo trpel Jób? Prečo je vôbec utrpenie v tomto svete?  Má svoje miesto aj v živote človeka – aj v našom vlastnom. Keby nebolo utrpenia, či by bolo ešte viery v tomto  svete? Veď práve v utrpení sa otvárame Pánu Bohu, otvárame naše duše, naše srdcia. Utrpenie je kľúčom, ktorý toto robí s naším vnútrom. A to nás veľmi približuje k nášmu Stvoriteľovi. Je pravdou, že niekto aj zahorkne. To sú skôr výnimočné prípady. Keď Pán Ježiš  trpel, ako nevinný – čo potom s nami, hriešnikmi?  Povedal to a my sme to v pašiách počuli: „Keď sa toto deje so zeleným stromom, čo sa bude diať potom so suchým?“ (Lk 23,31) No a my sme ten suchý strom – naše utrpenie je aj dôsledkom našich hriechov a previnení. Utrpenie však nie je trestom pre nás od Pána Boha. To rozhodne nie je trest – Pán Boh nás nestrestá – my sa vieme aj sami dobre „vytrestať“  našimi nesprávnymi a zlými  rozhodnutiami. Utrpenie je cesta nášho formovania a zároveň hľadania Pána Boha a jeho kráľovstva (Mt 6,33).

     Pán Ježiš Kristus  to dal, pretože sa na svoj život pozeral z hľadiska večnosti. Videl ho z iného zorného uhla. Ten nám neraz chýba. Tento pohľad si osvojil aj prvý československý prezident Tomáš Garyk Masaryk, ktorý mal motto svojho života: „sub specie aeternitatis“.. V preklade to znamená: z hľadiska večnosti. To je jedinečný pohľad – nápad a myšlienka. To veľmi  pomáha – skúsme sa aj takto pozrieť na svoj vlastný život. Náš život je to mikro – v mori večnosti. Je to ako lusknutie prstami. Čítame v tom 90.žalme: „Jeden deň je u Pána ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň.“ Ani si to nevieme predstaviť. Napr. ten včerajší deň nedeľný – 24 hodín je u Pána ako tisíc rokov a naopak. A rovnako to platí aj o dni dnešnom, aj zajtrajšom. Tajomstvo, ktoré môžeme prijať, ktoré nevysvetlíme. Božie tajomstvá je potrebné vzývať a nie skúmať. Náš život je to mikro – utrpenie prejde a príde radosť. Všetko prejde – možno ste si to už aj neraz takto povedali. Potrebujeme len trpezlivosť na „prečkanie“ nepriaznivého obdobia. Všetko prejde – aj to ťažké. A príde radosť. Veď to najkrajšie vlastne príde až na koniec. Pán Boh má pre nás pripravenej mnoho ešte radosti – ešte sme ju všetku nevyčerpali v živote. Zažili sme jej už nemálo, ale aj ťažkosti, ale aj to preje – to nás učí Pán Ježiš  práve tými dnešnými slovami.

     A naše pozoruhodné slovo máličko nájdeme ešte aj na inom mieste: „.. keď máličko potrpíte, vás zdokonalí, utvrdí a postaví na stály základ!“ (1 Pt 5,10) Máličko potrpíte? To, čo zažívali prví kresťania, keď boli prenasledovaní, to bolo máličko? Veď vieme, čo všetko im robili v rímskom Koloseu, ako ich zašívali do zvieracích koží a predhadzovali divej zveri atď atď.. To bolo máličko? Z hľadiska večnosti pravdepodobne áno. Ale aj oni to všetko zvládli (ako to môžem takto laicky a zjednodušene pomenovať) – pretože opätovali lásku svojmu pánovi. Dnes – až na malé výnimky – by to bolo takmer nemožné. To je to opätovaná láska – Boha k človeku dokázaná na dreve golgotského kríža a láska človeka k Bohu v spätnej väzbe. V tom danom období utrpenie kresťanov bolo semenišťom viery pre mnohých ďalších. A Pán k tomu povedal a svojich na to aj pripravil: „A nebojte sa tých, ktorí mordujú telo, ale dušu nemôžu zamordovať, radšej sa bojte Toho, ktorý aj dušu aj telo môže zahubiť v pekle.“ (Mt 10,28)

     Plesáme nielen v nedeľu  Jubilate –  v radosti  a nedáme si ukradnúť našu  radosť tomuto svetu. Zlodeji radosti na nás číhajú, ako nám ju vyrvať. Náš Pán zasľubuje: „..nik vám nevezme vašu radosť.“  Myslíme na prvých kresťanov, ku ktorým sa vlastne často vraciame, ako žili, čoho všetkého sa vzdali a čo obetovali – aj svoje vlastné životy. Dnes už nie je potrebné  takto sa „obetovať“, ale do budúcnosti to  nie je vôbec vylúčené. A aj dnes sú mnohí prenasledovaní, myslíme na nich. A myslím opäť na myšlienku o našom ľudskom živote, ktorý z hľadiska večnosti je to „máličko“, v ktorom však Boh našiel mnohé svoje zaľúbenie: „Náš život je troškou času, ktorý bol darovaný našej slobode – aby sme sa naučili milovať a tak sa pripravili na stretnutie s večnou láskou.“ (A. Pierre)