Pašie a moc
Pašie prinášajú zmenu do nášho bohoslužobného života. Nevykladáme piesne, o bohatý duchovný program je postarané. Čítame ich opäť po roku. Započúvame sa? Zahĺbime sa? Aj v zmysle slov, nad ktorými sme nie tak dávno uvažovali:: „Odraz na hlbinu, spusťte siete a lovte.“ Tieto slová boli adresované Petrovi, cez Petra prichádzajú aj k nám všetkým. Tak lovme v ich hlbinách toho všetkého, čo musel Pán Ježiš podstúpiť. Pašie môžu, po ich hĺbavom počúvaní priniesť zmenu aj do nášho vnútra, do nášho srdca. Takú zmenu, o ktorej píše Max Lucado: „Ach, Otče, zmiera srdce, duša ohromená, prepáč, že sa pýtam, no chcem vedieť, naozaj si toto všetko spravil pre mňa? Čo je však najdôležitejšie, pašie priniesli zmenu – vo vzťahu Pána Boha k nám. Pašie všetko zmenili. Pán Boh sa na nás už nepozerá ako na hriešnikov, ale ako na svätcov (M. Lucado). Utrpenie Pána Ježiša – (pašie – lat. passion), o ktorom v tomto vrcholiacom pôstnom čase hovoríme a uvažujeme, je „zástupné“ – Pán Ježiš sa stal hriechom za nás, aby sme my boli v ňom spravodlivosťou pred Bohom (2 K 5,21). Pašie prinášajú zmenu na rôzny spôsob – prinesú zmenu aj do nášho života? Naše prehĺbenie, či aj zvrúcnenie. Aj priblíženie k Bohu v tomto čase? Prinesie túto zmenu aj Večera Pánova, ku ktorej opäť pôjdeme? Čo môže priniesť zmenu je – iba Duch svätý, ktorý tak mocne pôsobí pri čítaní pašií. Po roku sme zabudli, čo všetko je v nich. Vráťme sa k ich hĺbavému posolstvu. „Povedané bolo už skoro všetko, no pretože málokto počúva, musí sa to hovoriť vždy odznova.“ (L.Pasteur) Tak odznova – opäť a nanovo. A s láskou..
Pašie majú tri časti. Dnes začíname – keď židovská rada rozhodla o usmrtení Pána Ježiša Krista, stalo sa tak po vzkriesení Lazára (J 11,45-57). Bola to už posledná kvapka. Už ich nič nezastaví na ich ceste. A tá ich moc bude všetko valcovať. Valec sa dal do rýchleho pohybu. Nepripomína nám to niečo? Židovská moc rozhodla o smrti Pána Ježiša, nemohli však vyniesť rozsudok smrti (nie je nám dovolené nikoho zabiť), potrebovali aj politickú moc – tak išli za Pilátom. Práve on bol reprezentantom moci okupantov Rímskej ríše. Židovská rada – to bola náboženská moc, nie politická. Tú politickú reprezentoval Pilát, nezabúdajme, že bol v prvom rade politikom. Nezaujímali ho spory v rámci židovského náboženstva. Keď by sa Ježiš vyhlásil za kráľa, to by už bola vzbura proti cisárovi. Historické pramene hovoria, že takýchto prípadov riešil Pilát presne 52. Pravdepodobne všetky boli zdokumentované. Ježiš mu povedal: „Moje kráľovstvo nie je z toho sveta.., keby aj bolo, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný židom, moje kráľovstvo nie je odtiaľto? To Piláta trochu upokojilo, ale nie na dlho. Predsa mu však položil otázku: „Tak predsa si kráľ?“ Ježiš povedal: „Ty hovoríš, že som kráľ, ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počuje môj hlas.“ (J 18,28-40). A potom prišla tá otázka všetkých čias? A čo je pravda..
V pokračovaní textu 19. Kapitoly čítame, ako Pilát povedal tie ďalšie známe slová: „Ajhľa, človek!“ Akoby tým chcel povedal: „Ponechajte ho pri živote.. Pozrite sa len na neho, aký je biedny a úbohý..“ Ježiš pred Pilátom zastupoval celé ľudstvo, všetkých ľudí, ktorí žili svoj život – vedomí si existencie Boha a snažili sa dodržiavať jeho príkazy a aj trpeli pre to. V Ježišovi pred Pilátom – tam vtedy v tú danú chvíľu bol prítomný každý priam osobne! Pilát zároveň ukázal, ako budú zohavení za pravdu a spravodlivosť všetky obete budúcich diktatúr a protináboženského prenasledovania. Anticipuje sa budúcnosť. Spomeňme si na obete socializmu, na všetkých tých, ktorí pre Pravdu boli prenasledovaní štátnou mocou. A nemusíme ísť iba do minulosti. Nevieme , čo nám prinesie prítomnosť a súčasná „normalizácia“. Po slovách davu, že je Božím Synom, vošiel Pilát opäť do vládnej budovy a spýtal sa Ježiša: „Odkiaľ si?“ Ježiš mlčal. To ho iritovalo a veľmi podráždilo. A pilát opäť prehovoril: „Nehovoríš so mnou? Či nevieš, že mám moc Ťa prepustiť a mám moc Ťa ukrižovať.“ (J 19,1-15) Tu vyložil Pilát karty na stôl! Tak vlastne rozprávajú všetci diktátori sveta. Myslia si, že im patríme – že sme ich majetok. Opak je pravdou ! Pán Mu odpovedá, už tu prehovorí po chvíľke odmlčania sa a povie takmer šokujúce slová: „Nemal by si moci nad mnou, keby Ti nebolo dané zhora, preto kto ma Tebe vydal, väčší hriech má.“ Ježiš mu vlastne dal túto moc. Precítil to Pilát? Tá moc pochádza „zhora“, je delegovaná pre predstaviteľov nielen náboženskej, ale najmä politickej moci. A potom nasledovala scéna s umývaním rúk Piláta (Mt 27,24-26).
Pilát si svojím konaním zabezpečil trvalé miesto vo Vyznaní viery. Pravidelne vo Viere všeobecnej kresťanskej vyznávame: „.. trpel pod Pontským Pilátom..“ Táto veta nie je len historickým faktom, ale zároveň aj proroctvom. Je to o veľkom spore a boji dobra a zla. Je to aj o tom, ako ľudia budú zomierať pre Krista pod rukami štátnej moci. To zlo, ktoré zabilo aj nášho Krista Pána. Zlo je vraždenie detí v Betleheme po Ježišovom narodení, zlo – sú koncentračné tábory, no všetko tomu nasvedčuje, že najväčšie zlo – je zabitie dobra. Ale práve ukrižovaním Ježiša, ktorý na tretí deň vstal z mŕtvych, bola táto moc zla porazená. Ak by to všetko bol Ježiš vytrpel a nebol by vstal z mŕtvych, vtedy by sa človek mohol oprávnene Pána Boha pýtať, ako sa môže „pozerať“ na všetko toto zlo sveta! Pozerať – a nič neurobiť! Ako môže byť až tak pasívny v tom všetkom zle tohto sveta. Po tom všetkom, čo Ježiš pretrpel, už človek nemôže povedať: „Boh nevie, aké je to trpieť.“
Pašie a moc. Po 35-tich rokoch služby mi akosi viac zarezonovalo v mojom vnútri toto slovné prepojenie a premostenie. Možno aj vzhľadom na okolnosti, ktoré sa dejú u nás. Naša politická moc rieši seba, zneužíva moc pre seba a všetkých „tých svojich“.. Akoby boli „opití“ mocou, ku ktorej vo voľbách prišli na jeseň minulého roku. Jed to až priam tragické, čo sa deje u nás. Tá moc, ktorá im boal zverená, je delegovaná a majú ju na 4 roky. To je demokracia a my musíme to aj rešpektovať. Nič nám však nebráni sa za našich čelných predstaviteľov modliť! Tak to aj máme robiť – to vieme. Naše „zanedbané“ modlitby sú výsledkom toho, ako sa dnes u nás vlastne! Žiadna vízia pre túto krajinu v zmysle: „Tak poďme s touto krajinou niečo spoločne urobiť!“ A tu by sme mohli pokračovať ďalej a ďalej.. Asi ani je potrebné!
Záver si všimnime niečo veľmi pozitívne – všimnime si ešte inú moc v pašiách. Je to moc Božej lásky skrze Pána Ježiša Krista. Opäť u Jána (10,17-18) čítame slová nášho pána v odseku o Dobrom pastierovi: „Otec ma miluje preto, lebo kladiem svoj život, aby som ho zase vzal. Nikto mi ho neberie, ja ho kladiem dobrovoľne. Mám moc ho dať a mám moc ho vziať. Toto poverenie som prijal od svojho Otca.“ Jedinečné slová o moci nášho Pána, ktorý svoj život kladie dobrovoľne. V moci lásky. Je to moc lásky, ktorá zachraňuje hriešnika zo situácie, z ktorej by sa sám nedostal, aj keby sa veľmi snažil. A človek sa veľmi snažil. Prinášal obete – celá Stará zmluva o tom svedčí. Tie obete boli nedostačujúce. A potom aj prestali (Židom 10), pretože bola prinesená jedinečná obeť Božej lásky na dreve golgotského kríža. Stalo sa tak v moci lásky. Stalo sa tak v mene lásky. Viďme aj tento rozmer moci Bože lásky k našej záchrane. Neprehliadnime túto moc. Nikdy nebola zneužitá vo svoj prospech. Nabádali ho tí všetci pod krížom, ale On to neurobil. Vysievali sa Mu: „Iných zachraňoval, seba nemôže zachrániť.“ (Mt 27,42) Mohol sa zachrániť. A veľmi ľahko. To by ale nezachránil nás všetkých! Neurobil to – nezneužil moc lásky vo svoj prospech – vlastného ega a vlastnej záchrany. Veď On – Ježiš Kristus – neprišiel zachrániť seba, ale nás! (Lk 9,56) Precíťme túto moc lásky aj počas čítania pašií v roku 2024 – aby (pokiaľ to bude možné) – nám nič z nich neuniklo – mocou Ducha Svätého.