„Ajhľa, do dlaní som si ťa vyryl…“
Láska nikdy neprestane X
Marec pokračuje svižným tempom. Už sme z neho odkrojili plný týždeň. Pred týždňom sme mali Svetový deň modlitieb. Dnes je MDŽ, dnes by sa svojich 90. narodením bol dožil náš slovenský dramatik doc. Ján Solovič. Narodil sa v Pliešovciach, dožil tu v našom prostredí Vysokých Tatier. Spomínam si na mnohé požehnané chvíle prežité s ním a stretnutia pod našimi veľhorami, ale aj v Bratislave. Našim malebným tatranským kostolom venoval báseň, ktorá je uverejnená na našom webe už začiatkom marca. Aj jeho život, ako aj životy všetkých nás, naše mená, ktoré nesieme od nášho narodenia, sú vyryté v Božích dlaniach. Tomuto posolstvu proroka Izaiáša v odseku (49,14-16) sa dnes chceme venovať v našej pokračujúcej sérii. Je to osobné vyznanie lásky živého Boha k svojmu ľudu. Toto vyznanie je veľmi osobné. A je ho potrebné aj takto vnímať – veľmi osobne – na moju adresu. Pán Boh na mňa nezabudol! To sa nemôže stať! Veľmi rád a vďačne si spomínam na začiatok nového cirkevného roku, keď v 1. adventnú nedeľu som sa zúčastnil misijného programu v Gerlachove. Bolo veľmi nepriaznivé počasie, priznávam – moc sa mi nechcelo ísť. Je však dobre, že som sa premohol a šiel, pretože pre všetkých účastníkov bol pripravený bohatý duchovný program. V jeho rámci pani doktorka z Vyšných Hágov mala osobné svedectvo, ktoré nám prerozprávala veľmi pútavou formou. Bola to asi aj jedna hodina, nikomu sa však nezdalo, že by to bolo dlhé, dali sme sa do toho vtiahnuť práve pre pútavosť jej štýlu rozprávania. Aby som ho zhrnul do jednej vety, na záver povedala: „Pán Boh prebýva v srdci každého človeka, ale nie každý človek dovolí, aby v jeho srdci prebýval.“ V jej svedectve bolo počuť, že si dokonca chcela siahnuť na život, nestalo sa tak, pretože priam ona sebe pocítila Božiu roku (Božiu milostivú dlaň). A dnes Pána Boha velebí každého nového rána, že žije, že Pán Boh ju od toho uchránil. Izraleci neraz a často pochybovali o Bohu, o Jeho prítomnosti. Prorok Izaiáš im však tlmočí, že Boh nezabúda na svoje stvorenie, na svoje dielo. A prorok dáva príklad, že ako ani matka nezabudne na svoje dieťa, tak Boh nezabudne na svoju cirkev v Starej zmluve, na svoj Sion. A keby aj niektorá matka zabudla (aj to sa niekedy, žiaľ stáva), Jemu sa to nemôže stať! A že je to tak, potvrdzujú slová, ktoré tlmočí Božiemu ľudu: „Ajhľa, do dlaní som si ťa vyryl…“ Slová proroka sú uvedené slovkom: „Ajhľa!“ je to nenápadné slovíčko, ale veľmi dôležité. V Biblii znamená moment prekvapenia. Po slovku: „ajhľa“, prichádza niečo, čo by sme asi ani nečakali. Za slovkom: ajhľa, príde niečo, na čo by sme mohli odpovedať: wau! Príde vždy dobrá správa. Tak napríklad posledné slová nášho Pána Ježiša v Matúšovom evanjeliu: „Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta.“ (Mt 28,20) V Zjavení čítame slová Pána: „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem, ak niekto počuje môj hlas..“ (Zj 3,20), alebo v tej istej knihe (22,12): „Ajhľa, prídem skoro..“ Na Veľký piatok sa Ukrižovaný prihovára svojej matke z kríža: „Žena, ajhľa, tvoj syn..“ a Jánovi tlmočí: „Ajhľa, tvoja matka.“ (J 19,25-27) Skúste si doplniť svoj známy verš, ktorý vás v tejto chvíli napadne a ktorý začína : „ajhľa“.. Je ich mnoho.. A nie je tu už priestor spomenúť ďalšie a ďalšie..
„Ajhľa, do dlaní som si ťa vyryl..“ Je to osobné. Je to veľmi osobné. Poznám sestru, ktorá práve o tomto vyznaní často pochybovala. Aj ona teraz vydáva svedectvo, že cez mnohé aj peripetie svojho života, cez ktoré prešla, už viac nepochybuje a toto vyznanie Pána Boha, dané cez proroka Izaiáša, berie ozaj veľmi osobne pre každý svoj nový deň. Tak, ako o tom veľmi radi spievame aj v jednej našej veľmi obľúbenej piesni: „..aj na mňa kladieš milostivú dlaň..“ (ES 628) Boh na nás kladie svoju dlaň! Tú svoju ruku položil aj na pani doktorku a ona na svoj život nesiahla, dnes sa veľmi teší zo života v každom novom svojom dni. Tak to spievame spoločne v piesni, ktorá nám už dávno prirástla k srdcu. Boh na nás kladie svoju milostivú dlaň – jednu a druhú! A naše mená sú vyryté „rydlom lásky“ v Božích objímajúcich a žehnajúcich dlaniach.
Urobme jeden pokus v tejto chvíli: pozrime sa na svoje ruky, na svoje dlane. Čo na nich vidíte? Iné sú ruky detí, mladých, iné sú ruky starších. Vidno na nich stopy veku i prác. Sú na nich viditeľné stopy vašej lásky. Upracované ruky, tie starostlivé atď atď. Ruky všetkých ľudí však majú niečo spoločné. Bez ohľadu na vek alebo na to, čo kto robí a ako žije! Pozrite sa lepšie a uvidíte. Čiary, cestičky, väčšie, menšie, posplietané a prepletené. Sú ľudia, ktorí hovoria, že v tých čiarách je niečo napísané – osud. Môže sa stať, že niekde vám niekto povie: „Ukážte mi ruku, či dlaň a ja vám poviem, čo vás čaká!“ Je to veľké pokušenie! Boh však zakazuje veštenie. Okrem toho, nám tie cestičky v dlaniach povedia oveľa viac iným spôsobom, cez iný pohľad, povedia nám dôležitejšie veci. V knihe proroka Izaiáša čítame slová na povzbudenie Božieho ľudu: „Ajhľa, do dlaní som si ťa vyryl…“ Ak je to tak – a je to tak, nepotrebujeme poznať budúcnosť! Tá je ukrytá predsa v Božích dlaniach! Takto hovorí Boh ľudu a jednotlivcom v ňom a teda i nám všetkým. Jedinečné, mocné slovo, ktoré sa nás dotýka, úplne priamo a konkrétne cez takú časť nášho tela, ktorá je takým Božím darom, že si to ani nevieme vždy uvedomiť, len ak premýšľame nad tým, čo naše ruky robia, čo vedia, na čo slúžia, ako vyzerajú. Tie ruky, ktoré sme si tak často museli poriadne dezinfikovať. Predvčerom, 6. marca 2024 bolo výročie – 4. roky od prvého prípadu korony na Slovensku.
„Ajhľa, do dlaní som si ťa vyryl..“- hovorí Boh skrze proroka Izaiáša a my si uvedomujeme dôležitý zmysel obsahu týchto slov. Tie vyryté cestičky v rukách sú našou súčasťou, našej ruky, ale i nášho života. Sú tam, nedajú sa odstrániť, nedajú sa zmeniť, presunúť ako výhybka, nedajú sa prehodiť, vyzmizíkovať, zamaľovať. Nič z toho. Tie cesty sú vyryté v našej ruke. A Boh hovorí, že my sme vyrytí v Jeho ruke, ako tie cestičky. Sme súčasťou Jeho dlaní, Jeho rúk. Sme tak súčasťou Jeho diela, Jeho milosti. Sme vyrytí v Jeho dlaniach a to je tak silná a dôležitá zvesť, na ktorú nezabudnime. My sme vlastne súčasťou Božej existencie. Sme Jeho – a to natrvalo! Nič na tom nezmení! Myslime na to i dnes, že ako súčasť Božej dlane, vyrytí v nej sme pod Jeho ochranou, sme súčasťou toho, keď sa Božia dlaň potí prácou s týmto svetom a ľuďmi, – keď riečkami tečú Božie slzy nad nami – celým ľudstvom. Sme tam – vyrytí do Božej dlane sme Jeho, Jeho dielo. Boh, tak stvoril ruku, aby nám raz povedal, cez proroka – Ty si v mojej dlani a budeš tam, vždy! Pohľad na cestičky na dlani nás učí ako patríme Bohu, ako tie čiary na ruke, ako si nás Boh vyryl do svojej dlane a sme s Ním nemenne jedinečne spojení. Nezabúdajme, ani v týchto neláskavých časoch! Sme v Božej dlani, v Jeho ochrane, starostlivosti, istote.
A ešte jedna dôležitá pravda o tej Božej dlani, do ktorej sme vyrytí – je aj tá, ktorá bola prepichnutá, prebodnutá klincami, zatečená krvou. Kristove obe dlane na kríži boli pribité pre naše hriechy. Spievame to v jednej mládežníckej piesni: „Klince nedržali na kríži, Ťa viem..“ Na kríži Ježiša „držali“ naše hriechy a previnenia. Dlane Božie – dlane ľudské. Toľko podobného, ale aj odlišného je medzi nimi. Pozeráme sa na svoju dlaň – jednu a druhú a myslíme najmä na Kristov dlane (zápästie), že niekto mohol také nádherné dielo zničiť, zlomiť, roztrhať, prepichnúť, zašpiniť. Tá naša cesta, vyrytá v Božej dlani, zatiekla krvou Pána Ježiša. Také zvláštne – spolu to súvisí, náš život v Bohu a Kristova krv na kríži. Stáva sa nám, že sa poraníme, porežeme a vtedy sa na rukách objaví krv. Je to veľmi nepríjemné! Lekári nesú často ťažké bremeno starostlivosti o nás a naše zdravie, majú často krvavé ruky, aby zachránili životy. Myslime aj na nich a modlime sa aj za nich. Až vtedy, keď si spomenieme na Kristov kríž, na Jeho utrpenie, môže si každý celkom ináč uvedomiť, čo to znamená, byť vyrytí do Božej dlane, akým spôsobom sme boli vyrytí. Čo sa stalo a čo Kristus, Boží Syn pretrpel, aby sa nám hriešnym ľuďom odhalila Božia láska tak, ako by sme ju ináč vnímať nevedeli. Nie nevedeli, preto Božia dlaň, do ktorej sme vyrytí, v láske bola prebodnutá, zatečená krvou. Takto si uvedomíme náš hriech a Božiu lásku. Vyrytí v Božej dlani, obmytí krvou Pána. Zachránení pre večnosť, ako to Boh od počiatku chcel! Pozrime sa teda na svoje ruky. Je tam toho zapísané veľa. Možno i z toho, čo sme prežili. Ale hlavne je tam pripomienka, že nás Boh stvoril, dal nám túto cestu životom, sme s Ním spojení nezničiteľným putom, ako sú vyryté čiary v dlani, On si nás vyryl. Vedie, chráni, stará sa o nás. Ale nado všetko, aj naša dlaň nám môže pripomenúť dlaň, ruku Kristovu, Božiu, ktorá bola prebodnutá, prebolená, zakrvavená pre náš hriech, pre to, že sme ako ľudia nie vždy ochotní myslieť a žiť s tým a pre Toho, komu ozaj patríme. Tak o tom spieva aj hudobná skupina Timothy:
„Si mojou skrýšou v čase búrok, keď nemám síl, si mojím Hradom, kde sa cítim bezpečný. V Tvojich dlaniach ukrytý, Tvojou láskou prikrytý, preto vždy spievam Tebe – Ježiš zo všetkých síl.“
Som Božie stvorenie, som v Jeho dlani, som Ním zachránený! Verím tomu! Hovorí o tom, aj naša dlaň! Jedná i druhá. Obe. Haleluja.