Ohnisko Božej lásky
Kráľovské návštevy na Slovensku sa tešia pomerne veľkej obľube. Z tých posledných si môžeme spomenúť na návštevu kráľovského páru (Viliam – Alexander a Maxima) z Holandska v marci 2023, ktorí vtedy navštívili Podbanské. Vysoké Tatry v minulosti však hostili aj Alžbetu II., ktorá spolu s manželom Filipom koncom októbra 2008 navštívila našu krajinu, ale aj naše najmenšie veľhory sveta Vysoké Tatry. V tomto roku sme si pripomenuli už 15. výročie jej takmer nezabudnuteľnej návštevy našich veľhôr. K tomuto výročiu aj Ľadový dóm na Hrebienku nesie podobu monumentálnej stavby z Londýna – Westminsterské opátstvo. Spomeňme si však aj na ďalšiu kráľovskú návštevu – koncom októbra 2010 Slovensko navštívil kráľovský manželský pár z Nórska – kráľ Harald V. s manželkou Sonjou. Nórske média sa ešte pred samotnou návštevou začali viac zaujímať o našu malebnú krajinu. A my sme si mohli zároveň pripomenúť to, čo o tejto severskej krajine vieme. Sú nám známe nórske fondy, z ktorých sa financujú opravy kultúrnych pamiatok. Sú nám známe aj nórske fjordy s neopísateľnou tajomnou atmosférou. Veľmi známou je aj nórska spisovateľka, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru z roku 1928, Sigrid Undsetová. Môžeme si bližšie všimnúť jej citát na adresu narodeného Spasiteľa Ježiša Krista: „Dvetisíc rokov pulzovalo svetlo a teplo od Dieťaťa v jasliach po celom svete. Z Jeho očí žiari svetlo – svetlo, ktoré tma nepohltila. To malé srdce, ktoré tlčie v hrudi tohto Dieťaťa je žeravé ohnisko samej Lásky.“ Povedala, či napísala to možno aj vo vianočnom období, keď viac meditovala nad posolstvom najkrajších sviatkov v roku. Vystihla to. V dvoch vetách je toľko vyslovené a povedané. Bravúrny citát hodný možno ďalšej Nobelovej ceny. Má silnú výpovednú hodnotu. Hovorí totiž o ohnisku Božej lásky.
Takmer každý z nás je rodičom. Súhlasíme s tým, že niet krajšieho pohľadu, než pohľad na malé dieťa. Príchod každého dieťaťa do tohto sveta možno vskutku označiť za veľký zázrak. Aj to všetko, čo predchádza jeho narodeniu – počatie, jeho vývoj a samotné narodenie. Pri krste bábätiek sa ozaj neviem vynadívať na tie malé „stvorenia.“ Príchod dieťaťa na svet rozhodne patrí k mojím osobným „7 divom sveta.“ Úsmev, pohľad, tvár, mimika, malá rúčka, ktorá chytá tú našu dospelácku. Na dieťati si iste najviac všímame to, čo vidíme. Na Božom dieťati si Undsetová všíma najmä to neviditeľné – Jeho malé srdiečko. A pripodobňuje ho ohnisku. Veľmi výstižné a trefné pripodobenie. A čo sa deje v srdci tohto malého dieťaťa? To nie je len pumpa pre Jeho telo. Ide o niečo viac. Je to žiarivé ohnisko. V Ježišovom srdci je zakódovaná Božia náklonnosť k človeku. Je to Jeho priam genetická výbava so všetkým, čo k nej patrí. Ušľachtilá „závislosť“ po ľudských bytostiach. A v tom ohnisku je túžba, aby nik nezahynul, ale každý mal večný život (J 3,16). To vidíme najmä z čias Jeho verejného účinkovania. To všetko sa však deje už od prvých Vianoc. Vtedy sa začalo niečo výnimočné a ojedinelé. Vtedy sa niečo naštartovalo. Niečo veľkolepé. Niečo, čo tu ešte nebolo. A v tomto svete tak chýbalo. Srdce narodeného Ježiša je srdcom človeka. Stal sa nám podobným vo všetkom, okrem hriechu (1 Pt 2,22). Srdce narodeného Ježiša bije pre človeka. Je to epicentrum Božej horúcej lásky. Jeho oči excelentne žiaria svetlom. To svetlo svieti aj v tme, tma ho nepohltila (J 1,5). Urobme si ten známy pokus so svetlom. Otvorme dvere medzi dvoma miestnosťami. V jednej je tma, v druhej svetlo. Keď ich prepojíme, tak sa stane niečo zvláštne. Tma sa „nepreleje“ do svetla. Stane sa však pravý opak. Svetlo vnikne do tmavej miestnosti. Svetlo zvíťazí nad tmou. Svetlo je mocnejšie, než tma. To sa stalo na Vianoce. Do tmavého sveta preniklo svetlo. Boh sa láskavo usmieva k nám. Tak to spievame už 205 rokov v tej najkrajšej vianočnej piesni „Tichá noc“ v tom poslednom verši (ES 60,3). Boží úsmev je jednoznačne venovaný nám. Je venovaný celému ľudskému pokoleniu. Náš nebeský Otec skrze svojho Syna nám ponúka život vo svetle. Nie živoriť v tme, ale žiť vo svetle. Mnohí veľmi intenzívne pátrajú po tomto svetle, teda po zmysle života. Sú hľadačmi svetla. Lúštime aj my krížovku, ktorej tajnička je uvedená práve týmto spôsobom: aký je zmysel života? Sme vo veľkom napätí, aká bude tajnička. Znie takto: „Zmyslom života je žiť!“ Alebo: „Zmyslom života je dať životu zmysel.“ (V.Frankl) Aké jednoduché a prosté – žiť! Nie živoriť… Nie tma, ale svetlo! Ozaj pre mnohých dosiaľ nevylúštená „tajnička“ ich vlastného života. My všetci sme boli počatí v tme, vyvíjali sme sa v tme, aby sme po narodení už v tme nikdy nezostali…
Počas týchto sviatočných vianočných a povianočných dní je všade okolo nás toľko svetla. Realita týchto dní svetla nás pozýva zapojiť sa do štafety svetla a lásky, či večnej reťaze lásky. Jej štart je v Betleheme. Smieme byť jedným ohnivkom, nepatrným – ale predsa ohnivkom. A každé ohnivko je tak dôležité. Každé má to svoje miesto v reťazi. Prijímať a dávať. Aktívne odovzdávať. V láske, nech má akúkoľvek formu, či podobu, sa to všetko točí práve okolo dávania. Dávanie nie je iba aktom lásky. Je priam podstatou lásky. Boh nám dokázal lásku, že dal svojho Syna (J 3,16), aby sme žili skrze Neho. Dávanie iste aj niečo stojí, ale vždy je bohato odmenené. Tak sa to konštatuje aj v jednej indickej legende. Istý roľník nesúci na chrbte vrece obilia stretol Pána Boha. Prihovoril sa mu slovami: „Daj mi svoje obilie.“ Roľník zložil vrece a vybral z neho to najmenšie zrniečko. Nevedel si totiž predstaviť, aby Mu dal všetko, tak sa rozhodol takto. Pán Boh však v tej chvíli urobil niečo, čo ho veľmi šokovalo. To najmenšie zrniečko vzápätí premenil na rovnako veľký kúsok zlata a vrátil mu ho. Roľník zostal v nemom úžase. A vyčítal si: „Som ja ale blázon! Nemohol som mu dať celé vrece tak, ako žiadal?!“
Iba láska dáva nášmu životu zmysel. Všetko ostatné je pominuteľné. V hymne lásky (1. Korintským 13) sa konštatuje, že láska nikdy neprestane. Všetko raz pominie. Láska je večná. Vy, ktorí poznáte text tejto hymny, ju môžete porovnať s tou verziou, ako ju istý autor sformuloval do piesne: „Keby mi hlas ako anjel znel, keby som bol prorok veľkých diel, keby som aj hory prenášal, bez lásky by som ostal sám. Keby som v modlitbách stále stál, keby som nad hlavou žiaru mal, keby som každý deň v chráme bol, bez lásky som iba plný slov. Jedine s láskou, jedine Ježiš ti dáva, dáva lásku, tak poď…“ Božia láska je zviditeľnená v narodenom Spasiteľovi. Láska je nadčasovou hodnotou. Pominuteľný svet na ňu dnes pozerá akosi povýšenecky. Akoby si chcel poradiť bez nej. Akoby sme mali recept na to, že si ju dokážeme „vyrobiť“ v nejakom laboratóriu.. Akoby sme mali čarovný prútik a dokázali si poradiť so všetkým. A keď máme dokázať lásku, tak si akosi nevieme poradiť. Niečo podstatné nám chýba. Má to svoj jasný dôvod – človek nie je zdrojom lásky. „Prázdno je Bože, chýbaš nám, prázdny je priestor tu i tam..“, konštatuje majster Milan Rúfus. V tomto decembri, počas 2. adventnej nedele sme si pripomenuli 95. výročie jeho narodenia v Závažnej Porube. Pokiaľ sa nemýlim, tak až dvakrát bol aj on nominovaný na Nobelovu cenu. Nikdy ju však nedostal. No udelili sme mu ju my sami za tie mnohé nádherné posolstvá, ktoré nám už tak dávno prirástli k srdcu. Podľa jeho nadčasového odkazu – naše srdcia naozaj chladnú… A niektoré už , žiaľ, celkom aj vyhasli. To sme zažili aj počas týchto Vianoc, keď nám mnohí v zborovom spoločenstve už chýbali. Mnohí odišli do večnosti, aj tí nám chýbali. Mnohí odišli do sveta – aj tí nám veľmi chýbali.. Nie, nie je všetko smutné a deprimujúce. Niektorí sa aj vrátili, čo je veľmi potešiteľné. Boli to drobné zrnká počas Vianoc, ktoré Pán Boh môže premeniť na zlato. Skúsme to aj s tými malými zrniečkami z onoho príbehu. A náš Pán ich môže veľmi ľahko premeniť na „zlato“. Také zlato je v našom živote nepostrádateľné.
Albert Schweitzer, nositeľ Nobelovej ceny (údajne si ju kvôli službe malomocným ani nestihol prevziať) povedal: „Jediné, čo bude dôležité, keď raz odídeme z tohto sveta, budú stopy lásky, ktoré tu po sebe zanecháme.“ Za tento výrok by som mu udelil ďalšie to najprestížnejšie ocenenie. Táto veta už veľmi dlho rezonuje v mojom vnútri. Často ju citujem pri viacerých príležitostiach, napr. aj pri prednáškach o Szontaghovcoch v kúpeľoch oproti. Tak tomu bolo aj v tomto odchádzajúcom roku 2023. Naozaj, nezáleží, čo nazhromaždíme v zmysle materiálnych hodnôt. Záleží na tom, aké bude naše „duchovné konto!“ A to sú stopy lásky, ktoré môžeme aj my po sebe zanechať.. V našom postoji k ľuďom, k nášmu okoliu, našim susedom, k najbližšiemu chrámu k nášmu bydlisku, k cirkvi a nakoniec aj voči Tomu Najvyššiemu.
Ponuka Vianoc v tomto smere je jedinečná a priam exkluzívna. Včera sa skončili, ale vianočné obdobie pokračuje ďalej. Všímajme si aj naďalej to ohnisko, ktoré je epicentrom Božej lásky. Dať sa zohriať v tejto zime, ktorá začala zimným slnovratom 22. decembra. Dať sa aj zapáliť. Dať sa aj nadchnúť. Keď iskra preskočí, tak sa dejú veľké veci. A môžeme sa zapojiť do večnej reťaze lásky, ktorá prechádza stáročiami. Každé ohnivko v nej je dôležité. Môžeme ním byť – ja, aj Ty! A naplnia sa slová lekára z Lambaréne, že zanecháme po sebe stopy lásky. Nie stopy egoizmu a egocentrizmu. Len vtedy nezabudne na nás naše okolie. V tom ohnisku Božej lásky vidíme, že skutočne milovať znamená dať všetko a ešte pridať seba samého… Pridáte sa? A pridáte ešte aj samých seba? Aby večná reťaz lásky pokračovala ďalej aj cez naše pokolenie… Láska je totiž jediná sila, ktorá dokáže odolať nemilosrdnému času. Čas rany nelieči. Ale láska áno (T. Sjödin).