Na Vianoce? No predsa doma!
Vianoce a domov. Oboje patria k sebe. Nedajú sa oddeliť od seba – jedno od druhého. Ak k Vianociam patrí domov, tak rovnako k nim patrí aj vždy veľmi vďačná spomienka na naše detstvo. Miesto, kde sme vyrastali. Priestor, kde sa mnohí vlastne už nikdy nemôžeme vrátiť. Z prostého dôvodu – dom už nestojí. Ani ten môj rodný, v ktorom som vyrastal, dom mojich rodičov v Kojaticiach pri Prešove. V celkom ešte stále čerstvej pamäti sa mi vybavuje dlhý dom – s jedinečným tulipánom na fasáde. Taký v dedine nemal nikto! Bol jedinečný a originálny. Už nikdy do tohto domu nevkročím. Ostali iba živé spomienky na detstvo, na zosnulých rodičov, aj starých rodičov. Okrem vďačných spomienok v srdci zostali ešte aj fotografie v albume. Miesto, kde som sa vždy cítil bezpečne a kde som trávil čas so svojou rodinou. Každý z nás má hlboký cit ku svojmu domovu.. Keď ešte žila moja mamička tak som, idúc ju navštíviť, stále vravel, že: idem domov. A mamka je už tiež doma – vo večnosti. Aj ona sa vrátila domov. Matka Tereza povedala: „Zomrieť znamená vrátiť sa domov.“ Každý chce byť na Vianoce doma. Teraz myslím v tom pozemskom reálnom domove. Deti, ktoré študujú v zahraničí, vracajú sa domov a prekonávajú stovky kilometrov. Aj naša Alžbetka príde z Kodane. Stovky a tisíce migrantov, ktorí sú roztrúsení po celom svete by radi boli doma vo svojom, aj keď mnohí z nich Vianoce nesvätia. Stratili domov, nemohli zostať vo svojom prostredí. V takej situácii by nechcel byť nikto z nás. Koľkí z nich – hľadajúc nový domov – zahynuli, koľkí sa utopili v mori..
Mária s Jozefom tiež nemohli zostať doma. Aké ťažké je byť práve na Vianoce ďaleko od domova. Nehľadali síce nový domov, ale sčítanie ľudu, ktoré nariadil cisár Augustus (Lk 2,1) dalo obyvateľstvo Rímskej ríše do pohybu. Ako aj u nás pred Vianocami média opakovane konštatujú, že ide o „sťahovanie národa“ zo západu smerom na východ. Mária s Jozefom nemohli zostať doma pri svojich najbližších. Mária bola už v deviatom mesiaci tehotenstva. Viete si predstaviť túto cestu? Prekonať približne 140 km z Nazareta do Betlehema? Aké ťažké a mätúce to muselo byť pre nich. Skúsme sa vžiť do ich rozpoloženia a cítenia. A príduc do Betlehema nemali miesta, kde by sklonili hlavy. Všetci pútnici toto dovtedy spiace mestečko ale premenili na miesto plné života. Stalo sa z neho na malú chvíľu prekvitajúce mestečko v centre sveta. Všetko bolo plné, všade bolo plno a živo. Obsadené boli všetky postele. Dnes majitelia hotelov a penziónov sa práve tak tomu tešia, keď ani jedna posteľ počas sviatkov nezostane voľná. Tak je tomu v Tatrách, aj mimo Tatier, keď mnohí si radi vychutnajú čas Vianoc práve mimo svojho domova.
Náš hostinský vo vianočnom príbehu mal tiež úplne plno. Nebolo miesta v ubytovni. Tak to čítame v našom preklade v tom každoročne sa opakujúcom vianočnom príbehu. Mohol to byť hostinec, či penzión. Mnoho zostalo v tomto príbehu aj tajomného a nevypovedaného. Nemal naozaj nič voľné? Ale povážte – ak by vám zazvonili takí pútnici, tak by ste ich predsa neprichýlili? Nezľutovali by ste sa nad takým párom, ženou, ktorá bola v požehnanom stave? Kúsok miesta sa predsa nájde! Tak trochu domýšľam, ale nechcem až tak veľmi.. Buď prišli príliš neskoro a hostinský mal obavy, že „prichádzajúce“ dieťa bude rušiť ostatných. Možno sa ozval z vnútra, keď klopali a povedal im: „Keby ste boli prišli skôr, ľutujem, nemôžem vám vyhovieť.“ Keby to bol ale kráľovský pár, bol by zareagoval celkom inak. Keby boli prišli na ťavách a so sprievodom, bol by ich úctivo obletoval z každej strany. Boli to však iba obyčajní vidiečania. Pozoruhodný dar môže prísť v nezaujímavom balení. Tak tomu bolo v Betleheme. (Max Lucado). Bolo počuť iba klopanie. A klope stále:
„Ajhľa, stojím pri dverách a klopem, ak niekto počuje môj hlas a otvorí mi, vojdem k nemu a budeme spolu stolovať.“
Zj 3,20
Ale čo ak niektorá kultúra nemá dvere. No práve obyvatelia Papui – Novej Guinei dvere na príbytkoch nemajú. Takže nemôžu klopať. Čo teda urobia pred vstupom do príbytku? Zakašlú! A tak sa ohlásia na návštevu. Misionári, ktorí prekladali Bibliu pre domáce obyvateľstvo, verš zo Zjavenia 3,20 preložili: „Ajhľa, stojím pri dverách a kašlem..“ Aby tomu porozumeli. Či klope, či kašle, nikdy sa nenanucuje. Je potrebné otvoriť vždy zvnútra. Zvonku je totiž na dverách guľa.
Hostinský teda prepásol jedinečnú šancu, ktorá sa mu naskytla. Neopakuje sa tento príbeh v mnohých reprízach dnes? Max Lucado konštatuje: „Bolo to tak v poriadku. Našiel si miesto v srdciach ľudí. V mojom, aj v Tvojom. Ako tá maštaľ, kde si ležal maličký, má moje srdce krehkú postať. Ale ak zvolíš, že chceš vo mne zostať, sprav z môjho srdca jasličky.“ Neprepasieme jedinečnú príležitosť aj my dnes? Ak sa jej chopíme, tak spomínaný autor pokračuje ďalej: „Vďaka Betlehemu mám v nebi priateľa. Nerozhoduje to, že sa Ho držím za ruku, ale to, že On drží za ruku mňa.. A jeho stisk je trvalý. Vzal na seba našu podobu v nádeji, že spoznáte jeho tvár. Aj On prišiel v slzách..“
Pokročme ale o kúsok ďalej. Je pravdivou tá skutočnosť, že Jozef s Máriou síce neboli doma, ale boli predsa „doma“, pretože s nimi bolo Božie dieťa menom Ježiš. Vzdialení od Nazareta, prebývajúc v ďalekom Betleheme predsa našli svoj domov! Božie dieťa, ktoré im zveril do výchovy Najvyšší, im tento domov priniesol! Ježiš je náš pravý domov. To je naša nádej na Vianoce, ale takisto aj po celý rok! Nikdy a nikde nie sme ďaleko od domova, pretože Pán Ježiš je tak blízko pri nás, ako náš dych a pulz. Takže hocikde, kde sa nachádzame, pamätajme, že Pán Ježiš je s nami.. A sme doma. Ak nemôžeme byť na Vianoce doma, tak rozhodne môžeme byť vo vianočnom posolstve „doma!“ Byť vo Vianociach doma! Prečo sa vlastne uskutočnili, prečo sa udiali? A Max Lucado opäť píše: „Milujem Vianoce. Milujem ich, pretože niekto niekde položí otázku: Prečo je dieťatko v maštali také dôležité?“ Aké by to bolo úžasné, keby sa to pri každom z nás stalo! Každý rok pred nás kladie výzvu a zároveň ponuku: Keď Mária porodila Ježiša, zmenil sa aj môj rodokmeň, môj pôvod. Sám Boh vstúpil svojimi činmi do môjho rodokmeňa a aj dnes tam pôsobí. (Anselm Grün) Také Vianoce sú nám potrebné. Také chceme prežiť. Vianoce duchovné, ktoré natrvalo obohatia. Také, ktoré iba neprejeme. Tak to konštatuje Ann Voskampová:
„Nechcem Vianoce, ktoré sa dajú kúpiť. Ani Vianoce, ktoré možno vytvoriť.. Chcem Vianoce, ktoré môžem prijať a uchopiť.. Vianoce, ktoré ma uchvátia, pretvoria a oživia.. Chcem Vianoce, ktoré šepkajú: Ježiš..“
Vianoce ako obchodný artikel vlastne začali už koncom októbra. Dni sú kratšie, potrebujeme viac svetla. Zapínajú sa čoraz skôr, ale prichádza opačný efekt. Ľuďom to nepomáha.. Ľudia skôr z predvianočného zhonu temnejú. Veľmi oslovujúcou je aj táto myšlienka: „Tak rád by som raz v decembri vypol svetlá a rozsvietil všetkých ľudí.“ (Charles Bukowski). Koľko by bolo z nás svetla? Posvieťme láskou betlehemskej rodiny, ktorá nemohla zostať v Nazarete na prvé Vianoce. Ďaleko od domova našli vďaka narodenému Ježišovi svoj domov. Náš domov je tam, kde je Ježiš! Aj s úprimnou našou osobnou modlitbou: „Daj Bože, každej rodine lásku, aby ju vedela priniesť ľuďom.. Ukáž jej, že môže byť taká šťastná, ako bola tvoja rodina v betlehemskej maštaľke.“ (podľa modlitby Matky Terezy).
Či na Vianoce budeme doma, či mimo domova, platí slovo nášho reformátora: „Podľa mňa sa ľudstvu nedostalo ľudstvu väčšej útechy, než je tá, že sa Kristus stal človekom, dieťaťom, hrajúcim sa na prsiach najláskavejšej matky. Prekonaná je sila hriechu, smrti, pekla, svedomia a viny, ak pristúpite k tomuto nemluvňaťu, ktoré neprišlo vás súdiť, ale aby vás spasilo.“ (M.Luther) Nakoľko sa tak v dejinách na prvé Vianoce stalo, môžem byť aj ja dnes veľmi bohatý. Dá sa to vyjadriť aj pomocou tejto slovnej hračky: Boh a Ty = bohatý. To zasľúbenie bohatstva lásky neplatí iba pre sviatočné dni, ale pre všedné dni roku budúceho. Je to aj vďaka tomu, čo konštatuje D. Hevier v jednej zo svojich básni: „Uprostred všetkých darov, ktorými izba praská, sa Boh s nami podelil o darček menom láska.“