Adventné očakávanie

„Ale tí, čo očakávajú na Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia a neumdlievajú, chodia a neustávajú.“ 

Izaiáš 40,31

     Advent je dobou očakávania. Už roky a priam aj stáročia takto vnímame advent. Očakávanie  je priam famózne slovíčko. Nie všetko sa dá urýchliť. Nie všetko ide podľa našich hodiniek. Ručičky na „Božích hodinách“ bijú celkom inak. To sme si neraz uvedomili, keď sme „tlačili na pílu“. Múdry Kazateľ  už dávno napísal, „že všetko má svoj čas“.. Za tie roky som sa v zmysle tých slov naučil „očakávať“, aj keď priznávam, že mám stále isté medzery v tomto smere a v tejto oblasti. V advente ide o túžbu, napätie, o to predivné očakávanie..  Život človeka je plný očakávania.  Niektorí dokonca tvrdia, že bez očakávania niet ani života.  O tom, kto na nič nečaká, na nič sa už neteší a v nič už nedúfa, mnohí povedia, že žije bez nádeje. A žiť  bez nádeje znamená  defacto  žiť aj bez Boha (Ef 2,12). Takýto človek je vlastne mŕtvy ešte zaživa. Kto však nádej nestratil, ten vie čakať, lebo zistil, že dobré veci  málokedy prichádzajú okamžite.. Evanjelium 1. adventnej nedele o vjazde Pána Ježiša Krista  do Jeruzalema  na Kvetnú nedeľu (Mt 21,1-11) nám pripomína, že naše vykúpenie sa približuje.. Očakávame ho trpezlivo, s nádejou a vo viere.. Mnohí sa už dočkali. Nesmieme však zabudnúť, že súčasťou kresťanského očakávania  je vždy aj čosi nečakané a netušené – a teda aj veľmi prekvapivé. Ku konkrétnemu prejavu lásky  k nášmu okoliu nás veľmi aktívnym spôsobom môže povzbudiť a posilniť práve toto očakávanie nášho milovaného Vykupiteľa.. 

  Očakávanie je nám v mnohom  prospešné. Vyučuje nás.. Skrze neho dostávame novú silu. Aj Izaiáš mal s tým konkrétnu skúsenosť. Niet nad ňu, ak ju máme aj v tejto oblasti. S očakávaním mali svoje skúsenosti aj Izraelci pri putovaní púšťou. Očakávali na mannu, chlieb „zhora“.. To bolo „nebeské menu“ na každý deň, ktoré  dostávali darom počas 40-tich rokov.. Mohli ju zbierať každý deň, ale v šiesty  deň mohli  až dvojitú porciu (2. Mojžišova 16,22), aby mali aj na deň sviatočného odpočinku. Každé ráno ju očakávali a zbierali. Každé ráno ju aj nachádzali. Dúfali, že sa Hospodin o nich aj zajtra postará. Manna padala, nikdy netrpeli núdzou.  Nedali sa ale urobiť žiadne zásoby, ani nič vziať do „komory.“  Ak sa tak stalo, manna sa pokazila a sčervivela. To bola „škola očakávania“.  Radi si robíme zásoby – aj z toho nepotrebného. V škole očakávania je spoľahnutie, že aj zajtra bude dosť, pretože Boh bude s nami. Imannuel znamená Boh s nami (Mt 1,23), nie: proti nám! V advente očakávame na Neho, prísť majúceho.. Ježiš Kristus  prišiel a nám pred svojím odchodom do neba zasľúbil, „že je s nami po všetky dni, až do konca sveta.“ (Mt 28,20)

     V takej škole sa ocitáme v každom novom dni, ale aj v adventnom období. Mám veľmi rád toto obdobie. Jasom napĺňa tento čas naše dni, aj naše noci.. Náš Pán, na ktorého čakáme, napĺňa naše dni blahom a pokojom. Ako keby bolo zrazu viac priestoru pre naše myšlienky, pre naše adventné osobné ranné roráty a chvály. Skvelá hudba, kvalitná četba a nadovšetko – Kniha kníh – Biblia.  A tá adventná manna padá aj dnes. Vychutnajme si ju, ako si Izraelci pochutili na manne, ktorá chutila ako koláč s medom. To bola priam dobrotka,  ako všetky tie adventné, ale najmä vianočné delikatesy a dobrotky.  Aj ten dnešný deň je jedinečný, originálny a priam exkluzívny. Aj ten zajtrajší bude opäť adventný, ale pravdepodobne celkom iný, ako ten dnešný.. Aj napriek všetkým nepriaznivým okolnostiam  vychutnajme si dary dnešného dňa, nasýťme nimi svoju dušu. Pamätajúc na to, že z toho, čo nám bolo darované dnes si nemôžeme  urobiť žiadnu zásobu na zajtra. Nestarajme sa o zajtrajšok, vychutnajme si dnešok. Prítomnosť toho známeho – „tu a teraz“.. Pán sa postará aj o zajtrajšok, veď dosť má deň svojho trápenia (Mt 6,34). A tak ďakujeme aj  za dnešok. A očakávame na Hospodina, že svoju mannu nám dá aj zajtra. Čo všetko nám padá zhora priamo do  lona nášho srdca.  Pomoc vždy prichádza zhora, od Hospodina. Povzbuďme sa aj dnes pútnickým žalmom 121:  „Pozdvihujem si oči k vrchom, odkiaľ mi príde pomoc? Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem.“  V očakávaní aj na pomoc zhora, aj na nám tak potrebnú mannu –  je nová sila dôvery v Božiu starostlivosť. Je to povznášajúce a oslobodzujúce od starostí dňa. Vychutnajme si túto slobodu, ktorá neodmysliteľným spôsobom patrí do života Božích dietok.

   Na tému očakávania by sme mohli ešte dlho písať. Určite aj vás napadajú mnohé cenné myšlienky   práve v tejto oblasti očakávania. Iste – očakávajme od Pána mnoho a mnohé – to nás vždy poháňa dopredu.  Je to hnací motor nášho života.   Skúsme to však otočiť a pozrieť sa na to celkom z iného uhľa pohľadu. A čo tak Božie očakávania, ktoré má s nami  –  ako s ľudským pokolením.  Má ešte s nami nejaké očakávania? Či už ani nie, keďže nás dobre pozná. Pre mňa osobne je úžasný obraz otca, ktorý vyzerá svojho syna, kedy sa vráti z cudziny. Je to známe podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32). Touto  kapitolou sme sa nie tak dávno zaoberali  –  a vraciame sa k nej opäť a nanovo.  On, ako mladší syn vo svete všetko premárnil, prišla bieda, ale aj vďačná spomienka na domov a na hojnosť všetkého u svojho otca. Vstúpil do seba a rozhodol sa, že sa vráti. V tomto podobenstve je zaujímavý moment, ale aj opis konania samotného otca. Ten ho musel vyzerať, pretože keď bol ešte ďaleko, uzrel ho, zľutoval sa nad ním, pribehol a padol mu okolo krku a vybozkával ho. To bola láska  – vyzeral ho a keď sa rozhodol vrátiť, otec sa rozhodol všetko mu odpustiť!  Tak Boh „vyzerá“ človeka.  Boh hľadá človeka. Tak to nedávno povedala pani doktorka z Vyšných Hágov v rámci jedného svedectva v úvode adventu v Gerlachove: „Pán Boh je v srdci každého človeka, ale nie každý človek mu dovolí, aby v jeho srdci žil.“ Rád sa k tejto vete vraciam. Ona to tak sama zažila, že Pán Boh v jej srdci bol, napriek všetkému, čo sa v jej živote dialo – a dlho jej to trvalo, pokiaľ mu dovolila, aby v jej srdci aj naplno žil. Pán Boh čaká, kedy mu človek svoje srdce otvorí. Tak to tlmočil aj sám Pán Ježiš: „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.“  (Zj 3,20) Tak, ako stoloval s mnohými hriešnikmi. Nad touto témou sme sa zaoberali celé jesenné obdobie. Pán Ježiš stoloval  s mnohými – spomeňte si. Prejavil im svoje prijatie, práve pri stolovaní je na to veľmi vhodná príležitosť. Ponúka sa aj mne, ale je potrebné počuť to klopanie a – otvoriť. Dvere srdca sa otvárajú vždy iba zvnútra.  A až potom môže nastať ono stolovanie.  Boh prežíva advent. Aj Boh má svoje očakávania s nami  – napriek tomu, že nás tak dobre pozná.  Pre Boha je advent tiež časom očakávania. Čaká na teba.. Čaká na hriešnikov, ktorým ponúka svoju milosť. V tomto období dávali výpravný film o Márii Terézii, z ktorého som videl iba poslednú časť , v ktorej záverečná scéna bola zo smútočného sprievodu s rakvou Márie Terézie. Pri samotnej krypte, pred vstupom ceremoniár zaklopal na bránu. Zvnútra sa ozval hlas: „Kto je tam?“ Ceremoniár odpovedal: „Tu je Mária Terézia ..“ – a začal menovať všetky jej tituly.  Zvnútra onen hlas povedal: „Takú nepoznáme!“  Zopakoval osa to ešte raz. Po tretí krát na otázku: „Kto je tam?“ ceremoniár odpovedal: „Tu je Mária Terézia – obyčajná hriešnica.“  A ten hlas zvnútra krypty povedal: „Tak takú poznáme!“ A tým sa film skončil. Na mňa to veľmi zapôsobilo. A tak to funguje aj dnes pri vstupe do večnosti. Vstupuje sa bez zásluh a hodností  –  ponuka platí pre „iba“ pre hriešnikov. Aj na to očakávame. Garantujem vám, že raz  to určite príde. Aj také očakávanie neunavuje, nevyčerpáva a neoberá o silu, práve naopak  – dostávame od pána novú silu zhora. Adventné obdobie privádza človeka viery  k poznaniu prameňa Božej lásky a dobroty, z ktorého prichádza  na tento náš svet náš  Vykupiteľ  a v ktorom sa napĺňa a završuje naše spasenie.  „Boh je prameň, z ktorého si odnesie každý  toľko, akú veľkú nádobu si prinesie.“ (Ján z Kríža)  Záleží iba na tebe, s akou veľkou nádobou prídeš aj dnes.. Naberajme  tou našou najväčšou nádobou  –  vlastným srdcom. To nás obnoví a nanovo zušľachtí. A nezabudnime na to, že aký advent  –  také Vianoce.