Ježiš – priateľ hriešnikov
Žráč a pijan vina IX
Aj túto sériu už pomaly končíme, aj keď žiadna séria sa nedá celkom uzavrieť. Je celkom možné, že sa k nej aj v advente ešte vrátime. V Biblii všetko súvisí so všetkým. Už neraz sme sa o tom presvedčili. V závere nášho seriálu, ktorý trval tri mesiace – počujeme úvod k 15-stej kapitole Lukášovho evanjelia, ktorá obsahuje tri podobenstvá – o stratenej ovečke, o stratenej ovci a o stratenom synovi. Nikdy sme si možno až takto priamo neuvedomili ten úvod tejto kapitoly, ako v spojitosti s touto našou témou. Mne akosi oveľa viac udrel do očí, ale aj do srdca – v spojitosti s našou celo-jesennou témou, tak ako to uviedol evanjelista Lukáš: „K Ježišovi prichádzali samí publikáni a hriešnici..“ Tí Ježiša dychtivo načúvali Jeho vyučovaniu. To je jedinečný úvod k trom skvelým podobenstvám nášho Pána z reálneho života. Tí Ho pravidelne vyhľadávali, milovali Ho.. Túžili po Jeho slovách, príbehoch a vyučovaní. Kladieme si otázku: prečo to dnes už tak nie je – myslím v takej miere, ako pred tým? Počuli sme, že učil, ako ten, ktorý má moc, nie ako ich zákonníci. A aj nevzdelaní ľudia to veľmi ľahko poznali a spoznali rozdiel – kto a ako vyučuje. Oni poučovali, Ježiš mocne vyučoval pravej múdrosti Božej všetkých tých, ktorí k Nemu prichádzali. Boží Syn pracoval s takým materiálom, aký mal k dispozícii. Ako vyučený tesár pracoval s drevom. Opracovával drevo – bolo poddajné pod Jeho rukami. Čo bolo poddajnejšie – drevo, či samotní hriešnici? Aj jedno, aj druhé. Mal som žiaka, ktorý na otázku, aké mal Pán Ježiš povolanie, tak odpovedal, že bol: „dreváč“, keďže pracoval s drevom. Kováč pracuje s kovom a dreváč pracuje s drevom. A kedysi ľudia nosili aj dreváky. Pracujeme s ľuďmi, ktorých máme k dispozícii: nemáme dokonalých ľudí – máme iba hriešnikov. Pán pracuje s nami a aj na nás – na našich životoch. Jeho pracovným nástrojom je mocné Božie slovo (Žid 4,12). Jeho mocné slovo je dlátom, ktoré odstraňuje z nášho života všetko nepotrebné. Ako keď sochár pozrie na blok mramoru a už aj vidí krásnu sochu. Aj tesár má svoje dláto a otesáva – lebo je tesár. No myslím, že niekedy predsa to drevo je poddajnejší materiál, ako to naše ľudské srdce.
Ježiš pracoval len s takým materiálom, aký mal k dispozícii. Prichádzali k nemu opakovane a húfne, farizejov to mrzelo a poriadne štvalo. Vraveli stále dookola, to bola ich mantra: „Tento hriešikov prijíma..“ A neraz im to veľmi vadilo, napr. po prijatí – napr. Zachea, či ženy hriešnice a mnohých iných. Áno, prichádzali – opäť a nanovo. Veľmi túžili! A akoby to bola Jeho provokácia – na masívny prílev hriešnikov. Možno aj trochu Jeho irónie – a just – povedal tri podobenstvá v jednej kapitole (nemuseli byť pôvodne tak vyslovené, išlo o redakciu evanjelistu Lukáša). Tak by sme reagovali my ľudia -nechcel ich vedome dráždiť, ale práve tých, ktorí opäť k Nemu, tých vyučoval. Tieto tri podobenstvá ukazujú veľmi jasným spôsobom, aký vzťah má Boh k hriešnikom. Chce spasiť naozaj každého. Tak to napísal ap. Pavel:
„Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení a došli poznania pravdy..“
1 Tim 2,4-6
Práve už v advente si môžeme pripomenúť slovo: „Zjavila sa milosť Božia, spásonosná všetkým ľudom..“ (Tit 2,11) Všetkým ľuďom – je to nie len pre vyvolených, zbožných, ale úplne pre všetkých – aj hriešnikov, aj tých zbožných. Ježiš je stále v obkľúčení hriešnikmi, lebo oni túžili a práve preto k Nemu prichádzali. Tak to potvrdzuje aj táto pozoruhodná a výnimočná 15. kapitola. Mohol ich všetkých odsúdiť – a zatratiť. Ale veď na to neprišiel (J 12,47). A On sám bol liekom týmto hriešnikom. Jeho milosť bola a je liekom. Naša diagnóza je hriech – a liek, ktorý Kristus dáva – je On sám. Je to liek všetkých liekov. Ako On sám je lekárom všetkých lekárov. A učiteľom všetkých učiteľov.
Hriešnici boli už v koncoch – a využili ponuku od Boha amnestiou cez Jeho syna Ježiša Krista. Farizejstvo je zase snaha človeka žiť len a len z vlastných síl a podľa seba a tým pádom len pre seba. Vo farizejstve sa prejavuje prvotný hriech, v ktorom si človek zobral život len do vlastných rúk a rozhodol sa sám určovať, čo je dobré a čo zlé. Pre týchto ľudí sú rozhodujúce len a len ich vlastné výkony – spomeňme si na farizeja z podobenstva o publikánovi. Robil úžasné veci, ale nedostal za to pochvalu. Hriech nie je v tom, čo konám, alebo nekonám. Hriech je v tom, čo v sebe mám – myslenie, ktoré sa spolieha len a len na vlastné ego, výkony a skutky. Aj z toho dôvodu Pán Ježiš povedal: „Ak vaša spravodlivosť nebude dokonalejšia, ako farizejov a zákonníkov, nikdy nevojdete do Božieho kráľovstva.“ (Mt 5,20) Nie dokonalá, ale dokonalejšia! A to je rozdiel! Dokonalá nikdy ani nemôže byť, ale môže byť na oveľa kvalitatívnejšej úrovni, ako u farizejov. Človek aj v cirkvi je stále v pokušení stavať svoju babylonskú vežu a pomník svojej slávy. Pán Ježiš prijímal ľudí, ktorých SZ nazývala hriešnikmi – možno aj preto, že dokázali rozpoznať v pravú chvíľu pravdu o sebe samých. V akom sú stave, čo potrebujú, poznali svoju diagnózu. Farizeji to nespoznali. Spása nie je odmenou za dobrý a slušný život. Hriešnici ho nemali, nič si nezaslúžili, to oni boli ti praví – ich výkony v tejto oblasti boli mizivé, takmer nulové. Pán Ježiš Kristus ukazuje, že spasenie je Božou operáciou, ktorú potrebuje každý človek – a potom tá prijatá milosť ukazuje cestu k lepšiemu životu. To podobenstvo o ovečke, že nechá 99 a ide za tou stratenou je excelentné. V jednoduchosti je krása! Tá stratená má veľkú cenu pre Neho. Akú hodnotu má tá ovečka? To nie je len mäso, ale je to aj vlna, ktorú dáva po celý život, aj mlieko. Je to však aj to, ako „ošetruje“ lúky spásaním trávy počas celého svojho života. Žiaden hospodár sa neuspokojí so stratou, ide ju hľadať, pretože má pre neho veľmi veľký význam. A tento obraz z bežného každodenného života Ježiš použil na vyjadrenie úžasnej aktivity Boha na adresu človeka. A preto nechá tých 99! Zdá sa to veľmi nelogické a nezmyselné. Až do tej chvíle, pokiaľ tou stratenou ovečkou nie som – ja sám!
A akú hodnotu má človek? Má hodnotu Božieho Syna! Nesieme obraz Boží na sebe. Boh sa predsa nikdy nemôže uspokojiť so stratou svojho stvorenia. Veď sme vyšli z jeho dielne, akoby sa aj mohol uspokojiť s touto stratou. A keď ju nájde, s radosťou si ju vezme na svoje plecia. Nič jej nebude vyčítať, kde si bola doteraz a tak.. Zvolá priateľov a pozýva k radosti. Hriešnik na jeho pleciach to je úžasný obraz – to je ako Jeho kríž, ktorý niesol na tých istých ramenách na Golgotu – kvôli nám všetkým. Požehnané ramená nášho Boha, ktoré nás nesú – až doteraz. Väčšia radosť v nebi je nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad 99-timi, ktorí nepotrebujú pokánia. Boh má radosť z pokánia, z návratu. Boh nechce, aby sme hrešili, ale má veľkú radosť nie z hriechu, ale z pokánia človeka typu kráľa Dávida: „Srdce čisté, stvor mi ó Bože..“ (Ž 51,12) Alebo, ako sa modlil publikán: „Bože buď milostivý mne hriešnemu.“ Ktosi múdry povedal, že najväčším problémom dejín spásy je obrátenie spravodlivých. Neexistujú ľudia, ktorí nepotrebujú pokánie. A keď sa pokánie „činí“ na tejto zemi, tak je to veľká radosť „hore“ v nebi. Radosť anjelov je aj radosťou Boha a radosť Boha je radosťou anjelov. A tí hriešnici, ktorí k Ježišovi prichádzali, tej radosti nebesám ozaj dopriali v hojnej miere.
Dovoľte na záver sa ešte zastaviť pri pozoruhodnom výroku ap. Pavla, ktorý je v súvislosti s našou témou. Svojmu mladému spolupracovníkovi Timoteovi napísal:
„Verná je to reč a hodná, aby ju všetci prijali, že Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov, medzi nimi som ja prvý.“
1 Tim 1,15
Týmto výrokom a prehlásením urobil zo seba toho najväčšieho hriešnika zo všetkých – na celkom svete! Apoštol sám na sebe zakúsil veľkosť Božieho milosrdenstva a Jeho lásky. Pokiaľ človek nepozná svoju hriešnosť, nepozná ani radosť z evanjelia, ktoré hovorí o záchrane hriešnikov. Svoje kresťanstvo prijímal ako dar milosti Božej. Opäť napísal svojmu mladému spolupracovníkovi Timoteovi hneď v úvode listu: „Ďakujem Tomu, ktorý ma posilnil, Kristu Ježiši, že ma uznal verným, postaviac ma do svojej služby, hoci som bol predtým rúhačom, prenasledovateľom a násilníkom, ale dostalo sa mi milosti, lebo som to činil z nevedomosti v nevere..“ (1,12-13). On sám na sebe zakúsil zázrak premeny. Z veľkého násilníka ho pretransformoval na veľkého apoštola. Ten zázrak premeny môžeme prežiť aj my všetci – hriešnici. A to nielen v tomto advente.