Posledné veci človeka III.
Na konci cirkevného roka počujeme podobenstvo nášho Pána o 10-tich pannách, či družičkách (Mt 25,1-13). Je v ňom nevyčerpateľné bohatstvo. Načrime z neho aj dnes. Nanovo a opäť. Už ste ho neraz počuli, už sme počuli toľko výkladov o múdrych a nemúdrych pannách. Čo mali spoločné, to vieme – všetky zaspali! A čo mali rozdielne – tie pochabé si nevzali olej do zásoby. Veľká škoda. To im nakoniec prekazilo a znemožnilo účasť na nebeskej svadbe. Ja sám som pri tomto podobenstve už toľkokrát písal úvahy a reflexie. A stále sa dá! Téma nie je ani zďaleka vyčerpaná. Spomínam si, ako v jednej kázni pred niekoľkými rokmi som uvažoval nad tým, ako tie rozumné brali Pána vážne, tie menej rozumné s Pánom – iba flirtovali. Nebrali ho celkom vážne. Ako vážne berieme Pána v našom živote a v našej cirkvi, ako Ho berú vážne naši členovia – či to fakt nie je nakoniec iba flirt. Toto podobenstvo ozaj navodzuje a prináša mnohé témy. Vždy a nanovo, s novou aktuálnosťou. Porovnajme si ho napr. s podobenstvom o dvoch staviteľoch (Mt 7,24-27), ktoré sme v našom cirkevnom zbore počuli v závere cirkevného roka z úst brata seniora Romana Porubäna v Novej Lesnej pri poďakovaní za celý cirkevný rok, ale aj za opravu veže. Tí dvaja stavitelia (múdry a nemúdry) sa až nápadne podobajú na múdre a nemúdre panny. Múdry staviteľ nepodcenil základy (to neviditeľné), z tohto dôvodu jeho dom nepadol, pretože bol postavený na pevnom základe – na pevnej skale. Tú vnútornú spojitosť som si uvedomil práve v závere cirkevného roka, pri skvelom výklade – a pri počúvaní podobenstva o dvoch staviteľoch.
Je to príbeh, ktorý počujeme v nedeľu večnosti. V niektorých zboroch majú zároveň aj Pamiatku zosnulých. Už toľkokrát sme boli s družičkami na svadbe. Už toľkokrát sme sa svadbili s nimi, samozrejme iba s tými rozumnými. Tie pochabé sa na ňu nedostali. Dvere sa pred nimi zatvorili. A keď Boh zatvorí, už nikto nemôže potom dvere otvoriť. Sám Boh ich zatvoril. A dvere sa zatvorili. Ako kedysi na korábe pri potope sveta (1 M 7,16). Tak to nejako podobne počujeme v Prahe v metre, pokiaľ táto veta stále znie: „Ukončete výstup a nástup, dveře sa zavíraji.“ A keď sa zatvoria, už ich nikto naozaj neotvorí. Tak sa raz takto zatvoria aj dvere na nebeskú svadbu Božieho Baránka Pána Ježiša Krista. Uvažujme ďalej spoločne – svadba, ako taká je veľmi vhodnou príležitosťou – kúpiť si nové šaty, topánky, dámy si dajú urobiť ešte aj novú frizúru. Dáme sa do gala – a nie je na tom určite nič zlé. Aj to je pre ľudí. Určite si tie družičky zobrali pravdepodobne aj tie najkrajšie lampy. Mali ich na bežné používanie, možno aj na sviatočné. Ale čo keď príde noc? V tme sa všetko úplne stráca. V tme všetko zaniká. V tme je všetko tmavé a čierne. V tme strácajú na kráse aj všetky – aj tie najkrajšie šaty. Koho by na svadbe zaujímal lacný olej, ktorý aj tak nie je vidieť? Tie pochabé práve toto všetko podcenili. Dávali dôraz na to viditeľné, ale podcenili to, čo je neviditeľné. Pripravovali sa iba po tej vonkajšej stránke. Tú neviditeľnú prípravu celkom podcenili. Totálna tma je však najlepším prostredím, aby na povrch vyšli tie najdôležitejšie veci. Tma teda všetko pohltí, aj šaty, aj účesy a frizúry. Úplne všetko.. To jediné, s čím si tma neporadí, to je svetlo. A náš ženích má veľkú slabosť pre svetlo. Ono je práve to najdôležitejšie, čo On práve najviac ocení. Všetko ostatné v tme svoju hodnotu a cenu stráca. A cestu na kráľovskú svadbu ukazuje – iba svetlo. To svetlo, ktoré svieti v tme, ale tma ho nepohltila (J 1,5). Akoby Ján evanjelista chcel nám priamo dokázať, že tma všetko pohltí. Úplne všetko. O polnoci je všetko temné – v tme noci. Aj tá najdizovanejšia lampa bez oleja – práve vo tme – má menšiu hodnotu, ako obyčajný kahan.
Svadba je úžasný obraz – tej najlepší možný na opis radosti, blaha, dobrej nálady a všetkého milého, pekného a ušľachtilého. Tak sa opisuje aj večný život. Biblia používa prirovnanie, pripodobenie, to je to podobenstvo – aby sme na základe viditeľného si dokázali predstaviť neviditeľné, pokiaľ si to predstaviť vieme a aj dokážeme. Môžeme, lebo nám v tom pomáhajú viditeľné obrazy z nášho bežného života. Je to aj podobenstvo o svadbe kráľovského syna, na ktorom je človek, ktorý práve toto oblečenie nemá (Mt 22,1-14). Na svadbu sa prekvapivo dostal, ale nemá potrebné rúcho. Čo sa to vlastne stalo? Uvediem, s dovolením príklad. Pri nedávnej turistike na Sliezsky dom počas predĺženého víkendu 17. novembra sme tam vystúpili s našimi priateľmi – Andrejkou a Jurkom. Práve v ten večer tam bola svadba. Všetci nádherne oblečení, všetci v spomínanom gala – nádherní mladí ľudia. Možno až príliš gala, keďže tá svadba bola v horskom hoteli. Iste, to k svadbe patrí, prečo nie – aj keď je v horách. Zabávali sa v susednej veľkej miestnosti, vídavali sme ich, aj trošku možno závideli, ako im je dobre, keďže sú na svadbe. Ale ani nám ostatným nebolo o nič horšie, boli sme s našimi priateľmi, mali sme čo jesť – vonku zúrila víchrica, no my sme boli v teple. Večera na spôsob švédskych stolov, pokrm nielen pre žalúdok, ale aj pastva pre oči – ako to často povieme: „ oči by jedli.“ A Jurko mi hovorí: „Palko, poďme medzi svadobčanov, zamotajme sa medzi nich.“ Povedal to s úsmevom, vážne, aj polovážne – čo ja na to – a reku: „ aj by som šiel!“ Ale hneď prišla spätná väzba, a myšlienka na ono biblické podobenstvo: „Jurko, veď my nemáme svadobné oblečenie, pozri ja som v športovom, ty tiež, aj naše milé manželky.“ Nevydalo to, nepodarilo sa to – nemali sme svadobné oblečenie a zakrátko by nás aj odhalili. Bola to však veľmi milá a aj úsmevná skúsenosť pozemská, ako to raz môže byť aj vo večnosti. Otázkou však zostáva, ako sa onen človek na tú svadbu v podobenstve dostal? Kto ho tam „prepašoval?“ Dostal sa tam cez nejakú „protekciu?“ Videl tú krásu svadby, zažil ju na vlastnej koži, ale potom bol vyhodený von – do vonkajšej tmy. A tam je plač a škrípanie zubov, o čom častejšie čítame v Biblii.
Svadba je teda obraz, ktorý Biblia ozaj často používa – a nie náhodou. Pán Ježiš Kristus bol pozvaný na svadbu v Káne Galilejskej, kde zahájil svoju činnosť (J 2,1-12). Ten obraz, ale aj realita svadby je nám známa aj z nášho života. V nedeľu večnosti si naši svatovci – Janko a Dáška pripomínali – 40. výročie uzavretia manželstva. Začiatkom novembra sme blahoželali členom nášho zboru – sestre Pavlíne a bratovi Jánovi zo Ždiaru – k ich spoločnému 50. výročiu uzavretia manželstva. Pripravili pre nás aj milé prekvapenie – zákusky, ako na svadbe. Pol storočia spolu – v dobrom i zlom, v zdraví i v nemoci, v chorobe a nemoci, ale aj v zdraví. Mojim nebohým rodičom chýbal rok k zlatej svadbe. Počítame roky života osobného a tiež aj nášho manželského. Ďakujeme za ne, nie je to samozrejmosť. Ale tá nebeská svadba je na veky vekov. Svadba bez konca. Naša slovenská trvá niečo vyše dňa, tá židovská trvala týždeň, ale tá nebeská svadba je bez konca. Niečo neopísateľné a tiež nepredstaviteľné. A predsa platí slovo apoštola Pavla: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú.“ (1 K 2,9)
Tieto riadky píšem v čase, keď aj v Tesnej bráne sme si mohli prečítať úvahu o 10-tich družičkách (28.11.2023). Tak to len na doplnenie. V tej úvahe čítame: podeliť sa s olejom. Aj takáto otázka je možná na stole: podelili by ste sa o olej? Sestra Alenka mi napísala, že keď mala menej rokov, tak uvažovala tak, že by sa aj podelila. Veľmi rada by tak urobila, ochotne a vďačne. Veď prečo nie – rozumieme tomu! Lenže v našom príbehu to nie je možné. Deliť sa je potrebné teraz, ako to podčiarkol autor úvahy. Potom už je veľmi neskoro. Potom je potrebné konať niečo celkom iné – pripravovať sa na vstup na svadbu. Teraz je čas, aby sme sa dali aj duchovne do gala – pracovať na „svadobnom rúchu“, ktoré potrebujeme pre večnosť. Teraz je preto čas – teraz sa môžeme pripravovať tým neviditeľným spôsobom – na to prísť majúce. Teraz je vhodná príležitosť pripravovať olej do lampy, ktorý je tak potrebný do tmy – aj tej pribúdajúcej tmy tohto sveta. Autorovi dnešnej úvahy, bratovi Martinovi do Levíc som napísal slovo poďakovania za dnešnú oslovujúcu úvahu v „Tesnotke.“ (Boli sme spolu v Izraeli v marci 2009). Verím, že aj vás oslovila na konci cirkevného roka – keď uvažujeme nad poslednými vecami v živote človeka. Sestra Oľga z Prešova vcelku pohotovo reagovala na dané slovo: „Musím skontrolovať stav oleja v mojej lampe.“ Aj k tomu je vhodná príležitosť. A nezabúdajme – tvoje, ale aj moje srdce je tou lampou s olejom. Touto treťou časťou našu tému o našej kresťanskej pripravenosti a bdelosti aj uzatvárame. Ale nie celkom úplne. A ani nie na dlho. Príde chvíľa, prídu okolnosti života, príde pohrebná rozlúčka a túto tému budeme musieť nanovo otvoriť. Ďakujeme za túto Božiu jedinečnú réžiu v našich životoch. V tom roku liturgickom odchádzajúcom, ale určite aj v tom novom prichádzajúcom, začínajúcom už čoskoro adventom..