Ježiš v strede života VI.
Pokračujeme v našej téme aj na prelome mesiacov máj a jún. Chceme sa však posunúť zase o niečo ďalej. Nie tak dávno sme videli apoštolov ustráchaných, bojazlivých a prestrašených. Pán medzi nich opakovane prichádzal do ich stredu. Veľmi to potrebovali. Po zoslaní Ducha Svätého sa to všetko razom zmenilo a otočilo. Duch svätý to všetko zmenil. Učeníci sú ako vymenení! Nastala celkom nová situácia a z učeníkov sa stali celkom noví ľudia. Aj v ich životoch platí: „staré veci sa pominuli a hľa, nastali nové.“ (2 K 5,17) V dnešnom našom odseku (Sk 4,1-22) niet ani náznaku po bojazlivosti a ustráchanosti, ktorou sa vyznačovali predtým. Ani sa nám nechce veriť, ako sa všetci vnútorne zmenili.. Vďaka čomu sa to stalo? Kto tento obrat a znovuzrodenie spôsobil? Vychádzame z tej skutočnosti, že bolo už po zoslaní Ducha Svätého. Pán Ježiš už prišiel „konečne“ do stredu ich života a natrvalo už tam aj zostal – mocou Ducha Božieho. Aj z toho dôvodu mohli vykonať to všetko, čo vykonali. Oni – neučení a nevzdelaní ľudia zmenili svet. Dvanásť ľudí zmenilo celý svet – áno, dobre počujeme a čítame – 12 ľudí. Na to, aby sa tak stalo, bolo a aj dnes je potrebné mať Ježiša v srdci – a teda v strede života.
My dnes to často opakujeme a poťažkáme si, ako je nás málo. Aj nás v Tatrách ubudlo, sami to vidíme. Odišli už mnohí kmeňoví členovia, iní „odišli“ inak.. Pred koronou kostolík v Novom Smokovci v priebehu roka, no najmä počas leta – sa vždy naplnil. Nikdy sme nezažívali situáciu, ktorá sa aj dnes už častejšie opakuje, že máme poloprázdne lavice. 12-sti ľudia (aj s doplneným počtom učeníkov Matejom) zmenili svet. Ak je Ježiš v našom srdci, v našom strede mocou Ducha Svätého, tak nemáme problém ani s malým počtom. A vlastne ani to nezávisí od toho, či je nás viac, či menej, ale od toho, ako sme plní a naplnení tou Mocou z výsosti. Aby sme si nepovedali, že sila je v počte, že sila je z nás, ale aby sme poznali, že sila je sám Duch svätý. Pán Boh asi nemá rád čísla, ale preferuje oddanosť a túžbu po naplnení Jeho Duchom. Aby sme si nepovedali, že sila je v množstve a počte – čo nám neraz hrozí, že takto to môžeme vnímať. Biblia nás učí, že aj malá skupinka zmôže mnoho. Izrael, ako najmenší národ, červík – stal sa objektom Božej lásky a vyvolenosti. Ten najmenší spomedzi všetkých. „Nezúfaj malé stádečko..“ spievame v našej piesni a vždy nás to povzbudí (ES 271).. Okolité národy boli veľmi mocné, ale Izrael ako zrnko piesku.. Pripomeňme si dôležité biblické posolstvo, že Pán Boh zachraňuje veľkým alebo aj malým počtom (1 S 14,6).
Petrova a Jánova smelosť je úplným opakom ich správania v čase, keď bol pred takouto židovskou radou na výsluchu sám Ježiš. Áno, teraz títo jednoduchí a neučení mužovia hovoria bez strachu, múdro a logicky, konajú mocné divy. To je to, čo sa aj dnes deje s človekom, ktorého vedie Duch Boží:
„Svedectvo Hospodinovo je hodnoverné, múdrym robí prostého.“
Ž 19,8
Božia prítomnosť nás posväcuje, premieňa tak, aby sme sa stále viac podobali Ježišovi, boli nádobou „na každé dobré dielo pripravenou.“ (2Tim 1,21) Preto sa Peter a Ján nezľakli hrozieb a správne odpovedali, že „Boha treba viac poslúchať ako ľudí!“ A ich ústa hovorili o Ježišovi z plnosti sŕdc. Aj my prežívame takéto situácie. Sú to stále tí istí ľudia, ale vnútorne preporodení – k životu s Kristom v strede. Na 1. miesto dali Pána Boha a preto ľahšie určili poradie všetkým ostatným hodnotám. To sa deje aj dnes – ak dáš Bohu prioritu – a máš Ho vo svojom srdci, On Ti postupne zjavuje všetko to ostatné. A hlavne pridáva tak potrebnej smelosti. V kúpeľoch oproti počas socializmu pracovala v prijímacej kancelárii sestra Eva, ktorá sa vždy otvorene hlásila k cirkvi Adventistov siedmeho dňa. Keď bola pracovná sobota, povedala vždy priamo a otvorene, že na sobotnú brigádu nepríde, pretože ona sobotu svätí. A začali ju rešpektovať, aj pre jej smelosť a otvorenosť si ju začali vážiť. Bola svedkom všelijakých udalostí, ktoré sa počas rokov v kúpeľoch priamo „mleli“, často ju istí „páni“ volali a pýtali sa na jej názor. Uvažujeme nad tým, že sa nehrala na „inkognito“ kresťanku a nemala problém o svojej viere aj povedať a k nej sa aj priznať. A porovnajme sa my všetci ostatní, ktorí sme sa za „onoho režimu“ schovávali a zatajovali. A dnes sme na tom lepšie? Nemyslím. Často si myslíme a tak sa aj správame, že naša viera je len a len našou súkromnou záležitosťou.
Je taká detská hra, ktorá aj nám je známa – dva obrázky vedľa seba a text: nájdi minimálne 10 rozdielov. Hľadáme a nachádzame, až kým nenájdeme všetkých desať. Tu by sme asi koľko asi našli? Čo myslíte? Do popredia predovšetkým vystupuje ich oná smelosť. Priam bije do očí! Krásna veta, ktorú by učeníci nikdy nepovedali napr. na Veľký piatok, alebo na Bielu sobotu. A určite ani nie na Veľkú noc, alebo aj po nej. Rozmeňme si na drobné, čo znamená veta: „Pána Boha je potrebné viac poslúchať, ako ľudí.“ Oni dostávajú príkaz mlčať, teda zatajiť Ježiša pred svetom, nekázať v Jeho mene. To sa ale jednoducho nedá. Veď sám Pán Ježiš hovorí:
„Z plnosti srdca hovoria ústa.“
Lk 6,45
Ak je niečo v srdci, tak sa to derie na povrch. Tlačí sa to von, srdce to chce vykričať priam do celého sveta. Viďme tú predovšetkým smelosť a nebojácnosť. Ten najväčší a najmarkantnejší rozdiel. To nám prvé udrie do očí. Nedajú sa zastrašiť. Už nikdy viac takí nebudú, akí boli predtým. A ďalší rozdiel – z periférie sa dostávajú do epicentra diania. Tak, kde vanie Duch Svätý – tam je centrum. Aj Tomáš sa vrátil z periférie – do stredu. Jeho osobná skúsenosť je nadovšetko. Po zoslaní Ducha Svätého, keď ich vyšetrujú, oni sami sa dostávajú do prostriedku – a tá smelosť ide do všetkých svetových strán. Tam z Jeruzalema – na všetky svetové strany.. Pán Ježiš prichádzal do ich stredu, teraz oni sú v prostriedku, keď sú vypočúvaní a vyšetrovaní pre dobrý skutok na nemocnom človeku. Má to súvis s uzdravením chromého v predchádzajúcej 3. Kapitoly knihy Skutkov apoštolov.
Sú chvíle v živote – a prichádzajú pomerne často, keď sa máme rozhodnúť, koho poslúchnuť. Boha alebo ľudí?! A nie vždy sa rozhodujeme správne. Často podľahneme okolnostiam, tlaku okolia, rodiny, či vlastnému pohodliu. Aby sme mohli poslúchať Boha a aby sme boli citliví na tie „križovatky“ našich životov a dní, v ktorých sa rozhodujeme, potrebujeme poznať Božiu vôľu. Neuspokojme sa so všeobecným poznaním a včerajším konaním! Aj dnes sa skloňme, vyznajme svoju neposlušnosť, hľadajme Jeho vôľu pre svoj život a prosme, aby bol s nami, keď sa budeme snažiť poslúchať viac Jeho!
V našom odseku je veta, ktorá je mi osobne veľmi blízka. 9. júla 1989 som ju dostal ako osobný verš pri mojej ordinácii v Prešove od vtedajšieho brata generálneho biskupa Jána Michalka:
„A nieto spasenia v nikom inom, pretože nebolo dané pre ľudí pod nebom iné meno, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia.“
Tieto slová pochádzajú teda z prvotnej cirkvi, sú prejavom smelosti a nadšenia pre šírenie Božieho kráľovstva v tomto svete. V tom čase, keď som ich dostal, bol ešte socializmus, už končiaci – ale ešte bol.. Môj rodný chrám v Prešove bol tak plný do posledného miesta aj na státie, že sa pravdepodobne potom už nikdy tak nenaplnil, ako práve vtedy – pri tejto príležitosti. Keď sa spätne vraciam k tejto udalosti, tak to vnímam ako pozvanie ku smelosti. Vchádzali a vstupovali sme do služby a mysleli sme si, že zmeníme svet – aj napriek všetkým tým okolnostiam, ktoré ešte v danom čase boli. Aj nás bolo vtedy dvanásť, ako učeníkov! Po rokoch už viem, že nemusíme zmeniť celý svet, stačí, keď zmeníme bezprostredne prostredie, do ktorého sme vstúpili a miesto, kde žijeme. Čím? No predsa svojou smelosťou – a s Kristom v srdci a strede vlastného života. Ap. Pavel napísal svojmu mladému spolupracovníkovi Timoteovi: „Boh zaiste nedal nám ducha bojazlivosti, ale ducha moci a lásky a sebaovládania.“ (2 Tim 1,17). Tak to vnímam a prežívam, že Duch Svätý nie je za odmenu. Duch svätý a modlitba za Neho je zápas, v ktorom sme každodenne. Duch Svätý rozhodne nie je tradícia! Posolstvo Letníc, ktoré sme pred pár dňami svätili prevyšujú počet dvoch dní, kedy sme tak robili. Posolstvo Ducha je pre náš celý „duchaplný“ život, nie ten bezduchý. Veni Sancte Spiritus – príď Duchu Svätý a naplň nás svojimi prehojnými darmi.