Rámec života I.

(Jubilate, Cantate, Rogate) 

Žalm 8 je v mnohom pozoruhodný a výnimočný. Ak si ho celý prečítate, určite nájdete jednu zaujímavosť. Máte čas, aby ste to zistili.. Neponáhľajte sa.. Čítajte pomaly, čítajte s porozumením.  Už ste to zistili? Jedna skutočnosť je neprehliadnuteľná: na jeho začiatku a na jeho konci sú tie isté slová. Ako refrén, alebo aj ako úvod a záver. Povieme, že tento žalm je „zarámovaný“ tými istými slovami: „Hospodine, Pane náš, aké je slávne Tvoje meno na celej zemi.“ Je to Dávidov žalm, ako ten 23, nad ktorým sme rozjímali pred týždňom, v nedeľu Dobrého pastiera. Je hodno sa stále vracať k žalmom. Aj tomu 22, ktorý sa Pán Ježiš modlil na dreve golgotského kríža.  Žalmy sú stále v móde.. Vyjadrujú tie najrozmanitejšie naše pocity a aj naše emócie. Aj z tohto dôvodu sú stále v kurze.   Aj tento 8. žalm  bol napísaný pred stáročiami, my sa dnes môžeme pridať k tým, ktorí s jeho posolstvom bezvýhradne súhlasia v každej oblasti. V každom verši a v každom riadku.  Dávid je v ňom uveličený nad veľkosťou Božou, ale zároveň nad malosťou človeka. Svet je tak veľký a človek tak malý, ako zrnko piesku. Človek je len o niečo málo menší od anjelov. Je medzi nami minimálny rozdiel. Anjeli sú duchovné bytosti, my sme bytosti telesné. Telo nás vie potrápiť, telo nám vie dať zabrať. Často nás bolí, často aj pokúša..  A napriek tomu všetkému, aj keď je človek ako zrnko piesku, má Boh zaľúbenie v človeku. Anjeli a ľudia – Bohom stvorené bytosti. Anjeli – k Božej oslave na nebi a ľudia k Božej oslave na zemi. Nebesá – to je priestor pre anjelov k uctievaniu nášho Pána a zem je priestor k Božej oslave od nás ľudí. Sme stvorené bytosti – s istým zámerom. A tu si hneď môžeme položiť otázku – aký je  rámec nášho života? Čo ho rámcuje? Čo ho obopína?  Aký máme často refrén nášho života? Je to tá stará pesnička, ktorú spievame? Či sme začali spievať už tú novú (Ž 96,1)? Hodno sa nad tým zamyslieť a k tomu nám môže poslúžiť práve náš 8. žalm. Rámec nášho života smie byť – a môže byť a má byť –  oslava Pána Boha. Plesanie a radosť.  Hneď sa nám tu ponúka výstižný príklad. Charlie Cahplin zomrel vo veku 88 rokov. Čítal som si o ňom jeden text, aké hodnoty vyznával a čím všetkým sa v živote riadil. Tak napr. spomeniem aspoň niektoré: „Rád chodím v daždi, lebo vtedy nikto nevidí moje slzy.“ Ešte jeden jeho citát: „Najviac premárneným dňom života je taký, v ktorom sa ani raz nezasmejeme.“  

     Kráľ Dávid všade, kde sa pozrie –  vidí Hospodina. Na každom takmer kroku, v prírode, vo vesmíre, všade navôkol seba. Hore, aj dole, vpravo, aj vľavo.. Všade vidí viditeľné dielo neviditeľného Boha. Ako to povedal svetoznámy maliar P. Cezanne: „K tomu, aby  človek dobre videl, nestačí mať iba otvorené oči. K tomu je potrebné otvoriť aj srdce.“ Pred dvoma  rokmi, 12. apríla 1961 bolo jubilejné 60. výročie letu Jurija  Gagarina do vesmíru. Veľa sa o tom pred dvoma rokmi práve na túto tému publikovalo. Po návrate z vesmíru  všade vyhlasoval, že Boha tam nikde nevidel. Bol veľmi poplatný vtedajšiemu režimu. Traduje sa, že mu napísalo isté dievčatko, ktoré v liste uviedlo, že asi nemá čisté srdce, lebo Pán Ježiš  povedal, že iba tí Pána Boha uvidia, ktorí majú čisté srdce (Mt 5,8). A Malý princ o tom tiež vedel svoje, keď vravel, že:

„Dobre vidíme iba srdcom, to najdôležitejšie je očiam neviditeľné.“  

Ideme po stopách Pána Boha v tomto svete. Chceme ho priamo „vystopovať“ pri Jeho diele. Pre neveriaceho človeka je to dielo náhody – to všetko, čo nás obklopuje. Ozaj, je to možné tak prijať, že tú všetku krásu okolo nás vytvorila iba obyčajná náhoda?  G.Flaubert, francúzsky  spisovateľ napísal: „Autor má byť vo svojom diele, ako Boh vo vesmíre: všadeprítomný a pritom neviditeľný.“ To by sa dalo povedať aj o našom žalme: Boh je všadeprítomný, ale neviditeľný. A nemohol ho vidieť ani Jurij Gagarin, pretože je neviditeľný. A spomínaný Chaplin tvrdil: „Keď  sa pozeráte na Mesiac, uvidíte Božiu krásu. Keď sa pozeráte na Slnko, uvidíte Božiu moc. Keď sa pozeráte do zrkadla, uvidíte to najlepšie Božie stvorenie.“ Také Božie stvorenie, ktoré vie, prečo je a žije na tomto svete. Dokonalé Božie stvorenie, ako korunu tvorstva, keďže náš Stvoriteľ sformoval človeka v posledný deň, teda šiesty – tesne pres svojím oddychom v deň odpočinku, teda siedmy deň. 

    Pre kráľa Dávida bol pohľad hore vždy potrebnou lekciou pokory, aby si kládol otázku: „Čo je človek, že naň pamätáš a čo syn človečí, že sa ho ujímaš?“ Pre Dávida je to div.. Ako sa nás Boh predivne ujal! Ako sa zaujal ľudského pokolenia. O tom spieva Mária aj po príchode k svojej príbuznej Alžbete, keď vo svojej piesni, ktorý v teologickej reči sa nazýva ako Magnificat (Velebí moja duša Pána) okrem iného vyspievala: „Zaujal sa (Boh) svojho služobníka Izraela, pamätlivý milosrdenstva, ako povedal naším otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.“ (Lk 1,54-55) To je vlastne vrchol jej piesne a jej posolstva pred Alžbetou v tom hornatom kraji, kde bývala s manželom Zachariášom. To sú predpovede a zaľúbenia a to všetko sa potvrdilo pri príchode Pána Ježiša Krista na tento svet. Skrze Neho sa nás Boh ujal. Všetkých – bez výnimky.  Len a len z lásky a milosrdenstva. Iná motivácia tu nebola. Nie tak dávna Veľká noc nám to opäť všetko akcentovala a výrazne podčiarkla.  Pripomenul nám to Zelený štvrtok, Veľký piatok, aj Biela sobota, no najmä Veľkonočná nedeľa, v ktorej všetci boli šokovaní prázdnym hrobom. Je pre všetky veky prázdny. Náš Boh skrze Pána Ježiša Krista je reálny a nám prítomný a predchádza nás na všetkých našich cestách (Mk 16,7). Ujíma sa nás –  v radosti, aj v žalosti. A zároveň vedie do pokory, krotkosti a tichosti. 

    Často sa nás zmocňujú velikášske pocity o tom, akí sme dôležití, výnimoční a nepostrádateľní. Keď sa nám dlhšie obdobie darí v živote, sme úspešní, tak sme schopní si myslieť, akí sme aj šikovní a zruční. Potom však príde jedna tvrdá lekcia a tá nám zbúra náš domček z karát. Iste, platí že sme to najlepšie Božie stvorenie, ktoré však nemá prekročiť isté hranice svojho velikášstva. Tak skončil aj jeden anjel, syn rannej zory, ktorý si o sebe myslel viac, než je potrebné (Iz 14,12). Ap. Pavel napísal cirkevnému zboru do Ríma: „Mocou milosti, ktorá je mi daná, hovorím každému medzi vami, aby si nemyslel o sebe viac, ako treba, ale aby skromne o sebe zmýšľa, ako Boh komu udelil mieru viery (12,3).  Tej pravej skromnosti nikdy nezaškodí. A to sa dá trénovať pri pohľade na nebeskú oblohu. Ten nekonečný vesmír, ktorý sa nám akoby postupne odkrýval cez mnohé poznatky vedy a techniky. Dávid ich ešte nepoznal. My sme o niečo „vzdelanejší“ v tejto oblasti. Pán Boh, ako korunu tvorstva ustanovil človeka, aby panoval nad tým tvorstvom, nie aby ho ničil. Všetko nám dal k dispozícii, všetko nám zveril do opatery. Našu modrú planétu, ktorá je práve z vesmíru viditeľná, ako modrá. A ešte raz sa pristavme pri Gagarinovi. Od koho vlastne pochádza názov: „Modrá planéta?“ No práve od neho, lebo keď obletel našu Zem, tak povedal tie známe slová: „Ja vižu golubuju planetu.“  

   Žalm 8 je rámcovaný tými stými slovami. Naučme sa ich spamäti. Pripomeňme si ich v ťažkej cvíli nášho života. Aj vtedy, keď sme šťastní. Hodia sa do každej našej životnej situácie.  Čo teda rámcuje náš život?  Kto by nám mohol byť príkladom v tejto oblasti? No nikto iný, ako Pán Ježiš Kristus, ktorý pri jednej príležitosti zvolal: „Chválim Ťa Otče, Pane neba i zeme, že si toto skryl pred múdrymi a zjavil nemluvňatám, áno Otče tak sa Ti to ľúbilo.“ (Mt 11,25) To je plesanie. Viem si živo predstaviť, ako to urobil. Dvihol ruky k nebesám a zvolal: „Chválim Ťa, môj Otče!“ To je rámec života nášho Vykupiteľa, ktorý sa nás ujal. V danom odseku čítame: „Učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci..“ (Mt 11, 25-30) 3. nedeľa po Veľkej noci nás pozýva: Jubilate. Počas nej, na službách Božích sme spievali: „Vojdite, plesajme, chválospevy spievajme..“  (ES 605) Pán Ježiš  plesal celým svojim srdcom. Pozýva aj nás, aby aj naše plesanie rámcovalo náš život, aby ho ohraničovalo v každom našom novom dni.. Plesať Pánovi srdcom za to všetko, čo nás obklopuje, čo pozorujeme voľným okom. Aj za to, čo zatiaľ ešte nevidíme. A aj za to, čo raz uvidíme v plnej kráse a nádhere (1 K 2,9). A nielen je to len plesanie.. Čoskoro príde aj spev, aj modlitba..