Od jasieľ ku krížu IV.
Pokračujeme v našej téme – čo je spoločné a čo odlišné pre advent a pôst – čo ich spája a zároveň rozdeľuje. Advent považujeme za lahodnejší, pôst je oveľa radikálnejší. Advent nepozná priame výzvy na obrátenie a pokánie, aj keď často počujeme v tomto období aj o Jánovi Krstiteľovi, ktorý bol v mnohom radikálny. Ako kazateľ pokánia na púšti povedal a evanjelista Lukáš zaznamenal jeho pomerne radikálnu kázeň o sekere priloženej na korene stromov a ešte aj o mnohom inom (Lk 3,7-17). Je pozoruhodná v tom, že pre každú spoločenskú skupinu, či aj vrstvu mal konkrétne slovo – napr. pre colníkov, vojakov, či aj pre široké zástupy. Odporúčam ju vám do vašej pozornosti. Zvesť Božieho slova musí byť aktuálna v každom čase.. O to aj ja zápasím v každej dobe vo svojej službe vo Vysokých Tatrách. Nie je to jednoduché, neraz veľmi náročné. Spätná väzba aj prichádza, čo je vždy potešiteľné. Vzhľadom na miesto pôsobenia odozvy prichádzajú neraz aj zoširoka, aj z ďaleka. Myslím na sestru Evu, ktorá je z Bratislavy a liečebný pobyt v našich veľhorách si vždy vychutnáva po každej stránke. A vždy sa teší na naše služby Božie, na biblické hodiny, či aj na prednášky o dr. Szontaghovi. A vždy mi povie: „V Tatrách je to vždy také aktuálne a konkrétne.“ Ak je to tak, Bohu vďaka! V tom mi bol učiteľom môj brat farár, aj senior a neskorší biskup VD Ján Midriak. Stále ma v dobrom „tlačil“, aby som začal prakticky pôsobiť. Milo si spomínam, že práve takto v pôste 1987, ako poslucháč 3. ročníka na SEBF som mal prvýkrát pôstnu večiereň v chráme Božom v Rokycanoch. Tak som začal pôstnym časom, nie adventom.
Advent tým, že je prípravou na Vianoce, je určite o niečo veselší. Každú nedeľu zapaľujeme sviecu na adventom venci. Tento rozmer pôst postráda. Len v pôste spievame: „Smutný čas, pôstny čas..“ Takú pieseň o advente v našom Spevníku nenájdeme. Advent je doba radostného očakávania na príchod Pána Ježiša Krista. Advent nepozná prísny pôst – práve na rozdiel od pôstneho obdobia, keď sa k nemu niekto aj dobrovoľne rozhodne. Advent je vždy obdobím očakávania, je návratom k prvému príchodu Pána Ježiša , ale aj očakávaním na Jeho druhý príchod. Sú to koncerty, ktoré sa často organizujú pred Vianocami. Viac poznáme slovné spojenie – adventný koncert, ako napr. pôstny. Spolu s manželkou sme zažili, dá sa povedať ťažký pôstny koncert v Štátnom divadle v Košiciach v pondelok 20. marca 2023. Bol venovaný všetkým obetiam vojen a totalitných režimov v zmysle slov:
„Obrátil som sa a uvidel všetku neprávosť, ktorá sa deje pod slnkom.“
Kaz 1,14
Moderátor nás na začiatku hneď upozornil, že oveľa lahodnejšie by bolo počúvať Mozartovo Reqiem. Boli to veľmi náročné tóny, neraz až disharmonické, ktoré nám dali poriadne zabrať. Ako nám všetkým dáva zabrať téma už vyše ročnej vojny na Ukrajine. Nepamätám si tak „ťaživý“ koncert, ktorý nám bude dobre „pamätateľný“ ako zaujímavá skúsenosť. A ešte záverom: v advente dochádza k častému zamieňaniu adventu aj s Vianocami, najmä čo sa týka výzdoby. Mnohí už počas tohto prípravného obdobia majú stromček a celkovú vianočnú výzdobu. Adventu iste všetci rozumieme tak, že je to iba „predjedlo“ pred Vianocami. Ale obidve obdobia chápeme ako duchovnú prípravu na sviatky, na ktoré sa potrebujeme pripraviť, predovšetkým po duchovnej stránke. Nie priamo do nich vhupnúť, ale sa pripraviť. To ponúka aj advent, aj pôst. Uvažujte ďalej..
Sprítomnime si teda aspoň na chvíľu advent a príchod Mesiáša. Narodenie sa udialo v Betleheme. Ten znamená v preklade – Dom chleba. Splnili sa dávne zasľúbenia práve ohľadom Jeho narodenia – Betlehem, Efrata (Mich 5,1). O Betleheme čítame zaujímavý príbeh v knihe Rút. Nie je to náhoda, že z Domu chleba pochádza sám Chlieb života. Máme chlieb náš každodenný a máme aj duchovný chlieb. Pán Ježiš na púšti povedal:
„Nie samým chlebom je človek živý, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“
Mt 4,4
A týmto citátom si pripomeňme celý pobyt nášho Pána na púšti a trojnásobné pokúšanie, ktorému sme venovali toľko pozornosti v našej sérii: „Je napísané“.. Boží Syn bol vyzvaný pokušiteľom, aby kamene premenil na chleby. On sám si doprial si dobrovoľný pôst, pokušiteľ však vedel, že keď je telo oslabené, ľahšie človek skĺzne k niečomu, k čomu by sa nepribral v stave sýtosti. Môžeme akoby počuť šepot diabla: „Pomôž si, nehladuj, máš moc. Vyskúšaj si ju, over si to..“ Bolo to hneď na začiatku Jeho verejného účinkovania. Tie chleby sám pre seba Kristus nepremenil. Nie – pre seba nie – aj kvôli tomu, že Ho k tomu navádzal pokušiteľ. Rozmnožil ich – ale pre ľudí. Ľúto mu bolo zástupu, lebo ich videl ako ovce bez pastierov, čítame na inom mieste Biblie (Mk 9,36). Človek – ľudia – to je generálna línia života nášho Vykupiteľa Ježiša Krista. Všetko pre človeka – všetko pre ľudí. Pre seba nie, pre svoj vlastný žalúdok, ale pre ľudí áno. Chlieb, ktorý je tak veľmi dôležitý. Chlieb a prosba za neho je v našej každodennej modlitbe Otčenáš, ktorá sa dostala priamo do stredu modlitby a zahŕňa všetky materiálne potreby. Tak to vysvetľuje Martin Luther vo výklade tejto modlitby a 4. jej prosby.
Evanjelista Ján opisuje príbeh nasýtenia v 6. kapitole (1-15), v čase blízko pred židovskou Veľkou nocou. Veľký zástup išiel za Pánom. Nasýtil ich, ale najprv Pán Ježiš dáva rečnícku otázku, keď chce svojich vyprovokovať k uvažovaniu – sám však vedel, čo urobí. Filip konštatuje: „Ani za dvesto denárov nenakúpia dostatok chleba.“ Jeho viera na to nestačí! Ďalej však vo viere dovidí Ondrej, ktorý je trochu duchovne odvážnejší: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve rybičky, ale čo je to pre toľkých?“ V inom evanjeliu čítame Pánovu výzvu: „Vy im dajte jesť.“ (Mk 6,37) Je to akoby provokácia k úvahe, ako by sme túto situáciu riešili my ľudia! A ako to rieši a vyrieši Boh? Tento príbeh ponúka ľudské riešenia, nad ktorými sú práve tie jedinečné – Božie! Je tu však opísaná aj istá miera našej ľudskej ťažkosti, nerealizovateľnosti a nevykonateľnosti – a predsa sme k tomu vyzvaní – ako napr. žena, vdova zo Sarepty , ktorá dá to posledné, čo má – múku pre Eliáša (1 Kr 17, 8-24), či napr. aj Dávid, ktorý má k dispozícii iba päť kamienkov, idúc proti Goliášovi (1 S 17, 40-58).
Pán Ježiš Kristus sa úplne a celkom stotožnil s pozemským chlebom, aby nám ukázal, ako Ho potrebujeme každý deň, ráno, na obed, aj večer. On je naším pokrmom pre večný život. Ako prijímame pokrm pre časný život, tak potrebujeme sýtiť našu dušu, aby nebola podvyživená. Telu si doprajeme, ale duša je neraz podceňovaná a tak veľmi zanedbávaná. V Biblii je zmienka o chlebe v tých najrozličnejších súvislostiach až 350 krát. To by sme asi nečakali – je to je pomerne vysoké číslo. Keď sme na túto tému uvažovali v 4. pôstnu nedeľu, tak mi jedna sestra po službách Božích v Novom Smokovci povedala, že si myslela, že ak o chlebe je zmienka v Biblii práve toľkokrát, myslela si, že to bude koľkokrát, ako sa tam spomína aj výzva: „neboj sa“ (tiež v tých najrozličnejších súvislostiach 365 krát) – teda na každý deň v roku. Oná sestra mala celkom zaujímavú spätnú väzbu, čo ma veľmi potešilo. Ak sa modlíme Otčenáš každý deň, tak tá „zmienka“ o chlebe je tam každý deň, čiže v tomto roku 365-krát, v roku 2024, priestupnom – 366 krát. Ďakujeme za hojnosť všetkého, toho duchovného, aj toho materiálneho. To len levíčatá biedia a hladujú, ale tí, ktorí Hospodina hľadajú, nemajú nedostatku v ničom. Tak to vyznáva kráľ Dávid v Žalme 34, 9-12. Náš odsek začína výzvou: „Okúste a viďte, aký je dobrý Hospodin.“ Okúsiť – znamená priamo sa presvedčiť a ochutnať a aj – zahryznúť. Tak sa spoločne duchovne „zahryznime“ do duchovnej dobroty Božej v hojnej Božej milosti na každý nový deň. Pán Boh sa o svojich postará na púšti tohto sveta. Ako vtedy o tých, ktorí putovali cestou po púšti do zaľúbenej Kanaánskej krajiny. Bola manna, aj mäso priletelo, bola aj voda zo skaly a bol aj ohnivý stĺp v noci a cez deň Hospodin sprevádzal svoj ľud v oblaku. Nič im nechýbalo. Nič nám nebude chýbať ani dnes, ak Hospodin bude naším pastierom (Ž 23,1). Síce viac za to zaplatíme, ale nebude nám chýbať. Liek na túto dobu je v tom odseku, aspoň som ho tam našiel sám pre seba. Aký liek? Nanovo objaviť Hospodina, nájsť Ho.. Ako Toho, kto nám tak veľmi žehná. Levíčatá biedia a hladujú, ale .. (viď článok Božie „ale“) Mám veľmi rád prírodopisné dokumentárne filmy. Tam je toho hladu pomerne dosť a často ho vidieť – pokiaľ matka nenakŕmi svoje mláďatá. Na druhej strane je tu obraz hojnosti v Bohu, Jeho bohatstva duchovného, aj materiálneho. Stále platí skladačka a duchovná rovnica: Boh a ty znamená bohatý.