Podobenstvo ako zrkadlo
Podobenstvo ako zrkadlo
Kdesi som čítal, že podobenstvo je ako fotografia. Evanjelista, teda rozprávač, podobne ako fotograf zachytáva istý moment života, okamih bytia. To je celkom dobré prirovnanie a celkom sa mi aj pozdáva. Dnes vidíme v podobenstve dvoch mužov v chráme, ako sa modlia – farizej a publikán (Lk 18,9-14). Pomyselná fotografia ich zachytáva priamo pri modlitbe. Je to taká zaujímavá momentka.. Vieme však aj to, že úplne celý život sa nedá zachytiť na nejakej fotografii.. Musel by to byť film. Ten sa síce priebežne a postupne natáča, aby raz aj nám bol celý premietnutý. Zachytiť celý náš život sa na fotografiách nedá, sú to len isté momenty. Náš život je v neustálom pohybe. Náš život nie je len jedna fotografia, ale celý dokument. Podobenstvo je ako fotografia. Oveľa viac ma oslovuje prirovnanie podobenstva k zrkadlu, do ktorého sa pravidelne pozeráme.. Tak sa pozrime aj dnes, opäť a nanovo, ako sme to urobili dnes ráno.. Pozrime sa do duchovného zrkadla na konci odchádzajúceho 2022 roku. Ako sme ho prežili? Ako publikán, či nebodaj farizej? Dnes som pokorný, ale zajtra takým byť nemusím. Včera som bol pyšný na svoje deti a dnes som veľmi skľúčený pre to, či ono. Dnes vyžarujem radosť, ale včera som mal veľmi ťažký deň, na ktorý nerád spomínam.. Dni sú veľmi rôzne a prinášajú rozmanitosť udalostí. Je to sínusoida v takom znamení, ako je aj EKG nášho srdca. Pokora, o ktorú ide v našom príbehu, je náš každodenný kontakt s rôznymi ľuďmi a situáciami nášho života. Pokora – to je spôsob nášho prejavu voči nášmu okoliu. A samozrejme naše postoje a reakcie voči všetkému tomu, čo nás postretne.. Takto žijeme svoj život. Tak tomu bolo aj v tomto roku. Nikto z nás si nemôže byť istý, či sa úlohy farizeja a publikána zajtra naozaj nevymenia! Napokon veď aj publikán sa mohol modliť: „Bože, ďakujem Ti, že nie som ako tento farizej.“ Ale takto sa nemodlil..
Naše podobenstvo tradične komentujeme tak, že keď dvaja robia to isté, nie je to vždy to isté. Ale poďme po poriadku. V biblických časoch Pána Ježiša Krista existovalo niekoľko teologických škôl, ku Kristovmu učeniu však mali najbližšie farizeji. Pán navštívil viacerých farizejov, rozprával sa s nimi. Spomeňme si na jedinečný a priam exkluzívny Jeho nočný rozhovor s Nikodémom (J 3,1-21). Slovo farizej znamená oddelený, alebo odlúčený. Tak sa mnohí úprimne rozhodli, že nepodľahnú vplyvom sveta a že budú viesť svätý život, zasvätený celkom Pánu Bohu. Aj napriek tejto úprimnej snahe o duchovnú blízkosť k Bohu, sa však mnohí ukázali ako odporcovia Pána. A samotné slovo sa stalo nadávkou, či označením pre pokrytca. Prečo? Farizej z podobenstva je úprimne veriaci človek, ktorý sa usiloval plniť prikázania. Držal pôsty, daroval obete pre chrám. Duchovný zákon to však nevyžadoval, aby sa farizej postil každý týždeň, dokonca dvakrát.. Onen farizej sa rozhodol pre neho dobrovoľne. Pôvodne povinný pôstný deň bol Deň zmierenia, jediný deň v roku . To bol deň očisty celého národa. V tom čase však farizeji, hnaní horlivosťou – o „pridanú hodnotu“ svojej viery však zaviedli až dva pôstne dni v týždni – pondelok a štvrtok. Náš farizej konštatuje: „..postím sa dva razy do týždňa.“ Ale ani pre farizeja sa v týchto dňoch pôst nepovažoval za povinný, ale prospešný. Malo to odporúčací charakter, čo samozrejme vôbec nebolo zlé. Bolo to prospešné – samozrejme zdraviu osožné. Dával desiatky, takže tento farizej bol naozaj veľmi zbožný. A vo svojej zbožnosti sa veľmi povýšil, až sa „vznášal“ a ponížil človeka „vedľa“, ktorého degradoval opovrhnutím. Vyrástol na degradovaní svojho blížneho, keď ním hlboko pohrdol vo svojom srdci.
Spravodlivý žid mal dokonca povolené ponížiť blížneho, ktorého považoval za nespravodlivého. Zbožný žid vo svojej každodennej modlitbe ďakoval Bohu, že nie je ani otrokom, ani pohanom, ani ženou. Pamätáte si, neraz som vám to spomínal: „Bože, ďakujem Ti, že som sa nenarodil ako žena“, tak aj takto vyzerali modlitby zbožných farizejov. A na toto veľké nedorozumenie museli odpovedať až kresťania, slovami ap. Pavla, ktorý napísal:
„Nie je ani Žid, ani Grék, nie je ani otrok ani slobodný, nie je ani muž ani žena, lebo všetci ste jedno v Kristu Ježiši.“
G 3,28
V tomto „zrovnoprávnení“ pred Bohom má kresťanstvo nezastupiteľné miesto. A často na to zabúdame. Dovtedy však ponižovanie bezbožných bolo na programe dňa. Pozrime sa do žalmov, aké slová sa používali na označenie nespravodlivých. Tento farizej za to iste nemohol. To bol obraz vtedajšej doby, tá spomínaná fotografia z oných dávnych čias. A okrem toho sa tváril pokorne. Pripisoval sám sebe dobré skutky. Bohu ďakoval za svoju zbožnosť. To je iste správne, aj my by sme mohli častejšie ďakovať Pánu Bohu za to, čo nám dal. Farizej neoslavoval seba, to nie. V cirkvi by sme takých zbožných „farizejov“ chceli mať – a nie publikánov! Či ako myslíte?
Tak napr.: do kostola príde človek. Nájde si príležitosť darovať nielen svoje peniaze, ale aj svoj drahocenný čas Pánovi. Robí toho veľa. Obliekol si svoje najlepšie šaty a prišiel do chrámu. Príde a sadne si, premýšľa a medituje: „Pane, som Ti tak vďačný! Snažím sa vyhýbať hriechu.. Ľuďom prinášam dobro. Nie som flákač, ale poctivý robotník. Správam sa k ostatným ľuďom s rešpektom. Toto všetko pochádza od Teba a za to všetko Ti ďakujem. Dobre si pamätám príbeh o farizeovi a publikánovi. A aj preto sa k Tebe modlím: Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Ale bez ohľadu na to, ako veľmi farizej opakuje slová publikána, nestane sa ním hneď. Jeho slová mu zostávajú cudzie, nie je publikánom, ale (prepáčte) papagájom. Všetko v jeho modlitbe vychádza z toho istého, z čoho vychádza farizej z nášho príbehu. Áno, prišiel ďakovať Bohu, ale neprišiel vôbec o nič prosiť! To je pozoruhodný moment tohto podobenstva. Na tej fotografii to nemáme zaznamenané nijako. Má v úmysle iba Bohu „predať“ Jeho dary. Ponúka mu svoj majetok, ale nežiada od Neho vôbec nič. Čo to je – čo myslíte? Je to predsa obchodovanie. Pane, Ty si mi dal zbožnosť. Predám Ti tento dar – výmenou za spásu a večný život s Tebou! To je jeho sebavyvýšenie – povyšuje sa nad ľudí okolo, ale aj nad samotného Boha. To poškvrňuje všetku jeho zbožnosť a privoláva Boží hnev. Tak to už dávno napísal prorok Izaiáš: „Sklopia sa pyšné oči človeka, pokorí sa povýšenosť ľudí, len Hospodin sám bude vyvýšený v onen deň. Pretože Hospodin mocností určil istý deň, proti všetkému, čo je pyšné a vyčnievajúce, proti všetkému, čo je vyvýšené a vysoké.“ (2,11.12) Ak som farizej, tak som aj svoj vlastný Boh a pravého Boha si môžem kúpiť a nakŕmiť ho svojou vlastnou zbožnosťou. Farizej sa teda nestratil – hrdo stojí a rozhliada sa. Publikán, už si ma videl? Už to je farizejské:“ Bože, ďakujem Ti, že sa nemodlím ako farizej, ale publikán..“
A publikán? Keď vošiel do domu, tak hneď všetky veci považovali v dome za nečisté, pretože sa mohol niečoho dotknúť. A vyberal dane pre nenávidených Rimanov. Vedel, že z neho nikdy nebude spravodlivý muž. Veď len si spomeňme na Zachea (Lk 19,1-10). Nemal čo „predať“ Bohu. Ak niekoho oklamal, mal k tomu pridať ešte pätinu, tak predpisoval zákon. Čítame o tom v Numeri. Jeho modlitbu však Boh paradoxne prijal. Je to prosba o milosrdenstvo. Neuvádza síce zoznam svojich hriechov, ako farizej zoznam svojich cností. Dokonca neudáva žiadne svoje hriechy, ale uznáva, že je hriešnik na celej čiare, hriešnik na „plný úväzok“. To je vlastne celá podstata. Tak videl seba v tom duchovnom zrkadle, do ktorého sa pravidelne pozeral. Pán Ježiš Kristus nás učí v kázni na vrchu, že aj keď nevložím ruku do cudzieho vrecka, neznamená to, že nie som zlodej. Boh hľadí na srdce. Na tom najviac záleží. Naše dobré skutky sú dôležité a potrebné, ale bez obzerania sa, bez túžby vyniknúť a predvádzať sa. Tie sa vlastne zmestia do jednej hrsti! A to chceme „vymeniť“ za večný život s Bohom? Publikán sa „totálne“ priznal, že je hriešnik. Nemôže nič urobiť, čím by sa mohol ospravedlniť. Verí, že všetko, aj jeho večný život, je v rukách Božích. Nezaslúži si spásu, ak ju dostane, tak sa stane len a len z milosti Božej. Nie pre svoje výkony. Tak to potvrdzuje aj ap. Pavel:
„Lebo tak myslíme, že človek ospravedlnený býva vierou bez skutkov zákona.“
R 3,28
To ale znamená, že škody nie je potrebné napraviť, ktoré sme iným spôsobili. Spása a večný život však nezáleží na tom, čo bude napísané v našich nekrológoch. To je publikán. Ježiš ich dal na tú istú úroveň: „Colníci a neviestky“, (Mt 21,31) ale čo ešte dodal, že vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Bil sa pokorne v prsia, prišiel k Bohu so svojou vlastnou modlitbou. Veľmi stručnou, ale výstižnou – obsahujúcou úplne všetko.. Tento príbeh nás nastavuje zrkadlo aj do novej časovej púte.. Pozerať sa práve do takého zrkadla je veľmi žiadúce.. Čím častejšie, tým lepšie pre nás..