Adventný budíček

     Advent začína v čase, keď sa  medvede   uložili  na zimný  spánok.. Prebudia sa až na jar. Bolo dosť dlho teplo, takže ešte nemali ten pocit a aj potrebu sa uložiť do svojich brlohov.   Téma s medveďmi  rezonovala v celej našej spoločnosti na Slovensku najmä počas tohto končiaceho sa roku. Už nielen v Tatrách, ale stal sa z neho celoslovenský fenomén. Pán Boh to veľmi  múdro zariadil v ríši zvierat.   Príroda pozná zimný spánok. Potrebuje si odpočinúť. Na jeseň priniesla ovocie a plody. Teraz prišiel čas výdychu a nového nádychu, aby v novom roku opäť zarodila. Potrebuje k tomu tiež odpočinok.   Zvieratá teda hyberbujú, svište sa už dávno uložili do svojich nôr.  Ako im je len dobre. Takýmto spôsobom prečkajú celú zimu. Netopiere visia dolu hlavami a zobudia sa až na jar. A mohli by sme pokračovať ďalej a ďalej. Vtáctvo, ktoré by neprežili zimu v našich podmienkach, dostalo prívlastok – sťahovavé.. Idú za teplom, aj za pokrmom. Keď sa podmienky u nás zlepšia,  vrátia sa opäť k nám.  Možno aj nám sa to pozdáva a je nám to celkom sympatické  a chceli by sme sa na takýto spánok uložiť aj my. Príchod  zimy a predovšetkým  príchod adventu  však vyvoláva celkom protichodné myšlienky. Úplne protirečia tomu, čo sa deje v prírode.  Epištola prvej adventnej nedele nám tlmočí posolstvo:

„A toto čiňte, keďže vidíte príhodnú chvíľu, že je vám čas prebudiť sa zo sna.“

R 13,11

Možno sme spali až doteraz.. Ak tomu tak bolo, tak advent je veľmi vhodným časom na prebudenie. Ono to prichádza priamo ako priam bubnovanie, ako adventný budíček. Tento text zvolila cirkev na prvú adventnú nedeľu nie náhodou.. Ap. Pavel v texte ďalej píše: „Noc pokročila, deň sa priblížil. Odložme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. Ako vo dne slušne choďme.“   (R 13,12.3) Noc sa skončila, spasenie je nám oveľa bližšie, ako keď sme uverili.  A keď  ideme do dňa, tak sa vyzliekame z pyžama a obliekame si denný odev. Aké by to bolo, keby sme cez deň chodili v pyžame. Nevyzerá to niekedy tak v našom živote, že akoby sme chodili aj cez deň v nočnom oblečení?   Cirkev bubnuje takmer na  poplach – na prebudenie. Je to úžasné, že môžeme byť spolu, pred rokom sme mali adventný lockdown, od 1.adventnej nedele bolo všetko zatvorené až do tej tretej. Vtedy sa možno aj dalo dlhšie  spať. Dnes už nie. Potrebujeme priam vyskočiť z postele.. Vianoce pred rokom sme už slávili spoločne, boli oveľa skromnejšie, ako počas predchádzajúcich rokov. Tie prvé Vianoce 2020 sme mali celkom zatvorené.. Možno aj tie skromné Vianoce spred roka boli pokusom k návratu vôbec k tým prvým Vianociam.. tak sme si trochu zaspomínali a vrátili sa do minulosti nie tak dávnej. 

    Je nám čas prebudiť sa zo sna. Vnímate to aj vy takto? Je to výzva aj pre nás? Nepovažujeme to za nejaký náboženský folklór?  Nie je to skôr  pre niekoho iného?  Využime tento obraz každého rána a budenia do nového dňa.  Čo nás budí ráno? Kedysi to bol klasický budík, dnes je to mobilný telefón. Ako ten vývoj pokročil, keď sme na klasické budíky už takmer zabudli. A nájdeme ho snáď ešte niekde doma, alebo už aj v múzeu.  Klasický budík mal až štyri ručičky, ak sa pamätáte. Každá ručička o niečom vypovedala. Skúsme sa nad nimi spoločne zamyslieť.  Malá a veľká – sú akoby nehybné – a predsa.. Kedykoľvek sa na ne pozrieme, sú v inej polohe. Ten pohyb priamo nevidíme, ale  čas plynie.  Tieto ručičky symbolizujú náš ubiehajúci čas. Náš ohraničený čas – tak je to aj v živote, ale aj takto na štyri nedele je ohraničený čas adventu.  Ak sa necháme oklamať ich nehybnosťou a zastavíme sa aj my, tak bude z toho premárnený advent, ale aj čas života.  A potom príde moment , že je „o 5 minút 12!“  Tak to možno  občas sledujete, že aj naša politická debata nesie toto pomenovanie. Politici sa tam iba hádajú.  O 5 minút 12 znamená, že je najvyšší čas. Je najvyšší čas prebudiť sa zo sna. Goethe raz poznamenal, či napísal, že „neužitočný život je predčasná smrť.“ Pred časom nám vežové hodiny na kostole v Novom Smokovci zastali práve o 5 minút dvanásť. Viacerí sa pýtali, či sme to urobili zámerne. Odpoveďou boli moje slová, že žiadna náhoda.. Pán Boh nám všetkým, aj okoloidúcim a tým, ktorí si to všimli – pripomenul, že je už najvyšší čas. 

     So zdanlivo nehybnými veľkými ručičkami kontrastuje sekundová ručička. Neustále sa hýbe, s neúprosnou pravidelnosťou.  A tak nám aj ona pripomína, ako všetko rýchlo plynie – advent za adventom, Vianoce za adventom, rok za rokom nášho života. Tak sme to spievali aj na našej mládeži v Prešove  v jednej piesni: „Rok za rokem roky, roky  léta jdou, k roku rok , v ruku laskavou vkladám dni a roky, tak, jak jdou.“   Je najvyšší čas – povedané slovami ap. Pavla. Blížime sa k nášmu spoločnému cieľu. Alebo obrazne povedané  – stúpame nahor. Pri turistike sa nepozeráme vždy smerom  na vrchol, ale pozorne pozeráme pod nohy. Od každého kroku a istého stúpnutia závisí, či sa na ten vrchol dostaneme a tam vystúpime.  A tak je to vlastne aj s adventom, záleží na každom jednom našom kroku, ktorým sa blížime ku cieľu.  Krok za krokom ku vrcholnému stretnutiu s Bohom,  ak nám záleží na kvalite nášho každého prežitého dňa. A k tomu veľmi účinne môže poslúžiť aj advent. Nie je to, ani nemusí byť pestovaný folklór srdca, je to pozvanie k novému vykročeniu v ústrety cieľu, kde náš čaká náš Boh. Tak to píše v jednej básni Zlatica Oravcová: „Advent je svätých tajov doba. Advent je doba čakania. Keď odchádza a mizne zloba. Advent je doba pokánia.“  

    A ešte sa zastavme pri ručičke, ktorú sme si nastavovali práve na ono budenie. Tá sa vôbec nehýbe! Má akoby varovnú funkciu  –  blíži sa termín budenia, približuje sa tá biblická „plnosť času“, keď  príde Pán.  Jeho príchod sa už nedá oddialiť, ako sme kedysi posúvali čas na budíku  –  ešte trochu neskôr. Tak to čítame v knihe Prísloví:

„Ešte trochu podriemať, ešte trochu pospať, trochu ruky zložiť a ležať – a tvoja chudoba ťa prepadne ako tulák a nedostatok ako ozbrojenec.“

Príslovia 6, 10

   Zvonenie môžem posúvať, okamih posledného zvonenia už nie. V liste Efezským kresťanom to apoštol Pavel vyslovil bravúrne tými známymi slovami:  Prebuď sa, kto spíš, vstaň z mŕtvych a zaskvie sa ti Kristus.“  Iba tým, ktorí sa prebudia, sa Kristus zaskvie. Iba tým, ktorí dvihnú tie večné vráta. Skvejúci sa Kristus v každom ľudskom srdci  –  v každom období je ideál, je  niečo, po čom túži Boh pri každom jednom z nás. Bola by to cirkev prebudených a znovuzrodených kresťanov. Martin Kukučín napísal novelu: Neprebudený. Modlime sa za prebudenie v cirkvi po pandemických časoch, keď sú kostoly už naplno a dokorán otvorené. Potrebujeme prebudenie, aby sa nám Kristus ešte viac zaskvel v Jeho duchovnej kráse. On, ktorý je Jasný nad slnko jasné.  Kristus sa zaskvie  iba tým, ktorí otvoria brány svojho srdca.  K adventu a jeho začiatku sa často cituje aj 24. žalm, ktorý nás k tomu pozýva. Je nadpísaný: „slávnostný stup do chrámu.“  Môžeme ho použiť aj pri slávnostnom vstupe do nového cirkevného roku. Už sme tak urobili pred pár dňami. Budeme mať v ňom mnoho príležitostí ku tomu všetkému. Aj ku ešte mnohému aj inému.  Sme pozvaní. Sme zároveň aj poslaní s týmto posolstvom do tohto času..  „Veľký Bože, prečo posielaš nás, malých ľudí, do takej veľkej doby?“ (G. Laub)  Cítime zároveň  chvenie a vlastnú nehodnosť  k tak veľkému poslaniu niesť Krista, Svetlo sveta  (J 8,12) aj ďalej..   Pán potrebuje práve mňa, aj teba.. Nás všetkých.. Izaiáš (6,8)  pohotovo odpovedal: „Tu som ja, pošli mňa!“