Ani oko nevídalo II.

     Prehupli sme sa do druhej polovice novembra. Čas sa láme, končíme cirkevný rok a ideme v ústrety adventu. Dlhá jeseň sa skončila, prišiel prvý sneh.  V minulom týždni – 17. novembra sme mali deň voľna. Mnohí v druhej polovici týždňa privítali tento „voľný“ deň. Mnohí, žiaľ vidia iba voľno. Za týmto dňom vidíme však niečo oveľa viac. Pripomínali sme si pád totality a nástup slobody. Často zabúdame na ňu a trasieme sa niekedy viac za mamonou života. Konzumná spoločnosť valcuje svet. Občas aj my sa kukneme tým smerom, že? Naša pozícia je určite jasná a zrejmá, ale vidíme   prejavy konzumu všade navôkol  – aj medzi nami. A kde je v tom všetkom sloboda? Sloboda je veľmi krehká a je potrebné si ju strážiť. Veď  aj súčasné dianie vo svete nám pripomína, ako ľahko ju môžeme stratiť.  Máme slobodu, ďakujeme za ňu. Je však potrebné ju podrobovať kontrole lásky. Aby to nakoniec nebola sloboda sebectva. Takáto sloboda nie je odkazom 17. novembra 1989. O dva dni neskôr – 19. novembra sme si pripomínali 18. výročie tatranskej víchrice. Vtedy sa nám takmer zrútil svet. Tak sme to všetci prežívali. On sa napokon nezrútil. Zrúti sa až vtedy, keď Príde Pán na túto zem po druhýkrát, ako Sudca živých a mŕtvych. Správy o tom sme počúvali na konci cirkevného roka v mnohých biblických textoch. Nám to pripadalo, akoby to všetko bolo zo súčasnosti, mysliac aj na vojnový konflikt na Ukrajine.  Keď nám odíde niekto veľmi blízky, aj vtedy to takto prežívame. Svet sa nám však nezrúti, pretože máme pre koho žiť. Ďakujeme, že máme pre koho žiť! Stále platí:

„Nikto z nás nežije sebe a nik sebe  neumiera. Lebo ak žijeme, Pánovi žijeme, ak umierame Pánovi umierame.. A tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme.“

R 14,7.8

A po týchto dvoch spomienkových dátumoch prišla nedeľa  20. novembra – koniec cirkevného roka. Nedeľa večnosti. Končíme ho v najskoršom možnom termíne, teda v nedeľu 20. 11. Na konci liturgického roka uvažujeme o posledných veciach. Tri posledné nedele majú svoj nezameniteľný charakter.  V niektorých zboroch je Pamiatka zosnulých práve v poslednú nedeľu po Trojici. Nedeľa večnosti má svoj silný náboj a nadčasové posolstvo. V Tatrách je už bielo, už to má nábeh k adventu a k bielym Vianociam. Uvidíme..  

     A na konci tejto časovej etapy počujeme môj obľúbený veršík od ap. Pavla. Je to moja srdcovka. „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeka nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú.“ (1 K 2,9) Tento text zvyknem často použiť pre opis neopísateľného. Pre opis večnosti, opis tajomného a mystického. Opis nepoznaného tajomna. Ap. Pavel sa Božím darom ocitol v treťom nebi, ocitol sa v raji.  Nebol tam na poznávacom výlete, taký nie je možný. Keby bol, dnes by sme boli snáď všetci veriaci. Tento zážitok bol darom od nebeského Otca. Píše o tom v 2. Korintským v 12.kapitole  v úvode:

 „Znám človeka v Kristu, ktorý pred štrnástimi rokmi, či to bolo v tele, neviem, či mimo tela, neviem, Boh vie – uchvátený bol až do tretieho neba. A znám toho istého človeka, – či to bolo v tele, či mimo tela, neviem, Boh vie – že uchvátený bol do raja a počul nevysloviteľné reči, ktoré človek nesmie ani vysloviť. Týmto sa teda budem chváliť, sám sebou sa však nebudem chváliť, ak len nie slabosťami..“  

Podľa môjho presvedčenia tu ap. Pavel tu píše o sebe samom. Svoju osobnú skúsenosť neba, nejakého zážitku –  skôr si myslím, mimo tela, pretavil aj do nášho veršíka, keď opisuje to, čo je neopísateľné.  Opisuje to všetko – „nevídané, neslýchané a nepočuté“.. Často o niečom takom mimoriadnom povieme, že sa stalo niečo nevídané. Je to odvodené od toho, že to bolo nevidené. Podobne niečo neslýchané – niečo, o čom človek ešte nepočul  a čo nám pripadá, ako nepočuté. Ap. Pavel sa ocitol niekde „mimo tela“, videl to, čo je nevidené a počul nepočuté. Niečo také, čo človek ani nemôže vysloviť, Čo to môže byť? Napadlo Vás to?  Niečo úchvatné a niečo famózne. Taká je večnosť. Nedá sa opísať, len pomocou slov a obrazov nám známych z nášho života. 

     Mne osobne veľmi pomáha obraz o tatranskej inverzii. Takto si často vizualizujem večnosť – byť na výslní. Dole hmla, len na horách slnko. Aj teraz, keď píšem tieto riadky, pozerám na Kráľovu hoľu, v Popradskej kotline je hmla. A u nás – opäť inverzia s belobou snehu, ktorá kontrastuje s modrou oblohou nad našimi majestátnymi tatranskými štítmi.  Keď v televízii bývali časté obrazy tatranskej jesene a inverzie, tak prichádzali k nám správy a telefonáty typu: „No vy v Tatrách sa máte, vy tam nádherné  máte slnko!“  Áno, my v Tatrách sa máme dobre. Ďakujeme!  A mali sme sa veľmi dobre  počas celého cirkevného roka. Keď mi v blahej pamäti generálny biskup Ján Michalko dával 8. júla 1989 v Prešove dekrét o umiestnení do Vysokých Tatier, tak mi povedal, že sa tam budem mať veľmi  dobre. Tak ma uviedol do tohto prostredia,  toto mi povedal svojim typickým prejavom. Bol vskutku prorokom. Ozaj sa tu máme dobre. Sme tu na výslní – máme tu svoju skvelú duchovnú rodinu. Nie je nám tu zle. Tých 33 rokov hovoria o tom svoje. Tak dobre sa tu máme a my za to Pánu Bohu vždy a nanovo ďakujeme. Iste, aj my prechádzame mnohými skúškami, neidealizujeme si všetko.. Aj my máme svoje ťažkosti a problémy.  Ale keď pre nás Pán Boh stvoril tak nádherný domov, kde prežijeme zopár rokov svojej zemskej púte, či  nestvoril pre nás ešte krajší večný domov, kde budeme tráviť celú večnosť?!  Život bez konca – vo večnosti. František Švantner napísal dielo : „Život bez konca.“   A ja za tým hneď vidím podobenstvo pre večný život s naším Pánom Ježišom Kristom.  

    Doznieva vo mne a v nás, ktorí sme boli „pri Skale“ toho roku opäť, tohtoročné stretnutie na konci októbra.. Krásu prírody a údiv nad ňou sme prežívali 30. októbra 2022 v Tatranskej Polianke, kde sme sa stretli už po 16-krát pri Skale pri predreformačnom zastavení. Prežívajúc nadšenie z Božieho diela v prírode, dali sme sa vtiahnuť do prítomného diania.  Stretnutie pod Gerlachovským štítom býva raz ročne (vždy v poslednú októbrovú nedeľu), kde sa stretávajú bratia a sestry z dvoch cirkevných zborov: Batizovce – Gerlachov a Vysoké Tatry. Teší nás, že naše pozvanie prijali aj ďalší naši susedia z cirkevného zboru Mengusovce, ale aj z Kežmarku. Svätyňa, v ktorej sa stretávame, je  ozaj Božia. Služby Božie v chráme prírody! To miesto starší Gerlachovčania nazývali „kostol“. Tak sme teda boli v „kostole prírody“, kde oltárom je mohutná skala a organom bol šum a závan vetra. A aká nádherná výzdoba a  obrazy visia v tom kostole! Samé originály, ktorých hodnotu nemožno vyčísliť. Znelo tam ale predovšetkým nadčasové živé Božie slovo. Maša Haľamová, ktorá roky prežila v Tatrách tú nádheru písala vo svojich básňach: „Však človek v horách vďačný je za každý najmenší dar, za rozkvitnutú jedľu i kameň slnkom zhriaty.. Hej, v horách chudobných sú ľudia láskou bohatí.“ A v inej básni píše: „Od Gerlachu Pán Boh ide horou, na kameni čakám naňho s pokorou.. Žaloby tiaž položím si do dlane a keď dôjde, odovzdám Mu ju oddane.“ Všade okolo nás je toľko krásy.. V prírode, ale aj mimo nej.  Čo všetko krásne nás obklopuje. A je to pominuteľné. O to viac, čo Pán pre nás pripravil vo večnosti. Ale my tú krásu  večnosti môžeme ľahko stratiť. Na konci cirkevného roka počujeme podobenstvo o 10-tich pannách (Mt 25,1-13). Pochabé panny sa na svadbu nedostali. Niečo zanedbali. V niečom pochybili. Nezobrali si oleja do zásoby. Ktovie, ako uvažovali. Či vôbec príde ženích,  či to mysleli vážne, či iba s ním flirtovali. Neprenikneme do ich myslenia, to sa nám nepodarí. A predsa – je to memento a výzva pre nás! Pripravovali sa, boli súčasťou tých očakávajúcich na ženícha, ale dvere sa pred nimi zatvorili. A Pán sa od nich úplne dištancoval slovami: „Veru vám hovorím, neznám vás!“ Tak tvrdé slovo od Pána, by sme to možno ani nečakali. Nemohol im dať ešte šancu?  Už nie! Šancí doteraz bolo už veru dosť. Niečo tie pochabé panny opomenuli. Nehrozí nám to aj v cirkvi? Ešte nemáme zaručené, že sa tam dostaneme.. Či? Večnosť je iba pre milujúcich, hľadajúcich. Máme nádej hraničiacu s istotou. Máme istotu večnosti. Čo všetko Pán pripravil pre tých, ktorí Ho milujú. Ak Ho milujeme, je to všetko pre nás už od stvorenia sveta. Ako hovorí slovo reklamy: „Ak ju miluješ, nie je čo riešiť!“ Ak miluješ Pána, nie je čo riešiť. Je to pre teba.. Našiel si sa v tom.. Je to o tebe.. Je to pre teba.. To všetko, ale aj mnoho ešte oveľa  krajšieho..