Listové tajomstvo
Jeseň prináša plody našej usilovnej a Pánom Bohom požehnanej práce. Sprievodným javom jesene je zber úrody.. Potvrdzujú to aj názvy jesenných mesiacov – september a október, na konci s „ber.“ A tu môžeme myslieť ozaj na zber úrody, na zber toho všetkého, čo sa urodilo aj napriek tohtoročnému extrémnemu suchu. V tomto ročnom období sú však veľmi vhodné podmienky pre turistiku. Vždy s úsmevom poviem: teraz nám turistom začína sezóna. V tomto období sa dni pomaly skracujú, večery predlžujú. Ubúda svetla a pribúda večernej tmy a tieňov. Každý tieň však pripomína aj tú skutočnosť, že nablízku je svetlo. Nikdy na to nezabúdajme a nebojme sa tieňov.. Tie len vždy a nanovo dokazujú, že nablízku je svetlo. A táto skutočnosť je veľmi dôležitá. Jeseň prináša mnohé padajúce listy. Sú ich státisíce, sú ich milióny.. Doslúžili.. Listy na stromoch, ktoré boli donedávna čerstvo zelené, stratili svoju pôvodnú farbu, sú zlatožlté s, postupne hrdzavejú a padajú to stromov. Zelený chlorofyl sa stráca, prichádzajú iné farby a odtiene listov na všetkých listnatých stromoch, ale aj na iných rastlinkách. Počas jesennej turistiky si pamätám tak úžasné ticho v Monkovej doline, že bolo priam počuť, ako každý list padne na zem. Také ticho, ktoré bolo priam počuť, som snáď ešte ani nezažil. A každý padajúci list zo stromu bolo veľmi hlučný a „zašušťal“. Sú to kvantá listov, ich množstvo sa nedá rozhodne spočítať. Sú pod našimi nohami, šuchotajú a niekedy aj zavadzajú a prekážajú.. Moja nebohá teta Anna v Kojaticiach padnuté listy z nášho orecha na dvore vždy starostlivo zbierala, pretože chcela mať poriadok a zožltnuté listy jej robili vždy mnohé starosti a vrásky na tvári. Zhrbená doslovne zbierala ich „po jednom.“ Jeseň aj to prináša. Lístie, ktoré končí svoju sezónnu existenciu . Je veľmi dôležité, pretože aj po spadnutí – najmä v lesoch má svoje ďalšie nenahraditeľné poslanie. O rok príde ďalšie. Kolobeh, ktorý sa pravidelne opakuje už koľko storočí? Poznáme klasické „listové tajomstvo“, o ktorom niečo viem, pretože som rok po maturite v roku 1983 pracoval ako poštovný doručovateľ v Prešove, čakajúc na štúdium teológie do Bratislavy. Práve tak môžeme v obrazoch písať aj o tomto priam fenoméne jesene a jej listového tajomstva.. Aj ono má totiž svoje tajomstvo. Aké je tajomstvo listov padajúcich zo stromov?
Niekto v živote prežíva radosť zo „šuchotu“ peňazí, niekto má zase radosť zo šuchotu padnutého lístia pod nohami. Daniel Hevier má veľmi pozorné a vnímavé oko, no najmä vnímavú dušu a citlivé srdce.. V texte svojej pozoruhodnej piesne „Listové tajomstvo“ má aj tieto výstižné slová:
„Na jeseň zoskakujú z horiacich stromov listy. Každý si vezme so sebou svoje tajomstvo. Kto ho môže poznať? Kto ho môže zistiť? Možno len zametač v parku, keď chodníky čistí..“
Spomínaný autor to opísal tak bravúrne a tak čisto. Ono to lístie, keď príde „jeho čas“ padne na zem ako nepotrebné. Splnilo svoju sezónnu úlohu, Bohom mu danú. To a ešte mnoho iného jesenného a pestrého vyvoláva vo vnútri istú melanchóliu. Všetko je tak úžasne nastavené a načasované. Bociany odleteli, pretože poznajú svoj čas, lastovičky a iné sťahovavé vtáctvo sa pobralo do teplých krajín. Tak to konštatuje aj prorok Jeremiáš (8,7):
„Aj bocian v povetrí pozná svoj čas, hrdlička, lastovička i žeriav dodržiavajú čas svojho príchodu.“
Sťahovavému vtáctvu je hej, pretože nepotrebujú kúriť v zime. A odleteli si za telom do tých teplých krajín. Aj v lete u nás mali poriadne horúco, až extrémne. Z leta odišli do leta.. Len my tu zostávame a máme isté obavy, ako to bude s naším kúrením počas tejto nastávajúcej dlhej zimy.
Vráťme sa však k lístiu. V Biblii však čítame aj o takom lístí, ktoré nikdy nevädne, je stále zelené. Je to v tom známom, hneď prvom žalme: „..bude ako strom zasedený pri vodných tokoch, čo načas dáva ovocie, jeho lístie nevädne a všetko čo robí sa vydarí.“ Identický motív má aj prorok Jeremiáš: „Požehnaný je muž, čo dúfa v Hospodina,, ktorého nádejou je Hospodin. Bude ako strom zasadený pri vode, zapustí korene pri potoku, nebojí sa, že príde horúčava, lístie mu ostáva zelené, ani v suchých rokoch nemá starosti a neprestajne rodí ovocie.“ (17,7.8) Pre úsmev, kto od koho „odpisoval?“ To slovo sa pôvodne vzťahovalo na mužov, o ženách nemohlo byť ani reči – vo vtedajšej patriarchálnej spoločnosti. Pôvodne išlo o muža. O žene niečo také napísané byť nemohlo. Až ap. Pavel napísal: „Nie je ani muž, ani žena, vy všetci ste jedno v Kristu Ježiši.“ (G 3,28) Brat a sestra, muž či žena – zasadení pri vodnom toku. Lístie sa stále zelená v každom ročnom období. Dostatok vlahy, živej vody garantuje, že sa tak bude diať vždy a nanovo – aj v každom žitia období – aj v mladosti, aj v starobe. V tomto kontexte nachádzame mocné zasľúbenie na konci 92. žalmu: „..ponesú ovocie i v šedinách a budú svieži a čerství, aby zvestovali, že priamy je Hospodin, moja skala, v ktorej niet neprávosti.“
Naše listy môžu byť stále zelené, aj v tropických teplotách – smieme byť vždy v pohode, pretože máme zdroj vody – blízko pri sebe. To je podmienka, bez toho to nepôjde. Vodný zdroj, rieka, horská riava, či bystrina. Blízkosť vody je priaznivou okolnosťou pre stále zelený stroj a nonstop ovocie. S lístím, ktoré nikdy nezožltne. Prorok Izaiáš napísal:
„Usychá tráva, vädne kvet, ale slovo nášho Boha zostáva naveky.“ (Iz 40,8)
Zožltnuté listy pod našimi nohami sú obrazom týchto a prichádzajúcich dní – hlučné pri našej chôdzi a šuchotajúce. To je obraz jesene. Nemusíme sa im však rozhodne podobať. V našej evanjelickej cirkvi mám vždy „vhodné podmienky“ aby som sa stále zelenali, či som brat, či som sestra. Mládežník, dorastenec, konfirmand. V tom je tajomstvo duchovného života, že moje lístie nemusí nikdy vädnúť a zožltnúť. Slovo Božie, je tou živou vodou, ktorá „nás drží nad vodou.“ Duchovné životy nemusia zomrieť, nemusia padnúť, ako žlté listy zo stromu. Potrebná je voda, tá však nie je výživový doplnok. Pitný režim v duchovnej oblasti je určujúci. Nehrozí nám neraz dehydratácia? Naša najstaršia 101-ročná členka cirkevného zboru, nedávno zosnulá Jolana Rothová mala vždy pohár vody pred sebou. Zabúdala totiž piť, necítila smäd, tak ten pohár ju na to vždy upozornil. Máme kontrolku, ktorá nás na smäd vždy upozorní? Vo vyššom veku tieto kontrolky už účinne nefungujú. Aj smäd je Boží dar. Brat farár Ján Grešo v jednej kázni o smäde povedal toto: „Bez pocitu smädu by síce jestvovala objektívna potreba vody, ale my by sme o tom nič nevedeli a nič nerobili. A to by viedlo k smrti. Pocit smädu je dômyselné opatrenie Stvoriteľa, ktorým sa zaisťuje fungovanie, zachovanie a prežitie nášho organizmu. Pri pocite smädu by sme si občas pomyslieť aj na to, že náš Stvoriteľ život nielen stvoril, ale postaral sa aj o jeho fungovanie a zachovanie.“ Ďakujeme za dar smädu po duchovných hodnotách v našom živote. Je hlboko v nás zakódovaný nielen po vode, ale aj po živej vode, ktorú ponúka sám Pán Ježiš Kristus. Všetko na túto tému nájdeme v príbehu Jeho stretnutia so ženou Samaritánkou pri Jákobovej studni (J 4. kap.).
K šuchotavej jeseni ponúkam tento pomerne známy príklad. Do obchodu s látkami vstúpila mladá dáma. Hľadala špeciálnu látku, ktorá vydáva zvuk. Predavač jej poradil taft. A dokonca vo viacerých farebných odtieňoch. Mladá dáma si vybrala biely a zobrala si z neho sedem metrov. Zaplatila a odišla. V obchode si však zabudla rukavice. Predavač vybehol von za ňou a položil jej otázku: „Prepáčte, prečo ste si vybrali látku, ktorá šuchoce?“ Pohotovo odpovedala: „Viete, idem sa vydávať a môj snúbenec je slepý. Neuvidí moje svadobné šaty, tak túžim po tom, aby ich aspoň počul.“ Potiaľ známy príbeh, v mnohom veľavravný. Pri akomkoľvek pohybe svoju milovanú bude počuť. Neuvidí ju, ale bude ju cítiť sa svadbe a aj takto si celý svadobný deň užijú aj takýto špecifickým spôsobom.
Oslovujúci príbeh, ktorý nám má čo povedať aj v duchovnej oblasti. Pán Ježiš Kristus je náš ženích, my sme Jeho nevesta. Cirkev je nevesta Pánova. Tá jediná! Neviditeľná, ktorú má Pán v tomto svete. Ženích vidí svoju nevestu, vidí nás. Pozná nás lepšie, ako my samých seba. My Ho nevidíme, On nás áno. A ja, ako súčasť „ nevesty Kristovej“ mám túžbu v srdci takto zašuchotať môjmu Ženíchovi, môjmu Pánovi. Stojím o Neho, mám ho veľmi rád. Viniem sa k Nemu. Túlim, sa k Nemu. Aj dnes Mu chcem zašuchotať, obrazne povedané a tým dať najavo moju priazeň, ale aj akútnu potrebu môjho vnútra a smädu mojej duše po Ňom samom..