Vrchy a údolia nášho života II.
V Lukášovom evanjeliu (6,9-12) evanjelista zaznamenal, ako Pán vystúpil na vrch a strávil tam noc. Inak tento evanjelista veľmi rád píše, ako Pán vystupuje na vrchy. Má v obľube tieto miesta. V zóne ticha bude na modlitbách s Otcom celú noc. Akoby potreboval uniknúť z rušného prostredia, v ktorom sa vždy pohyboval, do prostredia, v ktorom si bude „vychutnávať“ spoločnosť so svojím Otcom. Ľudia v noci budú spať, ale Boh nespí a nedrieme (Ž 121). Potrebuje s Ním byť. Veď vo večnosti boli nonstop spolu. Opustil večnosť, zostúpil dole, stal sa človekom. Ich veľmi úzke a tesné spoločenstvo sa na istý čas pretrhlo. Z tohto dôvodu vyhľadával kontakt s nebeským Otcom. Ešte za šera, zavčasu nad ránom vstával a potreboval byť s Ním na modlitbe (Mk 1,35). Veľmi oslovujúca je myšlienka:
„Byť na modlitbe neznamená niečo robiť, ale byť s niekým.“
O to išlo Pánovi predovšetkým. Byť s Otcom. Požehnaná každá chvíľka, keď tak môžete byť s tým, s kým je nám dobre, aj na modlitbe. Modlitba je ľudská krehkosť spojená s Božou dokonalosťou. Celá noc bola o tomto Jeho kontakte. Prišlo ráno, keď si vyvolil dvanástich učeníkov. Neurobil tak ani na obed, ani večer. Ráno je múdrejšie večera. Aj po prebdenej noci na modlitbách. Zišiel s nimi dole na rovinu. Pán sa na ľudí nepozerá „zvrchu“ a zhora. Ide k nim dole.. My tu dole ho všetci potrebujeme v tých najrozličnejších situáciách nášho života. Chce sa nám pozrieť do očí. Do tváre v zmysle „face to face“. V Jeho láskavých očiach môžu vidieť ľudia Božie milujúce srdce. O to ide. Vyučuje, uzdravuje. Môžeme sa od našej častej zhrbenosti narovnať. Lukáš veľmi plasticky opisuje, čo sa deje „na rovine“, keď tam zostúpil Pán s „čerstvo“ vyvolenými učeníkmi. U Matúša blahoslavenstvami v 5. kap. začína kázeň na vrchu, u Lukáša tzv. kázeň na rovine. Nezmetie nás to? Hm.. Tak kde vlastne? Na rovine, či na vrchu? Dôležité je, že Pán vyučuje ľudí, hriešnika. Je v jeho blízkosti. Lukášova koncepcia evanjelia je odlišná tej Matúšovej. Úžasná scéna dole – Pán obklopený ľuďmi z každej svetovej strany. Chcú sa Ho dotknúť, vychádza z Neho sila. Je medzi tými, medzi ktorými sa tak dobre cíti. Ježiš – je priateľ hriešnikov, nás všetkých. Otvára svoju náruč a vraví:
„Poďte ku mne vy všetci, ktorí ste preťažení, ja vám dám odpočinutie.“
Mt 11,28
Poďte ku mne všetci, ktorí ste na nížine. Vy, ktorí ste celkom na dne. Vy, ktorí ste v údolí svojho života. Niet takého údolia, z ktorého by som vás nemohol pozdvihnúť.
Tu si určite spomeniete na ten najznámejší príbeh, ktorý pozná kategóriu „hore“ a „dole“ a to je príbeh Pánovho premenia (Mt 17,1-13). Origenes, ktorý žil natrvalo v Palestíne od roku 232 stotožnil tento vrch s horou Tábor (588 m n.m.). Opisu vysokého vrchu nesedí, ktorí ste tam už boli. Mnohí predpokladajú, že mohlo ísť o vrch Hermon (2.760 m n.m.), či dokonca vrch Sinaj (2.285 m n.m.). Na vrch Tábor bolo pôvodne 4300 schodov, pri návšteve pápeža Pavla VI. tam vybudovali asfaltovú cestu. Prejdete sa peši, je to skvelá turistika, pre starších je možnosť vziať si taxík. Ak sa vydáte peši, tak sa vám otvára úžasná krajina ako na dlani. Čím vyššie stúpate, tým krajší výhľad. Až ste na vrchu, kde vás privíta chrám Premenenia Pána. Táto biblická púť je obrazom našej cesty. Aj my sme na tej našej každodennej ceste. Na nej sú nám darované vrcholné chvíle a okamžiky. Snaha troch učeníkov na vrchu je pochopiteľná – tú chvíľu chcú predĺžiť postavením troch stánkov. Určite aj my by sme takto reagovali. Na osvieženie som si prečítal zopár propozícii bývalého brata biskupa VD Jána Midriaka na túto tému: Tak napr.: „Kto miluje, chápe snahu, zdržať blaha chvíľa danú. Tým, čo poslúchajú Pána, navždy je tá chvíľa daná.“ Alebo: „Tam na hore premenenia zdroje pre život pramenia. Údolím sa cesta vinie – k spáse, ktorá verným kynie.“ A do tretice:
„Pane, dobre je nám tu – na vysokom vrchu skúseností viery, – v poznaní Teba, ako Spasiteľa, – pri stave zbavujúcom strachu, – dívajúc sa na všetko cez Teba, – na mieste denného života.“
Okrem hory Premenenia je aj hora pokúšania (Mt 4,8). Z vrcholu hory Mu diabol ukazuje všetky kráľovstvá sveta so slovami: „Toto všetko ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať.“ (Mt 4,9) Pokušenie moci, ktoré človek niekde „hore“ môže zakúsiť. Pokušiteľ navádza prekročiť isté hranice. Ísť ďalej, než je v našich silách, dať sa fascinovať tým, čo je nad naše sily a možnosti. Mnoho horolezcov skončilo nešťastne práve preto, že podľahli pokušeniu a precenili svoje vlastné sily v presvedčení, že dosiahnu všetko, čo si zaumienia. (A. Grün) Diabol sa snaží aj Ježiša dostať do tohto pokušenia moci a nakoniec do úplnej izolácie. Naša súčasná spoločenská a politická situácia je plná dôkazov v tejto oblasti. Mať moc je veľké pokušenie, ktorému málokto odolá. A stačí sa iba pokloniť. Byť na vrchole moci a nedať si ju z vlastných rúk. Je to pokušenie moci, ktoré neobchádza ani cirkev.
Prorok Eliáš dostáva pozvanie, aby vystúpil na vrch Hospodinov Chóreb (1 Kr 19). Stalo sa to potom, čo zažil hlbokú krízu a padol celkom na dno. Stal sa svedkom mocného Božieho zjavenia na vrchu Karmel, kde sa Hospodin osvedčil ako jediný pravý Boh (1 Kr 18). Bol mu darovaný vrcholný zážitok moci Božej, po ktorom sa nebál ani 450-tich Bálových prorokov. A potom sa zľakol jednej ženy – kráľovnej Jezábel, ktorá mu nahnala strach natoľko, že sa mu nechcelo ani žiť a žiadal si umrieť pod kručinou. Máme o tom aj pozoruhodnú pieseň v ES 640, ktorú je hodno sa naučiť spievať na bibl. hodinách. A keď je v hlbokej depresii, tak ho pozdvihuje Hospodin, dovolí mu, aby sa vyspal, posiela mu anjela s jedlom a potom si s ním dáva schôdzku práve na vrchu. A pri tej schôdzke na hore, na ktorú putuje 40 dní, sa rúcajú jeho falošné predstavy o Bohu. To je vrcholná chvíľa aj v našom živote, keď sa rúcajú naše mnohé falošné predstavy o Bohu. Najčastejšie sa s tým stretávam, že Boh nás nepočuje, keď sa modlíme. Diabol falšuje náš pocit, že Boh nás nepočuje. Už viacerí ma s tým oslovili, ako to je. Nikdy som s tým v živote nemal zásadný problém. Vždy si spomeniem na zásadný verš:
„Či nepočuje Ten, ktorý vám vsadil ucho?“
Ž 94,9
Eliáš nakoniec prekvapujúc zisťuje, že Boh k nemu prišiel v tichom šeleste. Boh je tam, kde by sme ho nečakali a nie je tam, kde by sme ho očakávali.. Vie vždy poriadne prekvapiť. Tento príbeh na vrchu Chóreb má v sebe tú zvesť, že láska nekričí, láska sa iba šepká. Aj keď by sme tú našu lásku neraz chceli vykričať do celého sveta. Láska sa vždy iba šepká do uška. To je vrcholná chvíľa života, spoznanie Božej lásky – a tá chvíľa je darovaná mocou Ducha Svätého. To sú vrcholy nášho života, ktoré sa takmer natrvalo vrývajú do srdca, aj do pamäti. Aj príbeh Eliáša potvrdzuje, že vrchy sú požehnaním nášho života a údolia sú cestami k tomuto mocnému Božiemu požehnaniu.