Vizitka viery Jána Soloviča

Náš malebný chrám „na návrší“  pod Lomnickým štítom, oslavoval svoje 100-té narodeniny práve v tomto čase pred 20-timi rokmi (3.8.2002). Pri tejto príležitosti nedávno zosnulý náš dramatik Ján Solovič  mu venoval pozoruhodnú  báseň „Naše katedrály“. Do básne zahrnul aj ostatné tatranské chrámy. V tom svojom vyznaní vyjadril úplne všetko. Na malej ploche vystihol úplne všetko. Takmer dokonale! Tí ktorí pracujú s perom, naši literáti to vedia, majú dar vyjadriť podstatu veci na úžasne malom priestore. Až tak som k nej priľnul k jeho vyznaniu, že som sa báseň naučil spamäti.  Neponúkam vám jej odborný rozbor  tak, ako sme to kedysi robili na literárnej výchove. Ponúkam pár osobných duchovných postrehov, ktoré mi utkveli v srdci z mnohých našich stretnutí s Jánom Solovičom. Bolo ich nemálo. Spájalo ma s ním vyše 30-ročné literárne priateľstvo. Jeho báseň prejdem spolu s vami cez prizmu toho, ako som nášho evanjelického spisovateľa poznal.  Keď bol v Tatrách, často sme spolu debatovali na rôzne témy, keď som bol v Bratislave, nikdy som ho neobišiel. Korona nám  prekazila „reťaz“ našich plodných stretnutí, ale potom sme to trochu dobehli. Aj napriek nemoci jeho duch bol stále svieži a myseľ čistá. Odišiel do večnosti 10. júla, keď sme práve odchádzali na dovolenku. A nestihli sme sa s ním rozlúčiť. Venovali sme mu však spomienkové služby Božie v Novom Smokovci 24. júla 2022, deň po oficiálnej rozlúčke s ním v Poprade Veľkej. V  danú nedeľu mal náš chrám v Novom Smokovci práve 135 rokov. Tak tá báseň odznela aj za prítomnosti jeho syna MUDr Ivana Soloviča, primára na Vyšných Hágoch. Spomienku na nášho dramatika ponúkam na základe jeho vyznania k nám, aj k našim tatranským chrámom. Osobne mu vďačím za mnoho a mnohé.. Aj za to neustále povzbudzovanie: „Brat farár tvorte! Píšte.. píšte..“ A tak vďačne a s láskou píšem.. Každý deň aspoň hodinku.. A vždy si spomeniem na môjho motivátora – a tútora v oblasti písania.. 

Sto rokov už tu stoja – malé, skromné, bez orloja.. Naše tatranské chrámy sú už po 100-ke. Najmladší z nich je kostol v Tatranskej Kotline, kde som pred 33 rokmi začínal svoju službu vo Vysokých Tatrách, ešte počas socializmu (1.8.1989).  Vekovo prostredný je v Tatranskej Lomnici, ktorý začiatkom augusta oslávi svoje 120. narodeniny. Od vyznania Jána Soloviča práve k tomuto chrámu  ubehne už čoskoro 20 rokov. A najstarší, ako vôbec prvý  kostol postavený vo Vysokých Tatrách  je práve ten „kapesní kostelík“, ktorý takto nazval brat farár Zdeněk Svoboda, farár Československej cirkvi husitskej.. Do bývalého liečebného domu „Penzák“ prichádzal na liečenie každý rok a veľmi sa tešil na toto jeho komorné prostredie. Aj on odišiel do večnosti v roku 2021 v požehnanom veku dožitých 93. Rokov svojho života. V našich chrámoch máme rodinné prostredie, čo môžu potvrdiť nielen domáci, ale aj naši hostia, ktorí sa k nám pravidelne vracajú. Kazateľnice sú blízko pri laviciach, takže je možné s poslucháčmi vytvoriť ozaj blízky, aj osobný  kontakt. To veľmi dotvára celkovú atmosféru našich tatranských „mini-katedrál.“ .

Pod úpätím najmenších veľhôr svetadielu, predkovia naši vizitku skvelú nám tu zanechali. Tí, ktorí budovali tieto chrámy, budovali ich zámerne pod vrcholmi, aby tým dali najavo, že sa v nich vždy v prvý deň po sobote deje niečo „vrcholné.“ Chrámy stavali šľachtici, majetnejší ľudia, ktorým nestačilo iba zázemie pre ich vlastné bývanie vo vilách, ale usilovali, aby mali aj sakrálny priestor, do ktorého by mohli pravidelne prichádzať. MUDr. Szontagh staviteľ chrámu pod Slavkovským štítom, sestry grófky Jolana a Katarína Pejacsevich, staviteľky chrámu pod Lomnickým štítom. A kňaz Samuel Weber, staviteľ chrámu v T. Kotline. Vizitka ich viery je neprehliadnuteľná. Vizitka je to, čo nás prezentuje, kúsok papiera, kde je to všetko podstatné o nás v skratke. Duchovná vizitka ich iniciátorov a staviteľov vložená do stavieb, ktoré slúžia svojmu účelu dodnes – je neprehliadnuteľná. Vizitku svojej osobnosti nám tu zanechal aj Ján Solovič. Mnoho toho napísal, venoval sa aj téme našich cirkevných dejín, Prešovskej jatke (Krvavý trón). Jeho vizitka viery bola aj v tom, že pri našom poslednom stretnutí v zariadení pre seniorov v Dolnom Smokovci – Pod lesom – pôsobil veľmi vyrovnane. Pokojný, kľudný, tichý a  pokorný – na nič a na nikoho  sa nesťažujúci a nereptajúci, ako ležiaci pacient – pripravený na odchod v každom novom dni, do ktorého sa zobudil. Netušil som, že to je naše posledné stretnutie. Aj to je vizitka viery, akým spôsobom, najmä po dlhej nemoci – odídeme z tejto časnosti. 

Niet v nich oltárov zlatých, ani mramorových svätých. Reformácia naše chrámy úplne zjednodušila. Veď stále platí – v jednoduchosti je krása. Nepotrebujeme mramorových svätých, aj keď si radi pozrieme umelecké diela z mramoru v mnohých našich katedrálach známych po celom svete.  Ani zlaté oltáre, ani sochy nie sú u nás žiadané. Kostol v Tatranskej Lomnici po ničivom požiari 1. augusta 1981 je úplne zjednodušený, s vysokou drevenou klenbou a novým, repasovaným organom, posväteným v nedeľu Cantate v roku 2017 – ako dar k 500. výročiu reformácie. A v oltárnom priestore Nového Smokovca je oltárny obraz od neznámeho autora, ktorý daroval chrámu MUDr. Viliam Šimko, primár v kúpeľoch oproti nášmu chrámu.. Ide o vzácne dielo s biblickým posolstvom: Vzkriesenie Jairovej dcéry.

Len Božie slnko krášli ich biele steny obrazmi tak veľkej ceny, že ukradnúť nemožno. Čítať sa tu dá aj medzi riadkami. Čítam a nachádzam tam mnoho a mnohé. Je to jedinečné posolstvo v tom, že naše chrámy majú najčastejšie biele steny, ktoré krášli len a len Božie slnko. Minimalistická výzdoba je ideálna.   Nič iné nie je ani potrebné, než len to Božie slnko. To vytvára tie najkrajšie obrazy na ich stenách, ktoré rozhodne nemožno ukradnúť. Niekedy sú to priam  bizarné výjavy, ktoré vyvolávajú v nás rôzne pocity. Kryštálový luster cez zapadajúce slniečko, ako to vidím v novosmokoveckom chráme, odráža slnečné lúče a na bielych stenách sú jedinečné originály obrazov, ktoré hrajú všetkými farbami dúhy. Ale tu je hodno spomenúť ešte aj inú, nie menej dôležitú skutočnosť. Čo a kto predovšetkým zdobí naše chrámy? No to sme predsa my, ktorí prichádzame s túžbou – nedeľu čo nedeľu do nich, aby sme prijali povzbudenie do nového týždňa.. To je tá najcennejšia výzdoba našich stánkov. Ako to čítame: „Ajhľa stánok Boží s ľuďmi..“ (Zj 21,3)  Bez ľudí by to boli iba prázdne stavby, bez života. Možno krásne a nádherné, ale bez ľudí. Bez života, bez bijúcich ľudských sŕc. Z jedného takého, kde bolo aj podlahové kúrenie, žalúzie na oknách a iné nadštandardné vybavenie, sme kúpili organ pre chrám do Tatranskej Lomnice. Išlo o rakúsku dedinku Weikersdorf, blízko pri Linzi, kde do nádherného chrámu už nemal kto prísť. Aké smutné, priam až tragické. Aj naše chrámy sa do istej miery počas pandémie  vyprázdnili, navzájom sa povzbudzujeme, že prišiel čas sa do nich vrátiť.

V pohode leta, v závejoch zimy, ich zvony  srdciami  zvučnými volajú počúvať dobré slovo.. V súčasnosti si užívame pohodu leta, zároveň sa modlíme za dážď, aby osviežil vyprahnutú aj našu slovenskú zem. Modlíme sa však aj za smäd po Bohu, po živom Bohu, po Jeho Slove, po spoločenstve s bratmi a sestrami (Ž 42). Aby ľudia zatúžili po „dobrom“ slove pre život. To je tá „dobrá správa“ – evanjelium, čo Boh pre nás v Kristu vykonal. Za posledné obdobie mnohí dali prednosť rôznym náukám, neraz až konšpiračným teóriám, ktoré zavádzajú človeka a ťahajú ho kdesi do priepasti. Priam tienia prichádzajúce ku nám ku všetkým Božie  exkluzívne  slnko.  Vystihuje to trefne aj tento citát: „Väčšina tieňov v našom živote pochádza z toho, že si sami stojíme na slnku.“ (R.W.Emerson) Ani si to neuvedomujeme, ako my sami si tienime to Božie jedinečné slnko, ako to vyznáva žalmista: „Hospodin Boh je slnkom a štítom, milosť a slávu udeľuje.“ (84,12)

Vzácne posolstvo Kristovo v jeho milých príbytkoch.. Týmito slovami sa končí vyznanie Jána Soloviča, ktorými poodhalil svoje vnútro a dal nám svoju „duchovnú vizitku“.. Za 88 rokov života bolo toho nemálo. Toľko príležitosti počuť vzácne posolstvo evanjelia nášho Pána Ježiša Krista. Za 88 rokov je toľko príležitostí navštíviť Božie milé príbytky. Tie naše vo Vysokých Tatrách navštívil nie raz.. Pamätám si a vždy  spomínam, že bol vždy hĺbavým poslucháčom, sediac vždy v prvej lavici. Pracoval so slovom, na dobrom hovorenom a kázanom živom slove (Žid 4,12) mu vždy veľmi záležalo. Veľa toho napísal, rád počúval kvalitné slovo. Slovo písané, slovo počuté. S tým sa aj my často stretávame v našom živote. To, čo dalo hodnotu jeho  životu, dalo hodnotu aj jeho smrti a odchodu po plodnom živote. Smrť sa nám často javí ako niečo, čo nedáva žiadny zmysel. A pýtame sa: Prečo? A predsa!  To, čo dáva zmysel životu človeka, dáva zmysel aj jeho odchodu do večnosti.  Ktosi povedal: „S ľudským životom je to ako s báňou – nezáleží na dĺžke, ale na kvalite.“ Aj tá báseň venovaná našim chrámom je krátka, ale veľmi hodnotná a cenná obsahom v jej krátkosti. Aj jeho život bol takou básňou – v jeho prípade ďakujeme nielen za dĺžku, ale najmä za kvalitu. Pánu Bohu ide o  nás všetkých ostatných, ešte žijúcich, môžeme pri tejto príležitosti  skonštatovať, že život nikoho z nás nebude ani dlhší, ani kratší, ale taký, aký nám ho „vymeral“ vo svojej milosti a láske náš Pán. Tak to vyznáva aj žalmista, kráľ Dávid: „Ajhľa, na piade si mi vymeral dni a čas môjho života je ako nič pred Tebou.“ (39,6) Tak to vyznávame aj my, ďakujúc za vzácny život, vykonané dielo, za sýtosť a plnosť života plodného autora diel veľmi známych aj z televíznych obrazoviek. Za duchovnú vizitku viery človeka, ktorý celý svoj život zasvätil písanému slovu a jeho kráse. Autor odišiel, dielo zostáva – ono neumiera. A predovšetkým zostáva viera, nádej, láska – to troje, ale najväčšia z nich je láska.“ (1 K 13,13)