Načo je nám dobrý cirkevný rok?
Zopakujme si, či oprášme niekoľko poznatkov a vedomostí z našej konfirmačnej náuky. Určite si ešte niečo pamätáte. Nevyšumelo úplne všetko. Príležitostne to počujeme z kazateľníc v priebehu celého cirkevného roka. Delíme ho na dve polovice, slávnostnú a bez-slávnostnú polovicu. V tej prvej polovici máme vianočný, veľkonočný a svätodušný kruh. Slávnostná polovica cirkevného roka vrcholí sviatkom Svätej Trojice. A potom nasledujú nedele – „po Svätej Trojici“, ktorých je 23 – 27, podľa dátumu Veľkej noci. Dalo by sa obrazne povedať, že počas tej prvej polovice sa do nás investuje, aby v tej druhej polovici sme mohli „vydať počet“ z toho všetkého prijatého. V prvej polovici cirkevného roka – od adventu až po sviatok Svätej Trojice chodíme pravidelne „do duchovnej banky“ a vkladáme. No nie sme to celkom my, ktorí tak robíme. Pán Boh vlastne do nás mnohé a mnoho vkladá. Tak veľa už investoval do nás.. V poslednej biblickej knihe čítame: „Pripomeň si, čo si prijal a počul a zachovávaj to i kajaj sa.“ (Zj 3,3) Je to aktuálne posolstvo aj do bezslávnostnej polovice. Mnoho toho sme už prijali aj za tie predchádzajúce roky. Vedeli by sme si aj na niečo konkrétne spomenúť? Nejakú kázeň, ktorá sa nás bytostne dotkla a duchovne nás prebudila a znovuzrodila? Apropo! Prečo máme vlastne chodiť do kostola? Ponúkam úsmevný príbeh, možno ho aj poznáte. Ak áno, tak si ho opäť pripomeňte..
Jeden návštevník kostola napísal list vydavateľovi novín a sťažoval sa, že to nedáva zmysel, aby človek chodil do kostola každú nedeľu. „Chodil som cez 30 rokov do kostola,“ napísal, „a počas tých rokov som počul približne 3.000 kázní. Akokoľvek je to číslo vysoké, neviem sa rozpamätať ani na jedinú z nich. Tak si myslím, že je to úplná strata času moja aj tých kňazov.“ Toto naštartovalo skutočnú kontroverznú výmenu názorov v rubrike „Listy vydavateľovi“, čo sa nesmierne páčilo majiteľovi novín. Takto to išlo z týždňa na týždeň, až pokiaľ niekto nenapísal tento presvedčivý dôkaz: „Bude to 30 rokov čo som ženatý. Za ten čas mi moja manželka uvarila skoro 32.000 jedál. Ale nech sa akokoľvek teraz snažím, za ten svet si neviem spomenúť na menu jediného pokrmu zo všetkých tých jedál. Ale jedno viem isto; všetky ma vyživovali a dodávali mi silu potrebnú k mojej dennej práci. Ak by mi moja žena nevarila – bol by som už dnes fyzicky mŕtvy. Taktiež podobne tak, ak by som nešiel do kostola načerpať silu, bol by som už dnes duchovne mŕtvy!“
Možno si ani my nespomenieme, ale boli sme doteraz vždy duchovne stále sýti.. Aj za to patrí vďačnosť nášmu Pánovi. Na mnohé kázne si ale viem dobre spomenúť, ešte z mojich študentských čias od brata farára Jána Greša. Tak si mnohí v Tatrách stále spomínajú na jeho požehnané 25. ročné tvorivé pôsobenie pod majestátnymi štítmi. Pamätám si však na jednu, pre mňa tak veľmi dôležitú a pamätnú kázeň ešte z Prešova v čase, keď som sa rozhodoval pre štúdium teológie. To rozhodovanie nebolo jednoduché, bolo to v začiatkoch 80-tych rokov ešte minulého storočia. A vtedy som si vypočul to známe Izaiášovo posolstvo zo 6. kapitoly:
„Koho pošlem, kto nám pôjde?“ A Izaiáš pohotovo odpovedal: „Tu som ja, pošli mňa.“
(Iz 6,1-8)
Po osobnom zážitku Božej blízkosti a prítomnosti som sa „dal“ do služby Pánovi. Mnohí sa v tom čase vyhovárali, nakoniec aj ja – na dobu, na všetky nepriaznivé okolnosti. Tie vždy boli nie jednoduché a neraz veľmi zložité. A budú aj do budúcnosti. Toto si osobne dobre pamätám, akoby to bolo včera. To ma zasiahlo. Bytostne, vnútorne, sa mi do dostalo pod kožu, predovšetkým do môjho srdca. Pamätáme si, či nepamätáme. A predsa. Zaznamenali sme značný príjem. Netrpeli sme podvýživou ani počas pandémie, v ktorej nám chýbalo predovšetkým spoločenstvo. Dôvod k vyššej a zvýšenej pozornosti je jasný – mať uši a najmä srdce v stave pohotovosti, pretože ide o naše počúvanie. A práve k počúvaniu máme byť veľmi rýchli. Tak píše ap. Jakub:
„Nech je každý človek rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má hovoriť a pomalý k hnevu.“
(1,19)
Mnoho sme prijali, v podvedomí srdca to máme uložené. A príde čas aj na „výdaj.“ A pripomeňme si, že aj ten výdaj je dôležitý. O Mŕtvom mori sa neraz hovorí tak trochu aj úsmevne, že mŕtve je preto, lebo iba prijíma a vôbec nič neodovzdáva. Zomrelo na svoju lakomosť. Nepodobáme sa mu tak často? Iba prijímame a nič neodovzdávame?
Príjem a výdaj. Ideálne je, keď je to v rovnováhe. V účtovníctve sú to dôležité „kolonky“ a položky, do ktorých sa zapisuje. A zapisovať a vkladať sa dá ozaj mnoho. Tak napríklad – vo vianočnom kruhu, Boh nám dáva informáciu – Koho nám v plnosti časov poslal (G 4,4). V advente sa na to pripravujeme, na to prísť „majúce.“ Vianoce nám hovoria o Božom obdarovaní. Od sviatku Zjavenia Krista Pána, nedeľu čo nedeľu počujeme, ako Boží Syn postupne zjavoval svoju slávu. Maximum týchto nedieľ je 6 a ich gradovanie vo výbere textov je veľmi pozoruhodné. Deviatnik a nedele po ňom majú akúsi prechodnú podobu k najťažšiemu obdobiu v cirkevnom roku, k pôstu. Trvá 40 dní, obdobie po Veľkej noci tiež. Spolu je to 80 dní. Vyvrcholí Vstúpením, ktorým začína svätodušný kruh, posledný tretí a zo všetkých najkratší. Trojica je nedeľou, keď sa to láme. A hneď 1. nedeľa po Svätej Trojici prišla k nám s podobenstvom o Boháčovi a Lazárovi (Lk 12,13-21). Srdce boháča sa podobalo Mŕtvemu moru, iba prijímalo, nič neodovzdávalo. Hodoval každý deň a nič z toho neodovzdal ďalej. Aj tento príbeh poukazuje, ako to všetko „počuté“ môžeme zúročiť vo „výdaji“. Je toľko príležitosti „vydať počet“ z prijatého a darom daného. Dosť sme toho počuli počas približne 6-tich mesiacov. Na to poukazuje aj Pán Ježiš Kristus tým slovom, že boháč žiada o zázrak, ktorý by pomohol spamätať sa jeho piatim bratom. Pán to kategoricky odmieta. Majú prorokov a Mojžiša, nech ich poslúchajú. Boháč však vie, že jeho bratia nie sú ochotní ich počúvať. Aj preto prosí o zázrak. Div by však tiež neurobil duchovný prevrat v ich rodine. Ide o intenzívne načúvanie, z ktorého sa rodí viera, podľa svedectva ap. Pavla (R 10,17). Tak tomu bolo aj pri nás. V podobenstve o nespravodlivom šafárovi čítame slovo od Pána Ježiša Krista (Lk 16,1-9), z ktorého ma zaujala výzva: „Vydaj počet zo svojho šafárenia..“ Sme na to pripravení?
Naše srdce je ako banka, Boh do neho vkladá každým nový dňom. Mnoho a mnohé. Za tie roky bolo toho ozaj nemálo. Nepamätáme si tie kázne, ale Pánova investícia do „živého materiálu“ – do človeka je to to vždy najlepšie. Aj keď k Nemu neprichádza hneď spätná väzba, On sa nevzdáva.. Pozýva nás, oslovuje, aj napomína. Pozýva k radosti, napriek všetkým okolnostiam. Cirkevný rok je pre nás jeden úžasný dar, myslím, že stále dosť nedocenený. Mnohí mu nerozumejú, na čo to všetko. Pripomína nám však to všetko, čo Boh pre nás v Kristu vykonal. Zabúdame. A veľmi, aj keď netrpíme Alzheimerovou chorobou. Žalm 103 bojuje s naším zabúdaním tými známymi slovami hneď v úvode:
„Dobroreč, duša moja Hospodinu a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia.“
Pán Ježiš svoje utrpenie a smrť predpovedal najmenej trikrát. Učeníci na to úplne zabudli. Keď ženy prišli od prázdneho hrobu so šokujúcou informáciou, tak slová žien sa im zdali byť bájkou (Lk 24,11). Je to vôbec možné? Nikto si nespomenul – „aha, veď nám to vravel. Spomeňte si!“ Nikto nič. Len Peter vstal a bežal k hrobu, aby sa o tom presvedčil. Chcel byť očitým svedkom, na vlastné oči sa presvedčiť. Zabúdame, preto si musíme pripomínať veľké veci, ktoré s nami a pre nás urobil Hospodin (Žalm 126). Potrebujeme cirkevný rok, ktorý by nám všetky tieto veľké veci pripomínal. Pripomínanie na naše časté zabúdanie. To veľmi potrebujeme. Naša pamäť je akási krátka, ako tomu bolo aj pri 12-stich. Preto je celkom dobre, že v kalendári deň nedeľný máme zvýraznený farebne, aby sme ho neprehliadli. Nedeľa nie je zbytočne a náhodou vyznačená červenou farbou. Neradujeme sa však na povel, že je nedeľa – cirkev nám to rozhodne neprikazuje. Kalendár nám účinne pomáha, ale identifikuje nás štýl a spôsob nášho života – to, „Komu sme uverili“ (2 Tim 1,12) a aké hodnoty vyznávame. Cirkevný rok nám pomáha udržiavať rovnováhu v „kolónkach: nášho srdca – príjem a výdaj.. A s láskou nás napomína – nebyť Mŕtvym morom..