Nutnosť Ježišovho odchodu (a návratu)
Skončilo sa veľkonočné obdobie, jedno z najradostnejších období v rámci cirkevného. Dovoľte ešte jedno obhliadnutie.. Je dôležité. V období po Veľkej noci sme sa pri ňom „nestihli“ zastaviť. Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní vstúpil do novej dimenzie života. Jeho telo nazývame osláveným telom, Jeho vzkriesenie však nevyretušovalo všetky Jeho rany na tele. Tieto rany, nie síce telesné, ale duchovné mal a jeho učeník Peter. Pri stretnutí s ním medzi štyrmi očami, „face to face“ neprichádza s tým, že operatívne odstráni Petrove rany a všetko bude opäť krásne a bezbolestné. Naopak! Jatrí jeho staré rany. Kladie mu známe tri otázky, ktoré mu spôsobujú veľkú bolesť a zármutok v duši. Evanjelista Ján konštatuje, že keď sa ho Ježiš opýtal po tretíkrát, Peter sa zarmútil. Akože by nie.. Peter hneď vie, že je to spojitosť s jeho trojnásobným zapretím (J 21,17). A rozhodne to nerobí preto, aby mal záľubu vo vyťahovaní „starých hriechov“.. Peter akoby nanovo potrebuje zažiť prázdnotu, do ktorej padol, aby ju Ježiš mohol naplniť svojou láskou – a to až celkom po okraj jeho srdca.. Až potom, ako dôjde k jeho priznaniu a zároveň vyznaniu, dostal svoje špeciálne úlohy a poslanie: „pas mojich baránkov, pas moje ovečky.“ Peter prežil svoje zmŕtvychvstanie. Až teraz je pripravený milovať a kriesiť aj mnohých ostatných.
Keď končíme veľkonočné obdobie, posledné tri nedele (Jubilate, Cantate, Rogate), tak počúvame ako staro-cirkevné evanjelium – tzv. Ježišove slová a reči na rozlúčku. Nájdeme ich iba v Jánovom evanjeliu (14-15-16). Ježiš pomerne obšírne hovorí o nutnosti a naliehavosti svojho odchodu z tejto zeme. Počúvať tieto slová učeníkom pripadlo veľmi ťažko. Asi si aj mysleli svoje. Nie všetkému rozumeli, čo im vravel.. A všetko to, čo im ešte chcel povedať, by vnútorne ani neuniesli (J 16,12). Hovorí otvorene, dáva tak potrebné vyučovanie svojim učeníkom. Môžeme tieto slová nazvať ako „katechézu posledných pokynov“, v ktorej zjavuje podstatu príchodu na túto zem a svojho poslania. A čo nakoniec urobí Ježiš? Tieto slová zakončí Arcipastierskou modlitbou (J 17). Aj nám sa to odporúča, vložiť všetko prežité počas jedného dňa na záver do modlitby, aby sa aj v našom živote oslávil náš nebeský Otec, ako to urobil v živote Ježišovom.
A ako to bolo s jeho nanebovstúpením? Je to rébus, ktorý riešia mnohí teológovia. Určite nešlo o nejakú „leteckú šow“.. Je to obraz, či metafora Ježišovho návratu k svojmu Otcovi. Aký to má pre nás zmysel a význam? Allesandro Pronzato v Ježišovom nanebovstúpení vidí veľkú výzvu: Ježiš v 40-ty deň neopustil zem. Nesmieme si pliesť zmiznutie s odchodom. Odchod znamená neprítomnosť, zmiznutie znamená skrytú, napr. „preoblečenú“ prítomnosť. Nanebovstúpenie znamená rozhodujúcu skúšku pre existenciu kresťana. Ježiš neodišiel. Ostal tu. Jednoducho sa skryl. Preobliekol sa. Prijal iný vzhľad. Tým sa veľmi rozšírila možnosť hľadať Ho, stretávať Ho. Celkom neočakávane.. A nebo sa navyše spojilo so zemou. Je tu Ten, ktorý „prenikol nebesá“. (Žid 4,14) A to je podstatná vec a rozhodujúca záležitosť.
„Neopustím vás, ako siroty, ale prídem k Vám..“
(J 14,18)
To sú opäť slová z Ježišových rečí na rozlúčku.. V tej rozlúčkovej reči im tiež povedal: „Vám prospeje, aby som odišiel, lebo ak neodídem, radca nepríde k vám, ale keď odídem, pošlem ho k Vám.“ (J 16,7). Ozaj nám prospelo, že odišiel. V tých troch kapitolách hovorí o tom s veľkou naliehavosťou. Inak sa nedá. Musím odísť, ale odídem tak, že sa vrátim k vám a budem s vami na každom mieste, ako som nemohol byť prítomný predtým. Potrebujete môj odchod, pretože nemôžem byť s vami.. Ako aj dieťa, ktoré vyrastie, nezostáva pri rodičoch navždy. Osamostatní sa, dospeje.. Odíde z domu, ale bude sa opätovne vracať. Aj učeníci potrebujú už dospieť. Boli to svalnatí chlapi, schopní bojovať aj celú noc s morskými vlnami, boli to manželia a otcovia, ale v Ježišovej prítomnosti pripomínali skôr malé deti. Keď bolo treba upokojiť búrku na mori, zohnať jedlo na púšti, vyliečiť horúčku, stačilo „zatiahnuť“ za Ježišov „záchranný rukáv“.. Ježiš bol vždy nablízku. Ježiš bol vždy „po ruke“.. Tento ich životný komfort sa v tejto chvíli radikálne mení. Musí sa už zmeniť. Pán Ježiš podčiarkuje nutnosť svojho odchodu. A my ju pripomíname opäť. Učeníci sa potrebujú aj v tých duchovných záležitostiach stať dospelými ľuďmi. Preto musí odísť! Budú mať však Radcu, Pomocníka, ktorého im zasľubuje. Často si spomínam na Dietricha Bonhöeffera, ktorý si krátko pred popravou zapísal tieto slová: „Boh, ktorý je s nami, je Boh, ktorý nás opúšťa“, z ktorých vyvodil záver: „Boh nám dáva vedieť, že musíme žiť, akoby sme sa bez Neho mohli aj zaobísť.“ Na prvý pohľad je to kacírska myšlienka, ale len na prvý pohľad. Tieto slová ukrývajú v sebe hlbokú pravdu. Potrebujeme Pána Boha zažiť inak.. Skrze svoje srdce, skrze životné situácie, vzťahy, prostredníctvom ktorých hovorí sám Duch svätý. Potrebujeme prežiť a „vyjsť“ sami – pýtať sa, hľadať, načúvať, zablúdiť a vrátiť sa. To je výzva pre nás. Áno, Ježiš odchádza, aby sa potom vždy a nanovo vracal.. Vždy inak.. Vždy prekvapujúco a nečakane.. Tak, ako to „vie“ iba on. On, ktorý prenikol nebesá..
Pán Ježiš pravdu hovorí. A kedy ju nehovoril? Podčiarkuje, že je to naozaj tak a je to pravda! On vie, že Pán Boh to veľmi dobre „vymyslel“ a pripravil. Niektoré odchody sú prospešné. Áno, aj bolestivé, ale prospešné – ak je to v súlade s Božou voľou. To, čo príde potom, bude veľkolepejšie. Oni by Ho najradšej „zadržali“ a „nepustili.“ Emauskí učeníci prosili: „Pane, zostaň s nami lebo sa už zvečerieva a deň sa už nachýlil.“ (Lk 24,29) Vtedy s nimi zostal. Teraz odchádza, ale pre dobro veci.. A príde ako Duch Svätý. Na hore premenenia, na vrchu Tábor zažili jedinečné chvíle a Peter navrhuje, že by tam postavil tri stánky. (Mt 17,4) Vieme, že chcel tie chvíle predĺžiť. Dá sa to? Žiaľ, nie – nedá sa to, tí traja musia zísť dole do údolia a práve tam „dole“ žiť svoj reálny každodenný život. Sú to jedinečné a vzácne momenty, ktoré učeníci prežili so svojím Pánom. Nie je im však absolútny a definitívny koniec. Príde Duch Svätý a ten nám sprítomni všetko to, čo zažili 12-sti s Ježišom. Práve to zoslanie Ducha Svätého nám dá zažiť všetkým to, čo učeníci s Pánom prežívali pravidelne v tom najužšom kruhu.. Za toho predpokladu, že Duch Svätý sa stane súčasťou nášho života, ako naše vlastné pravidelné dýchanie. Tak to napísal ap. Pavel:
„Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás?“
(1 K 3, 16)
Po tieto dni, sa už v tradičnom čase a móde konajú slávnosti konfirmácie. Mnohé sa už konali, mnohé ešte len budú. Máj a jún – to je klasické obdobie pre tieto výnimočné zborové slávnosti. Práve vo svätodušnom (alebo na konci veľkonočného obdobia), v treťom kruhu, na konci slávnostnej polovice cirkevného roka. Rozmýšľali ste, prečo práv v tomto období? Naše deti a vnúčatá sa stávajú dospelými vo viere. Budú rozhodovať sami o sebe. To je dôležitý krok v živote každého jedného z nás. Aj učeníci sa potrebovali stať konečne už dospelými.. Aj z tohto dôvodu prichádza Duch Svätý. Už nie sú viac ustráchaní, už sa viac nebudú zamykať zo strachu pred židmi (J 20,19). Budú smelí a razantní, nebojácni a plní odvahy. Čo to spôsobilo? No práve tie Letnice – zoslanie a vyliatie Ducha svätého. Konfirmácia je udeľovanie daru Ducha Svätého skladaním rúk. Učeníci boli teda „konfirmovaní“ – utvrdení vo viere, aby sa stali už konečne dospelými vo viere.. Keď budeš aj ty takto duchovne „konfirmovaný“ Duchom Svätým, tak spolu s Petrom vyznáš: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že Ťa milujem..“ Je to v moci Ducha Svätého, nie je to z človeka, z našej ľudskej moci. Prijmime túto svätodušnú jedinečnú a duchovne exkluzívnu konfirmačnú slávnosť, ktorú veľmi potrebujeme. Dôvod je zrejmý – potrebujeme už konečne duchovne dospieť a prebrať plnú zodpovednosť za náš duchovný život – život viery, lásky a nádeje.