Prenikol nebesá..
Vstúpením Pána Ježiša Krista na nebesá sme vstúpili do tretieho kruhu v rámci slávnostnej polovice cirkevného roka. Po Vianociach, Veľkej noci prichádzajú tretie výročité sviatky, zoslania Ducha Svätého.. Nám všetkým prospelo, že Pán Ježiš od nás odišiel. Vstúpil do nebeskej slávy, v ktorej predtým žil. Vrátil sa domov. Vo svojej arcipastierskej modlitbe prosí Otca: „Teraz, Otče, osláv ma u seba slávou, ktorú som mal pri tebe skôr, ako svet povstal.“ (J 17,5) Pán Ježiš v tejto modlitbe v jej úvode konštatuje, že Ho oslávil , keď dokonal dielo, ktoré Mu dal Otec konať. Modlí sa za oslávenie v nebeskom domove, do ktorého vstupuje. Jeho návrat domov nie je jeho súkromnou záležitosťou, ale dotýka sa bytostne každého jedného z nás.
Pri návrate domov Boží syn prenikol nebesá. Tak o ňom píše a zároveň vyznáva autor listu Židom: pretože máme veľkého veľkňaza, ktorý prenikol nebesá Ježiša, Syna Božieho, pridŕžajme sa vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami,, lež máme Veľkňaza, podobne pokúšaného vo všetkom, ale bez hriechu. Pristupujme teda s dôverou ku trónu milosti, aby sme našli milosť na pomoc v pravý čas.“ (4, 14-16) Je to nádherný odsek. Smieš pristúpiť. Máš otvorený prístup, nie zablokovaný. Aj keby si stratil pin kód, dostaneš sa, pretože front zopätých rúk je tým, čo ti umožní ďalší postup.. V minulosti ku trónu sa mnohí dostávali ťažko. Nebolo to nemožné, ale nebolo to celkom jednoduché. Záležalo na kontaktoch, niekedy aj na známostiach, lobovalo sa. Rozmýšľam, ako sa mudrci dostali ku kráľovi Herodesovi, ktorý ich prijal. Našli cestu a vybavil im niekto, alebo sprostredkoval prijatie týchto neznámych cudzincov a pútnikov.. Zaujali svojím výzorom, aj pôvodom, zalobovali a dostali sa na kráľovský dvor. A dokonca dostali aj Pozvanie, aby sa vrátili na spiatočnej ceste, aby Herodesovi oznámili čo – to o novonarodenom mesiášovi. Oni tak neučinili, to ho muselo rozzúriť, keď sa domov vrátili inou cestou.
Bolo možné sa dostať ku trónu, ale nebolo to vždy jednoduché. List židom a autor nášho odseku konštatuje, že je to trón milosti. Netreba sa ničoho obávať, ani strachovať. Tento trón nenaháňa strach. Pristupovať môžeme s dôverou, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas. Je to trón milosti, nájdeme milosť. Pristúp s dôverou. Nie si nijak výnimočný, ako napríklad oní mágovia. Kedysi to prijatie na tej najvyššej možnej úrovni, podľa vtedajšieho protokolu bolo pre mocných, významných a výnimočných ľudí. Ja k nim nepatrím. Asi ani Ty.. Nepovažujem sa za nič výnimočné, ale smiem predstúpiť. Ja hriešnik.. Smieš predstúpiť so všetkým, čo ťa trápi pred najvyššieho Veľkňaza. Bol sám človekom, stal sa ním v plnosti časov. Zažil biedu, hlad, prenasledovanie, úzkosť. Prešiel cez to všetko, cez čo prechádzame my. A mnohokrát sme sa Mu obrátili chrbtom a predsa smieme predstúpiť a pristúpiť. Všetko je mu blízke to, čo my ľudia prežívame. Všetko je mu dôverne známe, ale s tým rozdielom, ako podotýka autor nášho odseku – bez hriechu. Prežil to všetko a ešte omnoho viac. Dobre nám porozumie, empatizuje sa s nami vo všetkom našom prežívanom. Dcéra moja, syn môj, tak dobre Ti rozumiem. Ale ponúkam ešte niečo viac. Je to bonus, je to pridaná hodnota, je to pomoc v pravý čas. Tá je neoceniteľná.
Prenikol nebesá. Máme veľkňaza, ktorý prenikol nebo. Vrátil sa domov po vykonanom diele. Posadil sa na pravici Božieho trónu. Pristupujme s dôverou ku tomuto trónu. Pán Ježiš Kristus vstúpil na nebesá.. Kladieme si otázku – kde je nebo ? No predsa nad našimi hlavami.. Nebo je hore.. Peklo je dole.. A medzi tým je zem, na ktorej prebieha náš život.. Nebo je nad nami je však pojem dosť relatívny, pretože čo by na to povedali obyvatelia Austrálie? Oni sú našimi „protinožcami“.. To, čo je „hore“ je v tomto kontexte vlastne „dole“.. To pre úsmev.. Je lepšie si klásť otázku – nie – kde je nebo? – ale otázku – čo je nebo? Je to naša nebeská otčina, ak o nej vyznáva apoštol Pavel:
„Naša otčina je v nebesiach, odtiaľ očakávame aj nášho spasiteľa Ježiša Krista.“
(F 3, 20)
Pán Ježiš do nej vstúpil na 40. deň po svojom vzkriesení. Túto udalosť popisujú Skutky apoštolov prvej kapitole (9-11) : „.. len čo to povedal, vzniesol sa im pred očami do výšin a oblak vzal im Ho pred očí.“ Toto je veľmi dôležité biblické svedectvo..
Podľa toho biblického posolstva Pán Ježiš do neba nevstúpil tak, že sa postupne vzďaľoval a stával sa menším a menším.. Až by ho videli nad obzorom ako malú bodku.. To by vstúpil do vesmíru. Pána Ježiša zahalil oblak, ktorý im ho vzal spred očí.. A to je celkom iná zvesť.. Pán Ježiš z viditeľného sveta prešiel do sveta neviditeľného.. Onen oblak je vlastne „zastierací manéver“.. Boh je Stvoriteľom všetkého viditeľného, aj neviditeľného (2 K 4,18).. Vedľa nášho sveta – viditeľného existuje svet neviditeľný.. Pán Ježiš prešiel vlastne zo sveta viditeľného, do sveta neviditeľného.. Nebo nie je vzdialený Boží svet, ale neviditeľný svet, paralelný k tomu nášmu viditeľnému. Oné oblaky sa v tejto spojitosti spomínajú pomerne často. Pri opätovnom návrate na túto zem Pán Ježiš príde opäť na oblaku.. Tak o tom svedčí Ján v knihe Zjavenia (1,7) : „Ajhľa, prichádza v oblakoch! Uvidí Ho každé oko, aj tí, čo Ho prebodli.“ Z neviditeľného sveta prestúpi do sveta viditeľného a oblaky sú vlastne „dverami“ do nášho „pozemského“ sveta.. Pri premenení Pána na vrchu Tábor sa opäť spomína oblak, ktorý zakryl Mojžiša a Eliáša a z neho bolo počuť Boží hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo, Jeho poslúchajte.“ (Mt 17, 5) Tak to vnímam a prežívam, že tie oblaky sa tu nespomínajú náhodou, keď sa spomínajú takmer vždy, aj ide o večnosť.. Pán Ježiš vstúpil na nebesá, nie do vesmíru. Môže nám to splývať, často sa to aj stáva, môžeme to začať aj rozlišovať. Keby bol Pán Ježiš vstúpil do vesmíru, tak Gagarin by Ho tam vtedy, ako prvý človek vo vesmíre aj mohol vidieť. Vstúpil do Božieho večného sveta..
Prečo tam Pán Ježiš vstúpil? Odpovedí je určite viacero. Ja som ich v Biblii, hlavne v Novej zmluve, našiel „zatiaľ“ šesť.. Ponúkam ich v nasledovných heslách a možnostiach: 1) aby dokončil naše spasenie (J 17,4), 2) aby nám pripravil miesto v nebi (J 14,2), 3) aby bol všadeprítomný (Mt 28,20), 4) aby sa za nás prihováral (R 8,34), 5) aby mohol vládnuť nad celým svetom (Mt 28,16), 6) aby sme mali občianstvo neba (F 3, 20). Nájdete ešte aj ďalší?
Nedeľa po Vstúpení má latinský názov: Exaudi.. Je opäť venovaná modlitbe: „Vypočuj nás, Ty, ktorý si vstúpil na nebesá a prenikol ich…“ V tejto spojitosti je pozoruhodný 18. žalm, v ktorom kráľ Dávid ďakuje za víťazstvo nad všetkými svojimi nepriateľmi a vo verši 7. vyznáva:
„V úzkosti svojej volal som na Hospodina, kričal som na svojho Boha, zo svojho chrámu počul hlas môj a môj krik pred Ním prenikol Mu k ušiam.“
Modlitba preniká nebesá. Takúto skúsenosť mal Dávid, dávno pred narodením Pána Ježiša Krista. O to viac naša, ak žijeme po narodení nášho Pána už dvetisíc rokov. Ak by ste žalm 18 „prehliadli“ v zbierke Žalmov, tak ho identicky nájdete ešte raz v 2. knihe Samuelovej 22. kapitole. Náhoda? Určite nie! Práve z toho dôvodu a jeho posolstva, že modlitba preniká nebesá, prichádza ku tónu Božej milosti. Modlitba, ktorá je v mene nášho Pána (J 16,23.24). Neviem, či sa to opakuje ešte pri nejakom inom žalme, či texte, ale smieme si to povšimnúť, je to hodné našej pozornosti. Práve 18. žalm sa opakuje ako cez „kopirák“, aby sme si opäť a nanovo uvedomili, akú silu a moc má modlitba. Na základe toho všetkého napísaného o tom, ako Ježiš prenikol nebesá a modlitbe, ktorá má tú istú moc, si kladieme celkom legitímnu otázku: čo preniká cez naše vnútro, priamo do nášho srdca? Čo je to práve počas týchto dní? Čo vie preniknúť cez tvrdú kôru nášho srdca slovami májovej piesne 273, verš 2? Čo spôsobí to „bodnutie“ slovom, ako sa to udialo na prvé Letnice? (Sk 3,37) Čo prenikne nami, aby sme sa duchovne opäť prebudili? Odpoveď je možná aj slovami piesne 455 z nášho Spevníka, kde vo verši 6. spievame: „Tá láska Tvoja veliká, preniká dušu hriešnika, a meno Tvoje Ježiši, kajúce srdce poteší.“ Nech sa tak udeje pri nás všetkých.. A nielen na Letnice..