Vstúpenie Pána

Na konci veľkonočného obdobia sú tri úžasné a jedinečné nedele – Jubilate, Cantate a Rogate. Bol to dobrý vskutku excelentný nápad, takto pomenovať tieto posledné tri nedele. Dnes si už vlastne vôbec nevieme predstaviť, že by sa menovali inak, alebo že ich názvy by boli pozmenené. A po nich prichádza 40. deň – Pánovo vstúpenie. Vstúpil na nebesá, tak to vyznávame vo Všeobecnej viere kresťanskej. Je to veľmi dôležitý článok našej viery. Je to vyznanie, ku ktorému sa hlásime. To nie je „Iba“ geografický údaj, ale správa o tom, že sa Pán Ježiš vrátil k Otcovi. Od Otca vyšiel, tam sa aj vrátil. Nebol tu doma, bol tu iba na návšteve. Reči na rozlúčku majú veľmi dôležité miesto v príprave na zoslanie Ducha Svätého.. Zaznamenal ich iba evanjelista Ján v troch kapitolách (14-15-16). Pán Ježiš svojich pripravuje na odchod a zasľubuje im Ducha Svätého. V každej rozlúčke je však aj závdavok opätovného stretnutia. Lúčime sa s našimi, ktoré nás predišli do večnosti, aby sme sa s nimi raz tam aj stretli. Veríme, a vyznávame, že čo tu smrť rozdelí, Božia láska naveky vo večnosti spojí. Lúčime sa s deťmi, vyprevádzame ich do škôl a na štúdia, aby sme sa s nimi opäť časom stretli. Bol piatok – 20. mája ráno o 5.30, vyprevadili sme našich 4 Ukrajincov. Bola nám to ako duchovná rodina. Od 8. marca, keď k nám prišli, sme sa aj istým spôsobom naviazali. Oni chýbajú nám a včera nám prišla správa, že my chýbame im. Rozlúčka býva neraz veľmi ťažká – nech má akúkoľvek podobu. Je to však aj zasľúbenie možného návratu a stretnutia na rôzny spôsob. Či už tu v – časnosti, či vo večnosti. Čas nášho rozlúčenia s našimi Ukrajincami bol práve v tomto období a čase, keď sa Ježiš lúči so svojimi, dodáva, že sa vráti. Je možné, že sa ešte s nimi stretneme, keďže nás pozvali do Bilej Cerkvi, pod Kyjevom. Ak dá Pán.. Všetko je u Pána možné.. A všetko má aj svoj čas..

Pán Ježiš Kristus svojim vo všetkej otvorenosti tlmočí v tzv. rečiach na rozlúčku: „Vám prospeje, aby som odišiel, lebo ak neodídem, Radca nepríde k Vám, ale keď odídem, pošlem ho k Vám.“ (J 16,7) Na začiatku týchto rečí na rozlúčku im povedal: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby nebolo tak, či by som vám bol povedal – idem vám pripraviť miesto a keď odídem a pripravím vám pripravím miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“ (J 14,2) Sviatok vstúpenia je vlastne sviatkom nášho domova vo večnosti. Je to sviatok večnosti. V tento deň v roku 2018 bolo dedičské konanie po mojej nebohej mamičke Márii. Čo tu zostane po človeku, ktorý tu prežije viac, ako 90 rokov svojho pozemského života? V ten deň som si sadol pri fare na moju podbrezovú lavičku a nad tým som uvažoval. Čo nám zostalo po našich rodičoch, alebo čo býva často predmetom dedenia? Kúsok pôdy kdesi.. Menší, či väčší. Či aj ešte niečo viac? Toho poľa som sa vzdal v prospech svojho brata. Dedičstvo po našich predkoch prechádza z generácie na generáciu aj tým, že sa to dedí v oficiálnom dedičskom konaní.. Biblia však spomína ešte aj iné dedičstvo. Práve čakávaný Duch svätý je závdavkom nášho dedičstva (Ef 1,14). To znie veľmi zaujímavo. A zaznelo by to zaujímavo aj nášmu srdcu? Zarezonuje to aj v našom vnútri? Budeme dediť! A Duch Boží je „preddavkom“ nášho dedičstva, do ktorého raz vojdeme, keď sa aj nám čas naplní.. Veľmi povzbudzujúcimi slovami pre mňa osobne sú tie, ktoré apoštol Peter napísal vo svojom prvom liste hneď v úvodných veršoch: .. „ moc Božia nás zachováva vierou na spasenie.“ (1 Pt,5). Moc Božia nás zachováva pre toto dedičstvo neba. Toho sa nevzdáme, že? Bolo by to veľmi nerozumné.. Keď sa aj toho pozemského vzdáme, toho nebeského určite nie. Povzbudzujúcimi sú pre mňa slová Pána Ježiša v jeho pašijnom príbehu – adresovanými pre Petra : „Ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla.“ (Lk 22,32.33) To si vypočul Peter, určite tie slová neprepočul. A on to posolstvo evanjelia, keď sa obráti – ako štafetu podáva ďalej. Moc Božia nás zachováva. To je úžasné evanjelium. My sami sa ťažko „zachováme“.. Niekedy by sme najradšej odskočili. To nie je naša zásluha, moc a sila, že sme v cirkvi. To je dielo Ducha Svätého, je to moc Ježišovho príhovoru. Za nás všetkých – za mňa, aj za teba..

Čo po človeku zostane? Čo zostane po nás, keď raz odídeme z tejto časnosti? Čo zostalo po Pánovi? Vykonané dielo, ktoré dokončil a zavŕšil na Golgote, potvrdené bolo Jeho vzkriesením na tretí deň. Dal mu ho konať jeho nebeský Otec, on ho dokonal aj tým slovom, vysloveným na kríži: Dokonané. Vďaka jeho poslušnosti sme spasení a zachránení. Zostalo po ňom tak veľa. Veľmi veľa. Nedostal žiadne ocenenie. Nikto mu neudelil Nobelovu cenu. Jeho dielo smie oceniť každý sám pre seba. Predovšetkým vo svojom srdci. Zostalo tu po ňom tak veľa. Albert Schweitzer konštatuje, že sú isté „stopy lásky“, ktoré môžeme po sebe zanechať. Niečo po nás zostane, čo nemôže byť a ani nebude predmetom dedenia. Lekár malomocných z Lambaréne to takto vyjadril.

„Jediné, čo bude dôležité, keď raz odídeme z tejto časnosti, budú stopy lásky, ktoré po sebe zanecháme.“

Na nich najviac záleží.. Schweitzer ich tu mnohé zanechal. Nemocnica sa stále menuje po ňom. Malomocní na neho stále spomínajú. Zanechal tú výraznú stopu. Mohol prednášať na špičkových univerzitách, ktoré mu takmer všetky ležali pri nohách. Mohol koncertovať a prezentovať svojho milovaného Bacha. Hral aj v kostole sv. Michala v Prahe, v Jirchářích, tam kde pôsobí môj švagor, brat biskup pre Slovákov v Čechách Marián Čop. Na kostole má osadenú tabuľu. Aj v Prahe zanechal „stopy lásky“. Nakoniec vyštudoval medicínu, aby išiel do Afriky splatiť dlh, ktorí sme mali voči tomuto kontinentu. „Nikomu nič nedlhujte len to, aby ste sa milovali.“ (R 13,8) Je to jediný dlh, ktorý máme každodenne splácať..

Pánovo vstúpenie nám naozaj veľmi prospelo. Pán Ježiš mal pravdu! A kedy ju nemal? Ešte viac sa, po zoslaní Ducha Svätého mohol k nám priblížiť. Tak, ako to vôbec nebolo možné predtým.. V moci Ducha Svätého.. Pri vstúpení povedal: „Daná mi je všetka moc na nebi, aj na zemi.“ (Mt 28,20) Svoju moc niky nezneužije v náš neprospech, moc Ho neopije. Pre porovnanie, ako mnohých tých na našej zemi, ktorí neraz aj nečakane prídu k moci. Matúš evanjelista nám chce naznačiť, že Ježišovi rozhodne patrí posledné slovo.. Tak, ako aj nad týmto svetom posledné slovo bude mať iba Boh. My ľudia si ho radi „berieme“ a radi všetko komentujeme a chceme mať posledné slovo. Róbert Bezák v nedávnom rozhovore povedal zaujímavú myšlienku: „Putin svet nestvoril, ani ho nemôže ukončiť. To mi dáva nádej.“ Človek tu rozhodne nebude zohrávať tú rozhodujúcu úlohu. Pánovo vstúpenie dokazuje, že napriek mnohým tvrdým a diktátorským režimom – je tu Jeho vláda, žiadny režim, žiadna krutovláda, ale moc Jeho lásky. „Jeho trón bude naveky stáť, On je kráľov kráľ..“ tak to spievame v jednej mládežníckej piesni.. Jeho vláda je v neobmedzenom funkčnom období, bez exspirácie, bez obmedzenia.. To dnes ozaj málokto vie.. S tým ozaj málokto počíta.. Ty, ktorý čítaš tieto riadky, patríš k tým šťastlivcom, ktorí vedia o pravom opaku. To mi a nám dáva nádej.. To mi a nám všetkým dáva tak prepotrebnú istotu do nášho každodenného života..