Buďte dobrej mysle II.

     V  2. časti našej jarnej biblickej série prichádzame k odseku, ktorý som v krátkosti avizoval už v prvej časti. Je to odsek v závere listu Filipským 4, 4 – 9. Sú to posledné verše Pavlovho najosobnejšieho listu zo všetkých. Potvrdzujú to aj úvodné slová toho listu: „..nosím vás v srdci všetkých, ktorí ste spolu so mnou účastní milosti.“ (1,7b)  List je z Pavlovho väzenia, niet však v ňom ani náznak k jeho sťažnostiam a reptaniu. Jeho pohľad na to, čo sa deje  v jeho živote nachádzame tiež v prvej kapitole: „..šíreniu evanjelia len poslúžilo, čo sa deje so mnou, a to tým, že sa rozhlásilo po celej strážnici aj medzi všetkými ostatnými, že ma väznia pre Krista.“ (1,12.13) To, čo on sám prežíva, poslúži „vyššiemu princípu“, tomu predovšetkým Božiemu. Takýto má pohľad na svoje vlastné väzenie. Neponosuje sa, vie sa duchovne povzniesť. A vie sa aj takto pozrieť na to, čo prežíva vo svojom živote. K tomu, aby sme tak aj my urobili spolu s ním a pozreli sa na svoj vlastný život práve takou Pavlovou optikou, je potrebné mať pohľad „sub specie aeternitatis“, teda z hľadiska večnosti. Takýto pohľad mal aj T. G. Masaryk. Svoje mnohé myšlienky dával do kontextu s touto myšlienkou. Aj nám sa úplne seriózne ponúka.. Keď by sme všetci takýto pohľad prijali, tak je tu garancia poklesu sťažností a reptania, viac  radosti a vďačnosti. To je to, čo Pavel napísal  na inom mieste, s čím sa úplne stotožnil:

„A my vieme, že milujúcim Boha, povolaným podľa rady Božej,  všetky veci slúžia na dobro.“

(R 8,28)

Teda aj väzenie môže Pán použiť na šírenie svojho evanjelia a svojej slávy v tomto svete. Tak tomu nebolo iba v prípade Pavla, ale aj ďalších.. Kúsok nižšie spomeniem ešte aj ďalších.. 

    Pavlov recept proti úzkosti začína pozvaním k radosti. Niečo ozaj veľmi netradičné. Pavel potreboval veľmi  zaujať čitateľov listu. Strhnúť ich pozornosť. O tom vieme niečo aj my, keď nás ľudia počúvajú a povieme príklad, či povieme niečo „netradičné“, ľudí to hneď zaujme a zbystria svoju pozornosť..  Tak aj on sa o to usiluje pri písaní týchto posledných veršov svojho listu do Filipis. Snaží sa strhnúť ich pozornosť tým správnym smerom, keď napíše to slovo, ktoré poznáme iba zo 4. adventnej nedele. „Radujte sa v Pánu vždycky! Opakujem – radujte sa! Pán blízko.“ Vianoce prichádzajú, pozývajú k radosti. Kontext zasadenia týchto veršov je pochopiteľný. Bolo by to veľmi málo, keby sme sa radovali iba počas nich. Iste, radujeme sa. Najmä po tých ostatných, ktoré sme mohli sláviť v zborovom spoločenstve. Ide tu rozhodne o niečo viac! Vždycky – to znamená dal to bez exspirácie, teda bez obmedzenia – nielen vtedy, keď máte deň výplaty, alebo prichádza piatoček a začína konečne voľný víkend. Vždy! Tým určite zaujal. A možno aj vyprovokoval.  Ale predsa, keby to ešte stále niekto prehliadol, tak to pre istotu zopakoval s  tým slovom: „opakujem, radujte sa..“ Ako máme týmto slovom rozumieť? Čo si máme myslieť? Lebo si hneď pomyslíme, že sa to nedá. A ozaj sa to nedá! Či? Ako máme uposlúchnuť túto výzvu? A ako jej porozumieť?  

     Je možné, aby sme si stále a nepretržite udržiavali v sebe radosť? O to pravdepodobne Pavlovi nejde. Vyzýva nás radovať sa –  v Pánovi. Nejde o výzvu niečo cítiť, ale rozhodnúť sa a veriť, že Boh exituje a má všetko pod kontrolou v tomto svete. Jedna vec je radovať sa v Pánovi, keď sa nám darí a všetko nám vychádza, ale keď hrá všetko proti nám? Napríklad taký staro-zmluvný Jozef. K nemu je hodno sa vždy vrátiť. Nikdy nás nesklame. Pred Pavlom žil asi dvetisíc rokov. Jeho bratia ním opovrhli, skončil v Egypte. Keď sa po čase  vypracoval v Pótifarovom dome, získal pozíciu a odmietol jeho manželku, aj on sa dostal do väzenia. Dostal sa do väzenia za zločin, ktorý vôbec nespáchal. Napriek tomu sa nevzdal. Nevieme, aké otázky si kládol vo väzení, čo všetko tam prežíval. Či by si bol pomyslel, že aj jeho väzenie poslúži nejakému „vyššiemu“ účelu? A prišlo to po nejakom čase aj v jeho prípade. Faraón mal sny, ktoré nevedel nikto vysvetliť. Čašník si na neho po čase predsa spomenul. A potom to už išlo veľmi rýchlo. Stal sa z neho premiér v Egypte a svojim bratom povedal: „Vy ste, pravda, zamýšľali proti mne zlé, ale Boh to obrátil na dobré…“ (1 M 50,20) Jozef sa na svoje vlastné utrpenie díval z hľadiska Božej prozreteľnosti, tak isto aj apoštol Pavel. Tu je skrytá tá vnútorná tichá radosť. To je ten životný neotrasiteľný základ a pevnosť. To je to ukotvenie v Bohu. 

     Čomu nás učia tieto dva životné príbehy? Jozefov a Pavlov? Máme možnosť voľby! Môžeme si vybrať z viacerých možností. No minimálne z dvoch. Buď si oblečieme svoju bolesť a budeme ju dennodenne nosiť, alebo sa oblečieme do nádeje. Buď budeme stále nosiť rany svojho údelu (osudu), alebo sa skúsime pozrieť na svoj život cez prizmu Božej prozreteľnosti. Buď pred nepokojom a chaosom života budeme kapitulovať, alebo sa spoľahneme na Boží jedinečný plán. Môžeme sa aj naďalej ľutovať, alebo konečne s tým konečne už  prestať.  Často sa vraciam k výroku D. Bonhoeffera, ktorý povedal:

„Život je plán, ktorý má Boh s nami.“

Aj on sa dostal do väzenia, rozhodne nerezignoval a väzenie sa mu stalo obrazom pre mnohé biblické pravdy, ktoré by nebol v stave prijať, keby sa vo väzení nebol neocitol. Z väzenia napísal mnoho vzácnych posolstiev. Pieseň č. 637 z nášho Spevníka  hovorí za všetko: „Predivná moc nás tíško obostiera, pokojne to, čo príde čakám len..“  Ja by  v nej našiel aj mnohú tichú radosť, o ktorej píše Pavel v našom odseku. 

     Tento odsek je veľmi pozoruhodný. Max Lucado konštatuje, že si zaslúži byť nominovaný do biblickej „siene slávy.“  Podľa štatistiky Goggla je to najpodčiarkovanejší odsek z Biblie. Obavám a úzkosti sa nevyhneme, ale nemusíme im dovoliť, aby riadili naše životy. Preto spomínaný autor nám odporúča z vlastnej skúsenosti spriateliť s týmto odsekom a zároveň konštatuje, že si ho čítal viackrát. Nechal ho na seba „dlhodobo“ pôsobiť, automaticky sa do užšieho a bližšieho kontaktu hneď  s naším textom nedostal. Všetko sa v nás búri. Hneď nás napadne, že sa to nedá. Naše vlastné ego sa rýchlo búri..  Čítať ho opakovane, podčiarknuť si ho aj vo vlastnej Biblii prináša úžitok. Z vlastnej skúsenosti nám dáva odporúčanie, že k istým biblickým veršom a hodnotám sa musíme neustále vracať a až tak si ich  postupne osvojíme. Všetko má  svoj čas.. 

     Pán Boh nechce, aby sme žili v neustálych obavách a úzkosti. Nie je to rozhodne  Jeho svätá vôľa, aby sme v každom novom dni nášho života čelili so strachom a nervozitou. Stvoril nás pre niečo viac – než je život prežitý v obave a strachu. Má pre nás pripravenú novú životnú kapitolu. Je ochotný a pripravený ju začať písať v našom živote. No bez nás a našej spolupráce to rozhodne nepôjde. Potrebuje s nami veľmi úzko spolupracovať. Nevŕtajme sa donekonečna v chaose a zmätku tohto sveta, alebo aj vo svojej vlastnej minulosti. Radujeme sa z neobmedzenej Božej vlády. Nie náhodou je čelné sklo auta väčšie, ako spätné zrkadlo. Naša budúcnosť má oveľa väčší význam, ako naša vlastná minulosť. 

     V závere našej 2. časti sa povzbuďme k „radosti bez exspirácie“ ešte aj týmto textom: „ V roku, keď zomrel kráľ Uzijá, videl som Pána sedieť na vysokom a vyvýšenom tróne  a okraje  Jeho rúcha naplňovali chrám.“  (Iz 6,1) Kráľ Uzija v 8. storočí pred Kristom pre svoj ľud zabezpečil relatívny pokoj. Zo všetkých strán hrozilo nebezpečenstvo, ale kráľova vláda počas 52 rokov chránila krehkú spoločnosť pred útokmi z okolia. Keď zomrel, tak sa ľud, ale aj prorok Izaiáš pýtal, čo bude s nami všetkými? Kráľ na tróne už nebol, ale ten Boží trón je obsadený. Vláda kráľa Uziju sa skončila, ale Božia vláda trvá. Kráľov hlas stíchol, ale Boží hlas znel a znie mohutne. A prorok Izaiáš tlmočí celému ľudu: „Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností, plná je všetka zem Jeho slávy.“ (Iz 6,1-6) Sedí na svojom tróne a je hodný našej nekonečnej chvály. To je dôvod k radosti aj v čase mnohých prichádzajúcich úzkostí. Aj skrze náš text, ku ktorému mám veľmi blízko.. Týmto textom som bol aj ja pozvaný do služby Pánovej – bez strachu a úzkostí. Stalo sa tak ešte v dobe socializmu. Izaiáš po Hospodinovej otázke: „Koho pošlem a kto nám pôjde?“  vyznal: „Tu som ja, pošli mňa.“ Tak som v moci Ducha svätého učinil aj ja.. A tu sa kdesi začína aj môj osobný príbeh..