Totálna obeť

     Príbehom obete chudobnej vdovy začína 21.kapitola Lukášovho evanjelia.. Táto kapitola opisuje už Veľký týždeň, ktorý sa začal Kvetnou nedeľou.  Ježiš vstúpil do Jeruzalema a pomerne  často sa zdržiava v tomto meste. V poslednom pašiovom týždni ešte o to viac a intenzívnejšie. Nenocuje však v Jeruzaleme, ale ide na noc ide vždy ku svojím priateľom do blízkej Betánie (Mk 11,11).  Vždy sa rád s nimi stretol, vždy rád s nimi prebýval. Boli to Jeho priatelia a jedného z nich –  Lazára vzkriesil z mŕtvych (J 11). Mária vždy rada počúvala Ježiša, Marta bola často zamestnaná v kuchyni.  Všetci Ho rovnako milovali s tým rozdielom, že niektorí v tej láske chceli od Neho čo najviac prijať, niektorí zasa odovzdať.   

      Biblický príbeh o chudobnej vdove mám veľmi rád. Ani sám neviem prečo. Niečím mi veľmi konvenuje. Niečím je mi veľmi blízky a sympatický môjmu srdcu.   Oná žena nemala vôbec nič. Nepoberala vdovský dôchodok. Nemala pozemskú oporu – nespomína sa ani syn, či dcéra. Bola úplne „sólo“ žena bez akejkoľvek rodiny. Akoby bola sama na tomto svete. Keď som sa naučil čítať, tak jednou z mojich prvých kníh, ktorú som prečítal bola: „Ako bol Paľko sám na svete“. Išlo o preklad z dánskeho jazyka od autora Jensa Sigsgarrda, ktorú vtedy vydali Mladé letá.  Zhrozil som sa, keby to tak bola pravda aj o mne. Vôbec si to neviem predstaviť. Hlavný hrdina tejto knihy po prebudení je sám na svete, spočiatku sa mu to veľmi  páči, lebo môže si robiť, čo chce. Až neskôr spoznáva, že šťastný je iba medzi ľuďmi. Doba „pôstnej karantény“ z minulého roka mi pripomína niečo podobné. Prázdne mestá a ulice, vyľudnené naše majestátne Vysoké Tatry. Nestretnete  takmer nikoho.. Ešteže máme svojich blízkych a svoju rodinu, aby sme neboli celkom „sami“  na tomto svete.   A samozrejme vzácnu duchovnú rodinu, s ktorou sme sa „spájali“  každý večer o 20.00 hodine na modlitbách (zastavenie šírenia koronavírusu).Táto žena mi ozaj pripadá, ako „sama na svete“.  Žila si svoj život v  tichosti a v maximálnej skromnosti.   

     Stručnú správu evanjelia o tejto žene si rozmeňme na drobné. Všimnime si jej každodenné ranné vstávanie a večerné ulíhanie. Jej radosti a starosti života.  Až zrazu si ju všimne sám Ježiš. Bez Neho by sme sa o nej vôbec  nedozvedeli. Dozvedáme sa o nej len a len  vo vzťahu s Ježišom, ktorý si ju všimol práve pri chrámovej pokladnici.  Sama by určite nebola  vystúpila z anonymity. A zrejme tak „skrytý“ život jej aj v mnohom vyhovoval.  Nebubnovala pred sebou, keď vhadzovala do chrámovej pokladnice vlastne to posledné, čo mala. Nenechala si vôbec žiadnu rezervu. My by sme sa inak dnes zachovali. Niet nad  zlatú „rezervu“, ktorú milujeme. Jej pohyb ruky, keď vhodila dva haliere, to jest kodrant – vyjadroval stav jej srdca. Tak je to aj dnes so všetkými našimi končatinami.  Ruky robia to, čo chce naše srdce a naše nohy nás nesú tam, kde chce srdce. Rozhoduje iba srdce.  No a z plnosti srdca hovoria ústa človeka (Lk 6,45). Kde je tvoj poklad, tam bude i tvoje srdce (Mt 6,21).  A pohyb ruky a jej obsah, ktorá hádže do pokladnice, signalizuje stav tvojho srdca. Príbeh chudobnej vdovy to dokazuje. To, čo uniklo ľuďom, ale neuniklo Božiemu prenikavému pohľadu Jeho Syna.  

     Žena z nášho príbehu totiž priniesla totálnu obeť. Žiadna rezerva na zajtrajšok. Zajtrajší deň sa predsa sám o seba postará (Mt 6,34). To sú Ježišove slová z kázne na hore. Nepočula ich, lebo žila v meste a tá kázeň bola na brehu Genezaretského jazera. Tak to ale vnútorne už dávno cítila. Tak jej to zjavil Duch Svätý. Človek svoj život starosťami o živobytie nepredĺži  ani len o lakeť (Mt 6,27). Vydá sa celá Bohu. Od hlavy až po päty. Bohom je presiaknutá každá bunka jej života. Pozná Božie slovo zo Žalmu 146,9: „Hospodin zachová sirotu a vdovu.“  To je jej všetko, dôvera v Hospodina. On sa postará. Hospodin sa vždy postará.  On zachová a zachováva tých, ktorí Mu plne dôverujú.  To je jej celý majetok a bohatstvo srdca. Jej ruky ukážu to, čo sídli v srdci. Máme tak radi rezervy na „horšie časy.“ Kto by ju nemal!  Pre prípad. Ona si ten jeden halier do zálohy mohla ponechať. Tak by sme urobili my. Tak neurobila ona. Ani ten si nenechala. Mnohí bohatí hádzali mnoho. Hádzali z prebytku. Ešte kebyže fanfáry boli k tomu zneli, tak by sa mnohí boli veľmi potešili.  Nie, táto žena ticho žije pred svojím Bohom.  A to neuniklo pozornosti Ježiša iba pár hodín pred Jeho smrťou. Už viem, čím je mi blízka táto vdova – svojou odovzdanosťou.

     V našom cirkevnom zbore sme mali bezdetnú vdovu. Volala sa Anna Nahálková (1936-2008), bola dlhoročnou obyvateľkou Horného Smokovca. Bola rodáčkou z Českej republiky, z Prostějova, ktorá sa po príchode do Tatier naučila krásne po slovensky. Dlhé roky predávala lístky na Železničnej stanici v Starom Smokovci. Mnohí si ju odtiaľ veľmi dobre pamätali.  Vydala sa za horského vodcu Imricha Nahálku, rodáka z Kráľovej Lehoty, ktorého som už nemal možnosť osobne poznať. Deti nemali.  Po sestre Etele Šimkovej, tiež rodáčke z Kráľovej Lehoty, robila niekoľko rokov kostolníčku v „kapesním kostelíku“ v Novom Smokovci.  Túto službu robila veľmi obetavo, s láskou a vďačnosťou. Podľa výroku Alberta Schweitzera, lekára z Lambaréne:

„Jediné, čo bude dôležité, keď raz odídeme z tohto sveta, budú stopy lásky, ktoré po sebe zanecháme.“  

A ona ich medzi nami mnohé aj zanechala. Vdova, žena viery, ktorá milovala Pána.  Jej obľúbená kapitola v Biblii  bola z listu Židom 11. kapitola pod názvom Svedkovia viery. To bola jej Biblia v Biblii. Nemala blízku rodinu. Vlastne nemala ani nikoho. Bola „sama“ na svete, ale obklopená duchovnou rodinou nášho cirkevného zboru.  

     Keď som vybavoval jej pohreb, tak sa ma na úradoch pýtali – v akom príbuzeneckom vzťahu ste k nej boli? Syn, či vnuk? Odpovedal som: jej brat farár. A hneď prišla otázka – ona nemala nikoho?  Je možné dnes „nemať nikoho?“  Áno, ozaj nemala  nikoho. Ako tá biblická vdova. Ale akú vieru mala v srdci!  To bolo jej najväčšie bohatstvo. Keď išla do nemocnice, vedela, že sa už nevráti. Všetko mala na svoj pohreb pripravené. Životopis, rozlúčku, odobierku, poďakovanie.  Na šaty vo svojom byte si pred odchodom do nemocnice pripla lístoček s nápisom: „Šaty na moju poslednú cestu.“  Ten lístoček na pamiatku stále opatrujem. Bola to vdova, ktorá všetko svoje bohatstvo nosila v srdci. Nemala to uložené v žiadnej banke, ale „na konte svojho srdca.“ Mnohým bola známa svojou odovzdanosťou Bohu. Som vďačný, že som ju mohol poznať. Bola darom pre náš cirkevný zbor. Patrí jej naša vďačná spomienka a po rokoch..

      Štatistiky dnes uvádzajú, že ženy žijú dlhšie, ako my muži. Aj dnes, ako aj v biblických časoch je viac vdov, ako vdovcov. Obraz  tatranskej vdovy Anny Nahálkovej môže byť v posolstve Písma: „Skutočná a osamelá vdova zložila svoju nádej v Boha a dňou-nocou zotrváva na modlitbách a prosbách, ale rozkošnica je zaživa mŕtva (1 Tim 5,5-6). Takou rozhodne bola aj tá, ktorá žila v Jeruzaleme. A nemusí to platiť iba o nich. Za dní Eliášových bolo mnoho vdov (Lk 4,25), ako je tomu   vo Vysokých Tatrách aj dnes. A nielen u nás.. Máme toľko oddaných vdov v našej cirkvi. 

     Obeť chudobnej vdovy bola rozhodne totálnou. Pán Ježiš Kristus si ju musel v tej chvíli zamilovať, aj keď sa o tom priamo v texte nehovorí. Videl sa v nej. Jej odovzdanosť rozhodne nemala ďaleko k tej  Jeho, ktorá bola nasmerovaná na Jeho nebeského Otca. Aj On kráčal cestou úplnej odovzdanosti svojmu Otcovi. Aj On sa vzdal úplne všetkého.  Nenechal si žiadnu rezervu na horšie a ťažšie časy. Dal svoj  život ako výkupné za mnohých (Mt 20,28). Priniesol takú obeť ako nikto iný, aj podľa textu piesne z nášho evanjelického Spevníka (ES 87). Od nás takúto obeť už nikto nepožaduje. Našim susedom z Ukrajiny sa z hodiny na hodinu život scvrkol do jednej igelitky. Mnohí všetko totálne stratili. Biblická vdova a náš Vykupiteľ a Pán sa sami všetkého zriekli.    Nekresťan Mahátma Gándi takto opísal totálnu Kristovu obeť:

„Človek, ktorý bol totálne nevinný, sa ponúkol obetovať kvôli dobru iných, vrátane nepriateľov a stal sa výkupným pre svet. Bol to dokonalý čin.“ 

  Totálne nevinný priniesol totálnu obeť. Vzdal sa všetkého, Boh ho aj nadmieru povýšil (F 2,5-11) tým, že Ho vzkriesil. „Nie to, čo si ponechám si uschová hodnotu, ale to, čo obetujem – dostane hodnotu.“ (V.Frankl).  Ním  totálne obetovaný život dostal celkom jedinečný význam našej záchrany a spásy pre večnosť.