Dotyk viery
Na oltárnom obraze v kostole v Novom Smokovci visí obraz – „Vzkriesenie Jairovej dcéry.“ Namiesto pôvodného obrazu „Svätá rodina“ (kópie od Ericha Corrensa z roku 1877), ktorý svojmu priateľovi MUDr. M. Szontaghovi podaroval do nového kostola jeho priateľ barón Ladislav Medňanský z kaštieľa v Strážkach, sa ocitol tento biblický výjav, ktorí spomínajú všetci traja synoptici (Mt 9,18-26, Mk 5, 21-43, Lk 8, 40-56 . Toto vzkriesenie (jedno z troch vzkriesení v Novej zmluve) nebýva častým námetom oltárnych obrazov v našich chrámoch. Výnimkou je náš chrám v Bušovciach pri Spišskej Belej, kde sa práve nachádza takýto obraz. Náš obraz je darom MUDr. Viliama Šimka, ktorý ho venoval svojmu chrámu, kde aj počas socializmu, ako primár, sedával v prvej lavici pod kazateľnicou. Aj so svojou manželkou Martou, rod. Búľovskou, dcérou nášho prvého zborového dozorcu PhMr. Samuela Buľovského. Spomínam to aj preto, aby sme si pripomenuli tento div vzkriesenia – pretože príbeh, nad ktorým chceme spoločne uvažovať je veľmi blízky tomu z nášho smokoveckého kostola. Je vlastne takou akousi „vsuvkou“ do celého príbehu. Sme však oslovení, aby sme sa na túto ženu a jej stretnutie s Kristom nepozerali len na nejaký „prídavok“ vzkriesenia dcéry Jairosa. Pozývam vás k duchovnému pohľadu na túto anonymnú ženu zo zástupu ženu, ktorú sme doteraz akosi „obchádzali“ a na nejaký spôsob prehliadali! A – neprávom. Jej príbeh stretnutia s Ježišom (Mk 5, 25-34) bol síce iba krátkou epizódou, či aj momentkou (kratšou, či dlhšou), ale zanechal na ňu dojem na celý jej ďalší život. Stretla sa s ním v dave, na ulici v tlačenici, priam „predrala“ sa k Nemu cez masu ľudí. Len bližšie k Ježišovi, bližšie k Nemu. V danej chvíli nemala snáď ani inú túžbu a želanie – len byť čo najbližšie onomu „Liečiteľovi“, o ktorom už tak mnoho počula. 12 rokov ju trápil krvotok, minula všetok svoj malý majetok. A ako píše evanjelista Marek: „bolo jej stále horšie a horšie.“ Nebolo žiadne iné východisko. Veď topiaci sa aj slamky chytá. A ona sa tak vierou chytá a priamo sa chce chytiť a dotknúť Ježiša. Nemusí to byť ani dotyk Jeho tela, stačí, keď sa Mu dotkne čo aj len lemu Jeho plášťa, Jeho odevu. To stačí. To bude (podľa jej viery a presvedčenia) úplne stačiť. Len ten najmenší dotyk jeho bytosti! A postačí aj odev..
Kladieme si opäť otázku: čo je to za sila, ktorá takto poháňa človeka bližšie k Ježišovi. Je to beznádej, ktorá k nemu vedie? Určite áno… Áno, aj.. Motor, ktorý poháňa v túžbe. Sila túžby.. Tejto žene sme sa venovali doteraz len tak „okrajovo“, pretože jej problémy a starosti boli len akousi „vsuvkou“ príbehu o vzkriesení Jairovej dcéry. Pri mnohých návštevách chrámu v Novom Smokovci mnohým záujemcom o históriu aj tohto obrazu som ju spomínal, ale len tak marginálne. Iste, aj z časových dôvodov, pretože aj história chrámu a obrazu je tak rozsiahla, že nemožno všetko postihnúť a vysvetliť. Ona bola vlastne tá, ktorá Pána Ježiša Krista „zdržala“. To kvôli nej Jairova dcéra zomrela? Fakt? Na prvý pohľad to tak vyzerá. Je to však len zdanlivý, či klamlivý pohľad. Podobný motív nájdeme v príbehu o vzkriesení Lazara, keď Mária, jeho sestra hovorí Pánovi: „Pane, keby si bol býval tu, nebol by mi brat zomrel.“ (J 11, 32) Obe Lazarove sestry mu oznámili, že Jeho priateľ je nemocný.. A z príbehu sa od Ježiša dozvedáme, že táto jeho choroba nebola na smrť, ale na slávu Božiu. A tak sa neponáhľal za ním, naopak, zostal tam, kde bol ešte dva dni (J 11, 1-6). Aj Jairova dcéra ešte žila, keď sa Majster tejto žene zo zástupu začal venovať. Ale medzičasom, oná 12-ročná dievčina zomrela.
„Ešte s ňou hovoril, keď prišli ľudia od predstaveného synagógy so zvesťou: Už ti dcéra umrela, načo ešte obťažuješ Majstra? Ale Ježiš, keď počul, o čom je reč, povedal predstavenému synagógy: Neboj sa, len ver!“
(Mk 5,35)
Vráťme sa však k tejto pozoruhodnej žene. Nemala už žiadnu inú nádej. Žila v izolácii, jej krvotok jej spôsobil jej kultickú nečistotu. To bolo jej veľké utrpenie. Určite nemohla chodiť na bohoslužby, na galériu synagógy, kde mali ženy vyhradené miesto. Nesmela vlastne ani vyjsť z vlastného domu. Nemohla sa kontaktovať s inými ľuďmi. Vieme si to predstaviť. Jej jediná cesta viedla k lekárovi a späť. Ten jej však akosi nepomáhal, možno si pýtal iba peniaze. Ale, prepáčte, to už domýšľam. Vychádzam z toho, že Marek píše, že strovila všetko, čo mala, teda minula na lekárov všetok svoj majetok. Jej život bol 12 rokov v karanténe. Už to nezvládala. Už to bolo nad jej sily. Spomeňme si, že nám stačilo iba zopár mesiacov a už to bolo nad naše sily. Mnohí to psychicky nezvládli a museli vyhľadať aj odbornú pomoc. Iste, nie je to hanba urobiť tak a túto pomoc vyhľadať. Tak sa rozhodla, že sa „zamotá“ do davu. Veď v ňom sa stratí, v tej tlačenici, kde je mnoho dotykov, si to určite nikto ani nevšimne. Iste, bola to aj jej mnohá odvaha. Vlastne, keď nad tým premýšľam – porušila úplne všetko, čo porušiť mohla. Ale keď už človeku nič iné nezostáva? Ako sa zachovať? Ako reagovať? Tým nás nenavádzam, aby sme porušovali všetky predpisy a nariadenia ohľadom korony, ale ruku na srdce – ani nám sa nepodarilo všetko striktne dodržať, ako sme mali. Pán Ježiš ju však za jej počin ani neodsúdil, ani nepohanil na verejnosti. Vlastne ju pochválil a následne ju uzdravil s komentárom:
„Tvoja viera ťa zachránila.“
Tá bola spúšťačom jej uzdravenia. V strachu, vnútorne rozochvelá pristupuje odzadu, čo sa mu len lemu plášťa dotkne, tak uzdravie. Verila tomu! To bola jej viera. Tak sa pravdepodobne triasla jej ruka pri tom prvotnom dotyku. Tak sa triasla aj potom, keď došlo k odhaleniu jej skutku – po Ježišovej otázke: kto sa ma dotkol? Ten dotyk je ako to horčičné zrnko. Je najmenšie zo všetkých. Keby sme mali takú vieru. Aspoň ako to horčičné zrnko. A zase na druhej strane, v Hymne lásky počas Predpôstnej nedele počujeme: „.. a čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal – a lásky by som nemal – nič nie som..“ (1 K 13,2) Bol by som iba cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom…
Všetko to, čo chýbalo tejto žene, získala naspäť svojim dotykom ruky a hlavne dotykom viery. Ten je rozhodujúci. Na tom záleží. Bližšie k Nemu – bližšie k Ježišovi. V tom čase. Túžime po tom? V týchto neistých časoch. Podobáme sa tejto žene aspoň v niečom? V mysli mám obraz z detstva, ktorý použil aj Pán Ježiš, pretože aj On bol „chlapcom z dediny.“ Všimol si to, čo som si všimol aj ja neraz na dvore, ako si sliepka pod svoje krídla zhromažďuje svoje kuriatka. Je to veľavravný obraz Božej lásky. Na tento dedinský výjav sa dovolal náš Pán, keď pripomenul obyvateľom Jeruzalema, že aj On tak mnohokrát chcel urobiť s obyvateľmi tohto mesta. Neprijali to však – na svoju vlastnú škodu. (Mt 23,37-39) Môžeme sa predsa poučiť z chýb iných.
Oná žena zo zástupu Ježišovi povedala celú pravdu. To je vždy to najlepšie, povedať Mu celú pravdu. On ju nakoniec pozná, ale chcel ju počuť priamo od nás – v našom ústnom prevedení. Nevieme, ako dlho jej to zabralo. Či naozaj zdržala Pána Ježiša až natoľko, že Jairova dcéra zomrela kvôli nej. A keby aj – aj jej smrť bola na slávu Božiu! Ježiš ju počúval v tej trme – vrme. Vôbec sa to dá?
A tak sa vinieme k nášmu Pánovi – čím bližšie k nemu, pod Jeho krídlami. Byť v Jeho náručí. Cítiť Jeho pulzujúce, bijúce, ale najmä milujúce srdce. Aj o tom je blížiaci sa pôst. Je a aj bude vhodná príležitosť k tomu, ako sa Ho dotýkať vierou. Nech je akákoľvek.
Mysliac aj na zápas Ukrajincov, ktorí odolávajú okupantom a bránia svoju krajinu. Mnohí mladí na obidvoch stranách žiaľ už zomreli. Úplne zbytočne. A aj predčasne. Raz to príde ak nám – odchod z tejto časnosti sa týka každého z nás. Nič horšie sa nám však nemôže stať, než len to, že zomrieme. Nič lepšie sa nám nemôže stať, než len to, že nás Pán Ježiš vezme k sebe – do svojej blízkosti..
Sme pozvaní k duchovnému boju – cez mnohé nástrahy sveta, ktoré symbolizuje a predstavuje onen mnohopočetný dav v príbehu. Zacheus, aby sa nemusel predierať, vyliezal na divý figovník, pretože si myslel, že to nedá (Lk 19,1-10) a neprederie sa. Oná žena „to dala“.. Osobne vidím v tom veľkú výzvu, aj v týchto slobodných časoch, po uvoľnení opatrení, keď sme v cirkvi akosi spohodlneli. Chrámy sa otvorili aj pre neočkovaných. Bez rozdielu pre nás všetkých. Prederieme sa cez „to všetko“, čo nás „obkľučuje“ priamo k Ježišovi? Do centra všetkého diania? Na blízkosť dotyku viery môjho srdca – k tomu Jeho milujúcemu srdcu?