Panta rhei – všetko plynie

„Včerajšok je spomienkou dneška a zajtrajšok to je sen dneška“ to skonštatoval v jednej svojej básni libanonský poeta Chalil Džibrán. Včerajšok – to je rok 2021, je už minulosťou v našich vďačných, ale aj v neradostných spomienkach. Rok, ktorý  sa už nikdy nevráti. Čas, ktorý nám bol daný v minulom roku, nám už nikdy nebude  daný nanovo. V tom je jedinečnosť rokov, ktoré prežívame. Ich  originalita,  ich neopakovateľnosť, priam „exkluzivita“. Minulosť je za nami a budúcnosť je dosť neistá. S rokom 2022 sú spojené mnohé negatívne predpovede,  priam až katastrofické scenáre. Pri pohľade do budúcnosti sa nás zmocňuje strach. Ktosi múdry povedal:

„Budúcnosti sa nemáme čo báť s výnimkou, že zabudneme, ako nás  Pán viedol a čo všetko nás v minulosti naučil.“

Múdre a veľmi poučné. Minulosť, prítomnosť, budúcnosť. 3 dimenzie času, s ktorými tak často prichádzame  do kontaktu. Možno aj vy patríte k ľuďom, ktorí sú časom tak fascinovaní, ako aj ja. Fascinujúcim je napr. pohľad na sekundovú ručičku. Niečo celkom obyčajné. Udalosť každého dňa a každej noci. Fascinujúce je to, že sa stále  pohybuje. Ako rieka, ktorá stále tečie a nikdy sa nezastaví. Panta rhei – všetko plynie. A predovšetkým čas. To si často pripomíname doma na prelome rokov.  V tomto rýchlo plynúcom toku času  „prítomnosť“ v prísnom slova zmysle ani neexistuje. Čo je prítomnosťou „teraz“, vzápätí za jednu sekundu sa mení na minulosť. Na takto pochopenej línii času sa nachádza aj náš život – tých niekoľko desaťročí, ktoré smieme prežiť v tejto časnosti na tejto zemi. Je tu aj náš život, jeho posledný rok, ktorý je maličkým, nepatrným úsekom v porovnaní s miliardami rokov, ktoré trvá naša Zem a niekoľkonásobne dlhším trvaním vesmíru. Pre naše osobné životy bol aj tento posledný rok, napriek jeho relatívnej  malosti, predsa dôležitým rokom, aj keď patrí  do už minulosti. Média tlačené i elektronické sa počas týchto dní vracajú k dôležitým udalostiam minulého roka vo sfére politickej, kultúrnej, hospodárskej, športovej, umeleckej, tak v rámci našej krajiny, či sa v rámci medzinárodných súvislosti. Rok 2021 sa hodnotí veľmi rôzne. No najčastejšie v spojitosti s pandémiou. Najčastejšie znie slovo skloňované vo všetkých pádoch – slovo  kríza v súvislosti s koronou. Veľmi zaujímavým spôsobom bol v Južnej Kórei hodnotený ešte rok 2007. Dostal zaujímavé pomenovanie: „Rok klamlivého života“. Bolo to pre mnohé škandály a podvody najmä v politickej oblasti. Podľa jedného prieskumu až 340 profesorov označilo udalosti v tomto roku čínskou frázou „ja-gi-gi-in“, čo v preklade znamená podvádzanie seba a iných.  

     Neprestajný pohyb času je veľmi úzko spätý s neprestajnou zmenou. Svet sa neprestajne mení. Všetko je v pohybe a  stále sa mení. Svet v určitej sekunde nie je taký istý, ako bol v predchádzajúcej sekunde. Má toto neprestajné plynutie času a neprestajná zmena nejaký konkrétny zmysel a  cieľ? K čomu to všetko speje a smeruje? Ako sa máme dívať na vlastnú minulosť, Ako prežívať prítomnosť? A čo budúcnosť? Na tieto otázky chceme hľadať odpovede aj v tejto správe, ktorá sa „vracia do minulosti“ pandemických rokov 2020 – 2021. Priblížme si opäť a nanovo „pohrebný“  90. žalm, 12. verš a najmä prosbu Mojžiša: „Uč nás tak počítať dni života, aby sme múdre srdce získali.“  Môže nás mnohému naučiť. Verím tomu, že nás aj naučí. Som presvedčený, že sa dáme poučiť. Napr. aj to, ako zhodnotiť svoju minulosť. Mojžiš tak robí slovami 90. žalmu. Jeho  myšlienky v ňom sa nachádzajúce sú pravdepodobne z konca pobytu v Midjane (2 M 2,11 – 3,3). Úvodné verše žalmu predstavujú horu Sinaj a Božiu vznešenosť v protiklade ku ľudskej krehkosti všeobecne, ale aj k Mojžišovým omylom (v.7.8), ktorých sa v živote dopustil. To, že zabil Egypťana poukazuje na to, že vie, akú úlohu mu Pán Boh dal (Sk 7,25). Týmto svojím neuváženým a nerozmysleným činom však zabrzdil Boží zámer a prekazil Boží plán pre jeho život. 

     Mojžiš prekročil hranicu 70-tich rokov a blíži sa k osemdesiatke. Sklamaný sám zo seba prosí, aby ho Boh naučil počítať jeho dni, aby získal múdre srdce. V tejto neradostnej situácii svojho života túži po uistení o Božej láske. Namiesto úzkosti vo svojom srdci chce prežívať radosť. Namiesto odmietnutia túžil po Božej priazni. Ako pastier u svojho svokra Jetra premýšľal nad celým svojím doterajším životom. Z neho, ako dediča egyptského trónu sa stal kočovný pastier na púšti. Jeho životné plány boli zmarené. Vysvetľuje si to všetko tak, že sa Boh na neho hnevá (7.9.11). Roky sa míňali,  v jeho živote a v živote Izraelcov sa ozaj nič nedialo. Až neskôr pochopil, že roky pobytu na púšti boli veľmi dôležitou kapitolou v jeho živote.  Ako pastier sa musel naučiť obetavo starať a dbať o stádo, ak mal byť neskôr súcitným a zhovievavým pastierom Izraela. Počas dlhých rokov putovania so svojimi stádami po osamelých miestach uvažoval o útlaku a utrpení svojho národa. 40 rokov, ktoré strávil na púšti, boli však pre neho požehnaním nielen pre neho, ale aj pre celý národ, ba pre ďalšie pokolenia ľudí na celom svete. V kopcovitom prostredí bol Mojžiš s Bohom sám. Tak často vnímal Boží majestát vo velebnej vznešenosti vysokých vrchov. Je to aj moja osobná skúsenosť, že pod majestátnymi horami sa  mnohému naučiť. To bola pre neho (aj pre mňa) veľmi dobrá duchovná škola. Škola života. V nej sa mnohému naučil. Aj to, ako  Boh odpovedá na jeho modlitbu, aby upevnil dielo jeho rúk, aby jeho život nebol celkom zbytočný. Je pravdepodobné, že po tejto modlitbe sa mu Boh ukázal v horiacom kry a dal mu poverenie  vrátiť sa do Egypta  a vyslobodiť Izraelcov (2 M,3-10). Boh odpovedá Mojžišovi (2 M 3,9-12), mlčanie je prerušené, opona sa zdvihla a Mojžišovi bola  ukázaná budúcnosť. Pán Boh vstúpil do deja a Mojžiš má byť (a aj bude) hlavnou postavou drámy. Spočiatku nebol na to pripravený. Dlhé roky samoty, pocit prehry a Božieho hnevu zanechali stopy na jeho sebadôvere. No opätovným uistením z Božej strany, že bude s ním a že mu pomôže (2 M 3,12.14 a 4,2-5,12), vzbudil v ňom stratené sebavedomie.

     To je pozadie 90. žalmu, ktoré je pomerne málo známe. Trochu obšírnejšie sme sa mu venovali, aby sme poznali kontext často citovaných veršov o počte rokov nášho života. Často ho citujeme na pohreboch, ak tieto čísla sú v kontexte s tým, ktorého vyprevádzame. Dnes ale nie sme na pohrebe. Možno na nejaký spôsob aj áno, keď sme  „pochovali“ minulý rok. Hľadáme však východiská pre prítomnosť a budúcnosť. Mojžiš si myslel, že je na konci svojho života. Pán Boh mu doprial  a dožičil v Jeho dobrej sile dožiť sa 80-tich rokov. Keď si však myslí, že už končí, tak prosí Všemohúceho, aby ho naučil počítať dni jeho života. Z pohľadu na vlastnú minulosť prechádza do prítomnosti s dosahom pre budúcnosť. Cieľ je v dosiahnutí múdrosti. Ako ísť „na vec“? Ako získať múdrosť. Sú rôzne recepty. Nás zaujímajú najmä tie biblické. Mojžiš nás učí, že ju možno získavať aj prostredníctvom  modlitby. A tak sa horlivo modlí, aby vedel „dobre počítať.“ Počítať predovšetkým duchovne.  A ako ste si všimli a určite postrehli, od rokov prechádza k „počítaniu“ dní v živote. Od veľkých celkov (rokov) k tým menším – teda dňom.  Môžeme skonštatovať, že počítať vieme celkom dobre. A „kalkulovať“ ešte lepšie. Vieme si všetko dobre spočítať, čo sa nám oplatí a  čo nie. Vieme si dobre prekalkulovať v tom ľudskom počítaní, že sa nám oplatí to, či ono. Oplatí sa ísť na nákup napr. do Poľska, odísť do predčasného dôchodku, vziať výhodný úver, kúpiť väčšie balenie atď atď. My ľudia to máme v tých svetských a pominuteľných veciach veľmi dobre prešpekulované. Mojžiš však neprosí  o to, aby bol lepší v matematike a  vedel si všetko dobre prepočítať a prekalkulovať. Na púšti prosí a modlí sa, aby bol lepší v tej duchovnej matematike. Aby sa na svoj život, každý nový deň díval ako na dar Všemohúceho. Aby sme začali takto „kalkulovať“ aj v tej duchovnej oblasti aj my žijúci pod majestátnymi Tatrami. Mojžiš nás vedie k „duchovnej matematike“ počítať dni nášho života ako dni jedinečné a neopakovateľné. Škoda každej chvíle, hodiny, ktorá v našom živote nebola správne investovaná. Škoda každého dňa, keď sme sa v ňom „nespojili“ s naším Pánom na modlitbe. Škoda každej nedele, počas ktorej sme boli z vlastného pričinenia a ľahostajnosti ochudobnení o spoločenstvo s naším Pánom pri Jeho slove. Škoda každej chvíle, keď nemôžeme spievať oslavnú pieseň nášmu Pánovi. Tak to skonštatoval  Ch. H. Spuergon:

„Ani piesne anjelov nie sú také milé v Božích očiach, ako oslavná pieseň Božích detí, ktorá vytryskne z hĺbky ich sŕdc, keď prijali odpustenie a pokoj.“

Ch. H. Spurgeon

Škoda, že isté závažné rozhodnutia stále presúvame do budúcnosti, alebo odkladáme stále na neskôr. Veď ešte nie sme takí starí. Veď ešte nie som dôchodca. Na Pána Boha mám stále čas! Niekedy sa to javí tak, akoby sme nevedeli ozaj „počítať“ dni milosti nášho Pána. Akoby sme nebrali vážne ich „exkluzivitu“ a neopakovateľnosť. Akoby sme nevedeli naplno prežívať dar prítomného času a jedinečnosť okamžikov, ktoré sú nám darované naším Pánom. Formálnym členom cirkvi, ale aj mnohým vo svete sa zdá, že Ho budú potrebovať až „neskôr“. Teraz je čas pre kariéru a prácu. Pre nič iné čas nezostáva. Tak uvažujú mnohí, pokiaľ nie sú „zastavení“ častými ťažkými  diagnózami, ktoré sa tak často opakujú  v prítomnosti, či aj inými udalosťami tragického charakteru. A dnes mnohých poriadne „vyrušila“ korona s nebezpečenstvom blízkej smrti. A smrť, kedysi dosť „vzdialená“ sa teraz veľmi nepríjemne „priblížila“ .  V tomto kontexte sa Mojžiš modlí, aby získal múdre srdce. Múdre srdce, ako žiť. Ako neprežívať, ako neživoriť, ale žiť naplno v prítomnosti s dosahom pre budúcnosť. A chceme múdro počítať dni života, aby neplatilo to, čo som si  prečítal v Tesnej bráne ešte 2010 a zapísal do môjho notesa:

„Ľudia dnes často volajú Ježiša len k smrteľnej posteli, nie k svadobnému stolu. Volajú Ho vtedy, keď prežívajú trápenie, nie vtedy, keď prežívajú radosť. Ak sa však bojíme, že by Jeho prítomnosť rušila našu radosť, potom je tá naša radosť veľmi pochybná vec.“

07. 01. 2021

     Mojžiš si myslel, že končí. A to bol pritom „iba na začiatku“. Na začiatku veľkej drámy v dejinách Božieho ľudu. Niečo sa končí a niečo nové začína, to sa konštatuje v jednej piesni. Mojžiš si myslel, že v 80-tke končí. A on iba začína. Aj my mladší sme si mysleli, že už končíme. Nemali ste už niekedy takú skúsenosť? Ani mňa to neobišlo pri pomerne ťažkej korone vo februári 2021. A pokračujeme ďalej. Z milosti Božej. Je to ako so striedaním rokov. Končíme..  A nanovo začíname… Nedávno sme sa naštartovali pre nové obdobie, pre nový rok. Pán nás „prepúšťa“ z jedného roku do druhého. Akosi to už považujeme za samozrejmosť. Dostali sme nový prídel času na základe milosti nášho Pána. Je to úžasný dar. Také kvantum času pribudlo  na našom osobnom účte. A môžeme čerpať a čerpať. Naberať plným priehrštím. Inak si nový rok ani nevieme vysvetliť, než len ako novú dávku milosti. Kedysi sme v starom Spevníku mali aj „Prídavok piesní“.  Tak sa smiem pozerať na rok 2021 ako na skvelý, úžasný, jedinečný a  „exkluzívny prídavok“ od nášho Pána. Tak, ako Mojžišova modlitba bola vypočutá, tak bola vypočutá aj príhovorná modlitba nášho Pána u nebeského Otca:

„Pane, ponechaj ho ešte za rok, až ho okopem a pohnojím, či by azda potom nepriniesol ovocie. Ak nie, vytneš ho.“

Lk 13,8-9

Tieto slová sú z podobenstva o figovníku, ktoré sú začlenené do odseku o pokání (Lk 13, 1-9). Jeho aktuálnosť je podčiarknutá všetkými tragédiami za minulé roky, ako aj na začiatku toho nového. Náš Pán nikdy žiadnu tragédiu nevysvetlil. Zareagoval však nasledovne: “Ak sa nebudete  kajať, všetci tak isto zahyniete.“ (Lk 13,5) A tých tragédií z roka na rok ozaj akosi pribúda… Daný je nám ešte rok k dispozícii. Rok k nášmu osobnému pokániu, duchovnému rastu, napredovaniu. Rok osobného života, rok v živote cirkevného zboru. Aj v tom širšom kontexte. Aj keď je pravdou to, čo konštatuje Jakub: „Veď neviete, čo bude zajtra s vašim životom, ste para, ktorá sa nakrátko ukáže a potom zmizne.“ (Jk 4,14) Nikto z nás teda nevie, koľko času nám ešte zostáva. Ako dlho bude trvať ešte moja zemská návšteva. Vždy, keď vidím niekde  presýpacie hodiny, alebo viacero  hodín  na TV obrazovke, či na recepciách hotelov s aktuálnym časom vo svetových veľkomestách,  tak som konfrontovaný otázkou: koľko je hodín v mojom osobnom živote? Aký je „aktuálny“ čas v mojom živote? Ešte sa „nezvečerieva?“. Keď premýšľame a meditujeme  o Mojžišovej modlitbe, nie je aktuálnou mojou osobnou modlitbou aj prosba emauzských učeníkov: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil“ (Lk 24,29). Aj táto prosba bola vypočutá. Aj tá Mojžišova, keď sám vedel, že sa v jeho živote zvečerieva…A zvečerieva sa ozaj všetkým nám. Každým prežitým rokom, mesiacom, týždňom, dňom, vlastne každou sekundou sme bližšie k večnosti. Tak aktuálne nás oslovuje biblické slovo:

„Vykupujte čas, lebo dni sú zlé.“

Ef 5,16